Nechcem tu hrať len druhé husle
Branis-love-isko. Ani som si neuvedomil, keď som získal tento pseudonym, koľko pravdy sa v ňom skrýva. Na prvý pohľad nickname jasný, priam prvoplánový. Avšak až neskôr začal dávať ten pravý význam. Aj keď slovo *love* je ukryté, hovorí presne o tom, aby človek robil veci s láskou a len vtedy to môže niekam dotiahnuť.
Na Slovensku nechcem hrať len druhé husle a ostať v tieni. Chcem sa dostať do širšieho povedomia mladých ľudí a ukázať im, že ak dokážeš udržať krok so zahraničím, sleduješ trendy a skúšaš nové veci, dokážeš sa dostať k zaujímavým ľudom a na zaujímavé miesta.
Moje začiatky nedatujem do žiadneho konkrétneho obdobia. Ono to ani nejde, vstať z postele a povedať si: Dnes sa stanem fotografom. Moje prvé fotky boli telefónom, neskôr som si založil Instagram, kam som ich prakticky anonymne pridával. Toto obdobie trvalo približne rok.
Moja reálna, nazvime to kariéra, začala práve na opačnej strane objektívu - priamo pred ním. Skontaktoval som sa s jedným košickým kreatívcom, Patrikom Kováčom, a keďže som zbieral tenisky, mal som hneď zámienku na prvé (aj každé ďalšie) fotenie. Zakaždým som si to náramne užíval a Paťovu robotu som dokázal preciťovať stále viac a viac.
Moje prvé fotky som robil ešte na Paťov fotoaparát. Nebolo to zrazu tak ľahké, ako to vyzeralo, keď fotil on. Vždy som mal ale pocit, že vidím viac, než ostatní. Častokrát sme dlhé hodiny len debatovali, sedeli v aute a vymýšľali, čo nafotíme nabudúce. Jedeň deň mi už však státie pred objektívom prišlo nudné, chcel som tvoriť.
Chcel som komponovať a upravovať. Dostal som chuť byť tým kreatívcom ja, ohúriť ľudí svojim umením tak, ako ohúril Patrik mňa. Spoločne sme teda našli na internete používanú techniku a vydali sme sa z Košíc na stredné Slovensko po telo a objektív.
Po dvojhodinovej ceste, kedy sme konečne dorazili na miesto stretnutia, sa pán, od ktorého som mal kupovať techniku záhadne odmlčal a ja som sedel v aute, vonku pršalo, bral som to ako znamenie, že to asi nie je tá správna cesta - scéna ako z filmu. Všetko však skončilo pozitívne, domov som niesol prvú zrkadlovku s objektívom.
Od tohto momentu sme chodili s Paťom ulicami mesta, trúfnem si povedať, že aj každý deň. Začal som postupne oslovovať najprv už klasicky rodinu na nejaké portréty, dokonca som naháňal mamu po kuchyni ked varila, potom kamošov povonku, postupne sa to celé okolo mňa rozrastalo. A čo všetko sa mi už podarilo od tejto chvíle?
Sleduj aj moje ďalšie články na blogu, kde ti rozpíšem, ako som sa dostal na jedno pódium s PilC-im, aké je to fotiť Barboru Bakoš, či ako najdlhšie som čakal na módnu blogerku, za ktorou som cestoval vyše 400 kilometrov.
Toto som ja, Branislavisko, vitaj.
Viedeň - Stephansplatz
@sonjastefanko
Nočná D1 medzi Košicami a Prešovom
@natykerny
@lapkinn
Foto: Tomáš Lazorik, Patrik Kováč, archív Branislavisko
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď Branislav Belko pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.