Posledné premietanie (5.)

Tento text je vymyslený, nemá žiadne spojenie s realitou a podobnosti sú čisto náhodné.

Prvá časť

Čierne plátno.

Titulkové písmo.

"Kapitola 3"

Neskorý večer, vyprázdnenú vlakovú stanicu osvetľujú len lampy, ktoré z času na čas bliknú. Na lavičke sedí žena, čaká na vlak. Hlavu má sklopenú a od nervozity si žmolí prsty. Po pravej ruke má cestovný kufor, po ľavej balenie šiestich pív.

V liste, ktorý Olaf našiel v svojej schránke mu Karen vysvetlila prečo musí odísť a kedy a kde sa s ním chce rozlúčiť.

Pomaly kráča dole schodmi k nádražiu. Srdce mu búši a na hrudi cíti tiaž - kombinácia pocitu pred kýchnutím a silného tlaku. Musí rozmýšľať.

Poviem jej to? Ak hej, ako zareaguje? Zostala by? Mám jej povedať, že je jediná? To počúva stále... Mám jej povedať, že sa s ňou cítim dobre? Aj so psom sa cítim dobre... Mám jej povedať, že sa v jej prítomnosti cítim bezpečne? Čo som žena? Mám jej povedať, že sa mi páči ako mierne pokrčí nos zakaždým, keď rozmýšľa? Ako pri tom prižmúri oči? Ako našpúli pery do boku keď s niečím nesúhlasí, ale rozhodne sa o tom mlčať? Takže si bude myslieť, že sa mi páči len jej výzor... Doplním teda, že by som s ňou chcel byť aj keby jej amputovali ľavú ruku a pravú nohu? Presvedčí ju to, že ju mám rád? Určite by zostala, keby som jej povedal, že sa zabijem ak odíde... Spravím jej to? Budeme potom žiť spolu a krásne spolu zhnijeme kvôli nenaplneným túžbam? Som ko*ot? Nie. Nie. Nie? Či?

Každá myšlienka, ktorú sa snažil rozvinúť a prísť na riešenie situácie, bola prehlušená ďalšou úplne inou myšlienkou. V hlave sa mu hádalo niekoľko ľudí, ktorí sa navzájom nepočuli, pretože všade naokolo sa hádali ďalší.

Ako by reagovala, keby som sa rozplakal? Som ko*ot...

Stop. Je čas prestať premýšľať. Zastavil. Hlboký nádych. Hlboký výdych. Párkrát to zopakoval. Ruky dal na stenu a oprel sa o ňu. Pozeral na ňu a predstavoval si, že má pred sebou zrkadlo.

Aj tak raz zomrieš. Takže nie je dôvod jej to nepovedať. Ale ona sa chce venovať kariére, nemôžem ju teraz rozrušiť... Splní si čo chce a potom si na mňa spomenie. A ak nie?

Stop. Opäť sa párkrát nadýchol a vydýchol.

Zišiel schodmi a mal pred sebou dlhú uličku s lavičkami. Lampy osvecovali každú druhú. Kráčal.

Všimol si Karen. Kráčal k nej.

Spolu s Grimom civeli na plátno, projektor rapkal a Olaf sa prvý krát za film rozhodol lognúť si z piva.

Keď bol pri nej, pozdravili sa, ona vstala a objali sa.

Chvíľu sa snažila ospravedlniť pred ním svoj odchod. Jemu to však bolo jasné. Sám vedel, že ak človek nejde za svojimi snami, časom vyhorí. Že sa to drvivej väčšine nepodarí, to je jedno. Treba sa tomu venovať. Predstava stabilného, dobre plateného postu, krásna žena s tetovaním "Forever Young" pod nádherným pravým prsníkom v obrovskej pohodlnej posteli a šťastné deti hrajúce sa na záhrade, to všetko v tridsiatke, to bolo krásne. Lenže uvedomiť si v štyridsiatke, že tú istú prácu by mohol vykonávať niekto úplne iný a nič by sa nezmenilo, že ak sa chce človek pozrieť na manželkino tetovanie "Forever Young", tak musí nadvihnúť časom ovisnutý prsník a presvedčiť sa o tom, že Forever Young neexistuje a že deti sa vzďaľujú viac a viac... to by ešte šlo. Ale potom sa jedného rána v hlave začne rozvíjať myšlienka "čo by sa stalo keby som to skúsil a nezobral hneď prvú dobre vyzerajúcu prácu?" A od toho bodu ide život dole kopcom.

