Aké je to byť superhrdina?

Nikdy som si nemyslela, že opísať svoj život a samú seba by mohlo byť tažké. Oprava ...Akosi obzvlášť ťažké. Veď so sebou žijem už 27 rokov, musím sa poznať. Samozrejme poznám sa; a to až veľmi dobre, problém však nastáva vtedy, keď som po trojhodinovom intenzívnom pozeraní sa na čistý wordový dokument a následné písanie a vymazávanie jednej vety ( samozrejme štylizovanej vždy inak ) zistila, že napísať to, nie je ťažké; je to brutálne ťažké. Obzvlášť v tom, že musím o sebe napísať aj veci, ktoré v normálnom bežnom živote akosi vypúšťam, či prehliadam – cielene samozrejme.

zdroj : Cruela De Wille

Napríklad sa mi nie moc dobre píše o tom, ako dokážem byť protivná a nevrlá alebo o tom, ako neskutočne sa dokážem ľutovať a opúšťať namiesto toho, aby som sa zdvihla zo zadku a zmenila to, čo ma trápi. A koniec koncov nie moc komfortne sa cítim aj pri písaní toho, ako zbrklo a neuvážene chcem robiť veci pre ktoré sa ukrutne rýchlo nadchcem.

Dnes dopoludnia. Zvoní telefón. Prvé, čo mi ide hlavou, kto zasa otravuje – namiesto toho aby som sa potešila, že na mňa niekto myslí a zavolá mi. Pozriem na displej svojho už rokmi a pádmi ošľahaného mobilného telefónu, kde svieti nápis volajúceho – PRÁCA. Druhý myšlienkový pochod: No fasa, zasa sa niečo pokašľalo – namiesto toho aby som si povedala, že kolega má len slabú chvíľku a chce ma počuť. Jasné, že to tak nebolo... ale ide o princíp myšlienkových pochodov. Situáciu som vyhodnotila skôr, ako sa udiala. Prvá z mojich neuveriteľných schopností. Keď sa tak nad tým zamyslím, mohla by som to brať ako nadprirodzenú a superhrdinskú schopnosť a možno kontaktovať filmové štúdio, aby ďalší diel veľmi úspešných ,, MARVELOVIEK“ bol venovaný mojej maličkosti. ( a snáď by som si mohla dať patentovať slovo superhrdinskú). V podstate sa mi to deje stále. Takže úprimne... Som teda superhrdina??

zdroj : Cruela De Wille

Následne po tom ako som dohovorila s kolegom a chcela si vychutnať krásne dopoludnie a voľno tým, že sa budem venovať veciam, pri ktorých si oddýchnem... Myslím, že to môžem nazvať karma, ma rýchlo vyviedla z omylu. Ozval sa zvonček na bráne a následné zahrmotanie, čo v našej domácnosti znamená len jedno.Návšteva. Môj superhrdinský mozog spracoval informáciu nadprirodzenou rýchlosťou a samozrejme ju aj vyhodnotil: ,,To už fakt nemáte čo robiť hneď ráno??“

zdroj: https://stocksnap.io/photo/GZCFF9JJE7

Pokračovanie malo podobný priebeh ako pri už spomínanom telefonáte, takže sa nebudem rozpisovať, ale čo je dôležité...kým som prešla zo záhrady do prednej časti domu, návšteva už bola dávno vo vnútri a pobavene diskutovala s mojím priateľom o rôznych stavebných vychytávkach a podobných chlapských delikatesách. Môj mozog dostal jasný signál - zabiť. A aby toho nebolo málo, vzápätí sa ozval zvonček a zadrnčala brána...Ale áno drahí moji. Návšteva číslo dva bola už na pol ceste ku vchodovým dverám a vtedy som to nevydržala a vyletelo zo mňa neuvážené a hlasité: ,, Čo tu je dneska Open Office??“ Mala som pocit, že mi od hnevu vyrazí vrchnú časť hlavy, ako pri katapulte ( špeciálne slangovo sa to vraj podľa mojho adolescentného brata nazýva dekel ), alebo ten tlak spôsobí to, že mi oči vyskočia z jamiek. V tom sa vo dverách objavil môj nastávajúci svokor so širokým úsmevom, ktorý mi mimochodom vôbec nepomohol ku šťastiu, pretože to vo mne len tak kypelo. Veselo si precupital do obývačky a pridal sa k vášnivej ( a ja vôbec nepochybujem, že pre tento svet, na pondelňajšie dopoludnie, určite bezpodmienečne nutnej ) diskusií o stavebníctve. A tak mi nezostávalo nič iné ako nahodiť úsmev číslo 5 (medzi nami vyzerala som ako keby som mala nejakú mentálnu poruchu, pretože tváriť sa milo, keď som vytočená ako brigadír je pre mňa level 36 526, na ktorý som sa ešte nedostala, ale pracujem na tom ),urobiť im kávu. Hneď pri servírovaní kávy návšteve a mojej ctenej polovičke som si uvedomila, že to je v podstate od nich veľmi milé a pozorné, že nás prišli navštíviť a posedieť si u nás, no a hnev bol preč. Celé to trvalo asi 5 sekúnd, kým som si uvedomila, že okolo mňa sedia ľudia, ktorí ma majú radi a práve preto ku nám prišli. Tak si to zhrňme: klasické moje ja, v priebehu 5 sekúnd dokážem zozelenať , nafúknuť svoje ego asi tak o 500% , prežiť potencionálny žlčníkový záchvat od hnevu a za zlomok sekundy sa zasa vrátiť do normálu?! Ešte stále si myslíte, že nie som superhrdina??

P.S.: Majte pekný deň a nenerváčte, len sa na to pozrite inak . :-)

Vaša Cruela De Wille