Izrael a Egypt
Sedel som u Stana a plánovali sme zimnú dovolenku po Srí Lanke, vyskočil na mňa však tip na FB skupine Tour De Svet - Lacné cestovanie, ktorú vám mimochodom vrelo odporúčam. Martin Hanzel si zaslúži obrovskú vďaku, pretože to čo robí pre ľudí je úžasné. Tip bol na veľmi lacné spiatočné letenky z Bratislavy do Eilatu v Izraeli. Cena za spiatočnú letenku bola okolo 40€, takže nebolo treba ani premýšľať a letenky boli kúpené. Neplánované zážitky vždy stoja zato a prečo nestráviť víkend pri mori ak sa naskytne takáto príležitosť.
Ubytovanie sme si zarezervovali v Eilate, ceny boli dosť prestrelené a výber nič extra. Nemali sme však žiadne očakávania, takže sme ani neboli sklamaní. Opäť však prišiel tip od Martina a na facebooku na mňa vyskočil hotel v egyptskej Tabe, veľký rezort, all inclusive, 5 hviezdičiek - 16€ na noc pre osobu. V tom momente opäť nebolo treba rozmýšľať, ubytovanie v Izraeli stornované, Taba booknutá.
Leteli sme asi dva týždne po novoročnom návrate zo Srí Lanky, takže som sa doma dlho nezdržal. Cesta nebola extrémne dlhá, začo som bol v lietadle Ryanairu veľmi rád. Pristáli sme uprostred ničoho, v púšti. Letisko Ovda je vzdialené od mesta až 60 km. Pred letiskovou halou po zuby ozbrojená stráž a autobus, ktorý nás mal odviesť do Eilatu. Výhľad z okna autobusu žiadna sláva, hodina cesty a len skaly alebo piesok, bez života, bez zelene. Občas sa však v skalách dalo zahliadnuť guľometné hniezdo alebo popri ceste odstavený tank. Už vtedy viete, že ste v inom svete, v ktorom bezpečnosť nie je taká ako u nás. Vojenské základne, obrnené transportéry a profesionálni vojaci. V Izraeli stále funguje povinný odvod do armády, 18 ročných chalanov teda čaká 36 mesiacov v armáde. Izraelské obranné sily však odvádzajú na výcvik aj ženy, ktoré majú dvojročnú povinnú vojenskú službu - a to sa už naozaj len tak ľahko nevidí.
Po príchode do mesta sme veľa času nemali, ešte nás čakala cesta do Egyptu. Šli sme teda najprv do nákupného centra, niečo si zajesť. Pred vstupom znovu čakala ozbrojená kontrola. Museli sme dať dole batohy, prešli prehliadkou, my sme museli prejsť cez skener kovov a až následne nás pustili do budovy. Možno by ste si mysleli, že to musí byť otravné, no mal som naozaj pocit bezpečia a to je hlavné.
Hranica s Egyptom bola neďaleko mesta, taxík nás však vysadil pred ňou a ďalej sme museli pešo. Po vlastných nohách sme teda vlastne prešli z Ázie do Afriky. Bola to však opäť séria dôkladných kontrol, prehliadok, skúmaní pasu a podobne.
Na druhej strane "barikády" bolo relatívne prázdno, sezóna dovoleniek v januári v tejto časti rozhodne nie je a cez túto hranicu asi ani počas nich moc turistov pešo nechodí. Od jedného pána v autobuse sme dostali tip na človeka, ktorý by nás mohol zaviesť k hotelu. Neboli tam však žiadne taxíky, žiadne autobusy, proste nič.