Takže či to vyjde alebo nie, Karen sa musí skúsiť presadiť ako herečka. Nemôže jej v tom brániť. Nechce jej v tom brániť.

Zaželal jej všetko dobré a cítil, že dlho sa už plaču neubráni.

Grim si odpil z tretieho pohára vody, pozrel na Olafa a videl, že plaču sa už dlho neubráni.

"Viem, že toto ti chutí najviac," povedala a chytila balenie šiestich pív Paulaner, "tak som ti na rozlúčku doniesla toto."

Podala mu pivo.

"Ďakujem," dostal zo seba Olaf, "ja bohužiaľ nemám nič, nestihol som tak narýchlo..."

"Stačí, že si prišiel. Spravme dohodu. Vždy keď prežiješ niečo, čo ti zmení život, alebo budeš mať pred sebou naozaj dôležité rozhodnutie, vypi si jedno z týchto pív. Tým pádom to prežijem s tebou a budem tie chvíle zdieľať s tebou." Usmiala sa naňho.

"Dohodnuté." - odpovedal Olaf, zatiaľ čo pevne stisol balenie pív.

Vlak prišiel.

Objali sa, Olaf naposledy ovoňal jej vlasy, naposledy cítil teplo sálajúce z jej krku, naposledy sa dotkol jej ruky.

"Rada som ťa poznala, Olaf Eklund. Budem si ťa pamätať."

"Aj ja teba."

Karen sa otočila, zobrala si kufor a blížila sa k otvoreným dverám vlaku.

Olaf stál na mieste, balenie piva v ruke.

Grim cítil ako sa Olaf v sedačke triasol. Napil sa piva. Postavil sa. Grim sa postavil tiež.

Olafovi na plátne sa triasla spodná pera a brada. Slzy mu zahmlievali zrak. Tak ako Olafovi vedľa Grima.

Položil pivo a vykročil smerom k plátnu.

Vlak trúbil na odchod.

"Zmeníme túto spomienku?"

Olaf kráčal bez slova ďalej, bližšie k plátnu.

Grim išiel za ním, chytil ho za rameno a zastavil ho.

"Ešte k tomu nášmu nevyrovnanému dlhu..."

Vlak sa pomaly rozbiehal a Olaf na plátne nehybne stál, mal sklonenú hlavu a plakal.

Olaf pred plátnom stál, triasol sa a plakal.

Nevyrovnaný dlh... čiže túto spomienku nebudem môcť zmeniť?

"Ľudia všetko delia na dobré a zlé..."

Vlak naberal rýchlosť, Karen sa vystrčila z okna a mávala Olafovi. Ten má však sklonenú hlavu, nevidí ju.

"Ale nám ide o rovnováhu, všakže?" - pokračoval Grim.

Karen si uvedomila, že Olaf ju už neuvidí. Ona neuvidí jeho.

Grim zdvihol Olafovu hlavu a pozrel sa mu do zvhlnutých očí.

"Keď si zabil svojho nenarodeného syna, obral si ma o jeden život."

Tretí vagón od konca vlaku prechádzal okolo nehybne stojaceho Olafa na plátne.

"Takže to musíme vrátiť do rovnováhy, všakže?" - Grim chytil Olafa a viedol ho k plátnu.

Predposledný vagón prechádzal okolo Olafa na plátne.

"Tentokrát to neposer." - položil Olafovu ruku na plátno, ten s ním a nahradil pôvodného Olafa na plátne.

Posledný vagón opúšťal stanicu. Grim sledoval čo sa deje na plátne. Olaf sa rozbehol sa odchádzajúcim vlakom.

Záverečné titulky, čierne plátno, rapkanie projektora.

Grim dopil posledný pohár vody, vypol projektor a zbalil kotúč s filmom, ten prázdny nechal nasadený.

Vošiel do dverí, uložil Olafov film.

Je na čase skontrolovať film pre nasledujúceho diváka.

Grim vytiahol ďalší kotúč. Zatvoril dvere a pristúpil k projektoru. Nasadil kotúč, zacvakol filmový pás a zapol projektor. Charakteristické rapkanie.

Na plátne sa titulkovými písmenami objavilo: “Karen Jenssenová 1918 - 2013”

----------------------------------------------------------

Toto je koniec, i keď nie tak celkom. Dúfam, že sa páčilo...