Na záver ti darujem Kvet púšte

V jeden deň sme si už nemali čo povedať, ako keď Šeherezáda dorozprávala sultánovi svoj posledný, tisíci prvý príbeh. Všetko raz končí. A niečo iné začína opäť odznovu.

Púšte sú krásne. Sú plné života, ak viete, kde a kedy ho hľadať. Púšte sú miesta na rozjímanie, na spoznanie seba samého, na nájdenie súzvuku s vesmírom, ale i na rozplynutie sa v nej. Cez deň i v noci.

A nájdete v nej i kvety púšte, krásne, jemné, ale odolné, schopné prežiť strádanie, extrémy počasia, sucho, mráz, piesočné búrky... lebo vôľa žiť je silnejšia.

V púšťach veľkej časti sveta som strávil veľa času. Či už počas povinných rotácií, alebo neskôr, tak bezpečne, cez dovolenky. Púšť nie je prázdna, púšť je plná emócií, je len na nás, či im dáme voľný priebeh, alebo ich stoj čo stoj budeme držať v sebe. Či už chvatne veziete na základňu beduína, ktorý stúpil na mínu, a dopujete ho počas zbesilej jazdy infúznymi roztokmi na doplnenie objemu a potom, keď ho predáte na základni medikom, ste najšťastnejší človek na svete, tešíte sa, že ste jeho ubiedenej rodine zachránili živiteľa. Lebo kto zachráni jedného človeka, zachráni všetkých.

Alebo sa vcítite do role Ralpha Fiennesa, ktorý vo filme Anglický pacient svoju Kristin v púšti nezachránil, lebo sa sám stratil a padol do zajatia a ona márne, zranená, čakala na jeho príchod. A potom jeho súkromnú porážku prežívate s ním.

Alebo kempujete s tímom počas survivalu v noci na Sahare a pozeráte na žiariacu Mliečnu cestu, nerušenú svetlami civilizácie a vidíte všetky tie hmloviny, hviezdokopy, rozlišujete monotónne svietiace satelity od blikajúcich lietadiel, počujete svišťať meteority, dopadajúce kamsi na horizont, natiahnete pred seba ruky a zrazu ste súčasťou vesmíru, ako kozmonaut, spojený tenkým lanom s ISS.

Alebo si počas dovolenky len tak kráčate nejakou wádí, a oproti Vám ide karavána tiav, sama, bez pohoniča, odstúpite im z cesty a oni len majestátne prejdú okolo vás. Vy ste tu nikto, vy ich nezaujímate, toto je ich vesmír.

Alebo sa v bezpečí úplne uvoľníte na festivale Burning Man v Nevadskej púšti medzi tisíckami podobne uvoľnených ľudí z celého sveta.

A tu som stretol Karin z Konstance, CEO pre celú strednú Európu jedného veľkého svetového právneho korporátu, s ktorou som sa pred mnohými rokmi náhodne, ale o to osudovo, stretol na jednom sústredení v hlbokých šumavských lesoch, počas ktorého nám doktor Frischmann v opustenom kostole po Sudetských Nemcoch hral na organe symfóniu od Edvarda Grieka. Bola to priam bergmannovská škandinávska atmosféra.

Karin kúpila krásnu vilu na Budapeštianskych pahorkoch s úchvatnými výhľadmi na toto majestátne, pokojné európske mesto, v tejto pokojnej krajine. Z Budapešti to má Karin ideálne blízko do celej strednej Európy, ktorú v korporáte riadi a ako CEO pozná veľa dôležitých ľudí, ktorí hýbu politikou celého regiónu.

Priečelie vily nám pripomínalo Palazzo della Civiltá Italiana v Ríme, nevedeli sme sa tohto pohľadu nabažiť. Táto nádherná vila bola skvelou kúpou, bezpečným zázemím pre život. Dole do centra mesta to bolo na skok, občas sme sa pri západe slnka vybrali len tak pešo poprechádzať touto tichou vilovou štvrťou okolo vrchu Gellért, pár krát sme popritom navštívili Karininho kamaráta a suseda o dve ulice vyššie, ministra zahraničia a pokiaľ sa cez víkend konala nejaká lepšia gala milonga, tak sme na si ňu zašli, raz aj s Péterom a jeho ženou Szilviou, iba tak posedieť a navnímať elektrizujúcu tangovú atmosféru.

Celé leto sme vilu zariaďovali, bežné večery tráviac na záhradnej terase pri dobrom maďarskom víne a cigarách, rozprávajúc jej svoje príbehy zo sveta a potom sme pri karmínovom západe slnka splývali v jedno telo a jednu dušu, ponárajúc sa až na dno vášne, až v jeden deň sme si už nemali čo povedať, ako keď Šeherezáda dorozprávala sultánovi svoj posledný, tisíci prvý príbeh.

Tak som to posledné ráno za slnečného rozbresku ešte naposledy splynul s Karin, aby som o pár hodín od nej nenávratne odletel niekam ďaleko. Na kresle som jej na pamiatku nechal Kvet púšte.