Poblíž však postávali domáci, ktorí sa konečne dočkali kšeftu a rozbehli sa k nám. Mali za rohom odstavených niekoľko dodávok, do ktorých nás začali doslova ťahať . Najprv nás posadili do jednej, to sa však nepáčilo jednému z nich a tak nás vysadili a presunuli do inej a keď sa začali zasa hádať, znovu nás vytiahli a natlačili do tretej. Nedostali sme sa v podstate ani k slovu a nerozumeli sme im nič. Dodávky boli malé, špinavé a naozaj bolo celkom nepríjemné v nich sedieť. Vlastne celá táto situácia bola nepríjemná a len sa zhoršovala. Keď sme sa konečne dostali k tomu, že prišiel aj šofér, ktorý hádku o zákazníkov vyhral, mohli sme pokračovať k ceste na hotel. Pred tým však opäť vojenské kontroly. Na egyptskej strane bolo vojakov o niečo viac. Postávali popri ceste, opierali sa o autá s guľometmi a kývali nášmu šoférovi, že môže pokračovať v ceste. Pri jednej zástavke od nás chceli pasy a peniaze. Bol som už v takom strese, že ani neviem čo sa vlastne dialo. Náš šofér sa s nimi rozprával, smiali sa, ukazovali na nás a nakoniec nám vrátili veci a pustili ďalej. Je to zvláštny pocit, sedieť v zasranej dodávke uprostred prázdnej púšte so šoférom, ktorému moc nie je rozumieť. Myslel som vtedy nato, že už ma nikdy nikto nenájde a moje orgány poslúžia nejakému miestnemu vajdovi.
Po viac ako hodinovej ceste sme sa však dostali na miesto kde sa nachádzal náš rezort. Celú cestu sme si sledovali na GPS a dúfali, že naozaj dorazíme do ciela. Živí.
Prišli sme teda do hotela, no aj ten bol prázdny! V celom hoteli sa nachádzali piati ľudia a boli to len zamestnanci. SBS, upratovač, kuchár, čašník a recepčný. Celý rezort so 440 izbami, tenisovými kurtami, reštauráciami, súkromnou plážou a bazénmi bol len pre nás. Nikdy som nebol v žiadnom podobnom rezorte a zrazu mám jeden len pre seba.
Na kúpanie však bola zima, bolo naozaj chladno a nedalo sa ísť ani do mora ani do bazénov. Keďže sme však mali all inclusive, kúpali sme sa v alkohole. A to bola celkom fajn kompenzácia. Keď sme zrovna nepili tak sme buď hrali tenis, teda "hrali sme tenis" lebo aj to bola moja premiéra alebo sa poflakovali, saunovali, vírivkovali alebo zasa pili. No naozaj veľmi zmysluplný víkend, že? No ale stále za tú cenu lepšie ako sedieť doma na zadku.
Cesta na letisko už bola lepšia, vedeli sme čo máme čakať a všetkým sme si hravo prešli. Na letisku nás však čakal ďalší nepekný zádrhel. Izrael sa moc nemusí s niektorými štátmi a medzi ne patria aj Spojené Arabské Emiráty. Odtiaľ som už mal v tom čase v pase štyri pečiatky. Zobrali si ma teda bokom, rozdelili nás, a musel som podstúpiť výsluch od prísne tváriacej sa ženy. Pýtala sa ma na milión vecí. Načo som bol v Dubaji, či sa tam s niekým poznám, koho to bol nápad ísť do Dubaja, kto mi to platil, čo som tam robil, čo som si tam bol pozrieť, prečo som išiel do Egypta a tak ďalej a tak ďalej. So Stanom sme týmto "kvízom" úspešne prešli a dostali sme sa na ďalší level. Nešli sme cez normálnu kontrolu ako väčšina ľudí, my sme museli mať špeciálnu. Bolo treba poriadne sa mi pohrabať v ruksaku, spraviť mi stery z vecí, spraviť mi stery z batohu a dokonca z topánok. Naozaj by som bol zvedavý ako by som im vysvetlil keby stupím niekde napríklad do strelného prachu alebo čo vlastne hľadali. Predpokladám, že ťažko.
Tieto kontroly trvali tak dlho, že lietadlo odletelo takmer o hodinu neskôr. No a pečiatku z Izraela mi do pasu dali rovno na tie pečiatky z Emirátov, takže ani do nich sa už s ním nedostane. Politika.
Naši sa ma doma pýtali či mi to vôbec stálo zato, a rozhodne hej. Čo má človek z takého života keď len sedí doma alebo v práci?
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď Martin Štibrányi pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.