4.10.2017 13:47

Si tým, na čo myslíš

Môj otec hovorieval, že na turistiku chodí iba tam, kam sa dá dostať autom, alebo lanovkou. A ako správna dcéra som sa tohto tvrdenia chytila aj ja a celkom som si ho osvojila. Takže naša turistika v zime spočívala v tom, že sme do auta naložili lyže, zaparkovali sme čo najbližšie k lanovke a najvyššie miesto, na ktoré sme sa dostali bolo tam, kde končila lanovka.

Na lyžiach som prvýkrát stála ako šesť ročná. Každou sezónou som sa v lyžovaní zlepšovala, čo ma samozrejme tešilo. Dopomohli k tomu aj lyžiarske výcviky organizované školou, kde som si zdokonalila svoje skills aj preto, lebo som chcela zapôsobiť na študentov z vyššieho ročníka. Keďže spolužiačka snowboardovala, chcela som to skúsiť aj ja. Samozrejme, že nebudem iná, pravdaže. A tak mi ježiško doniesol snowboard. Ten bol však tri sezóny odložený v garáži, pretože sa nenašiel nikto, kto by ma to naučil a sama som na to nedostala odvahu a preto som si vždy so sebou brala iba lyže, takže som šla na istotu.

Keďže sme každú sezónu chodili spoločne s rodinou na zimné dovolenky, na tú v Tatrách som okrem lyží dala do auta aj snowboard v domnienke, že sa na svahu nájde niekto, kto bude mať pri mne pevné nervy a naučí ma to, alebo ma jednoducho iba v jedno ráno osvieti a budem to vedieť.

Nedovoľ, aby ťa strach z prehry vyradil z hry

Bol sviatok a na zjazdovkách toľko ľudí, že keby kráčam, zídem dole rýchlejšie ako na lyžiach. Povedzme si pravdu, jednoducho ma to naštvalo tak, až som si povedala, že sa radšej oplatí vziať si snowboard a spúšťať sa na ňom štýlom, akým budem vedieť a ak to nepôjde, použijem ho aspoň ako sane. Keďže na záhradkách bol pre mňa svah príliš strmý, napadla mi spásonostná myšlienka a to, dostať sa na Bielu Púť, pretože tam je svah pre začiatočníkov, nikto sa mi nebude smiať a možno čo - to odpozerám od iných snowboardistov. Sadla som teda na lanovku objímajúc snowboard. Ujo vlekár sa nezaobišiel bez poznámok o tom, že musím mať jednu nohu zapnutú na snowboarde a na moju otázku, či mu záleží na tom, aby som sa hore dopravila celá, alebo polomŕtva ma nakoniec pustil. Dostať sa na Bielu Púť nebolo najjednoduhšie, preto, keď som z lanovky vystúpila, som sa musela pešo dopraviť k "lienke." Tou sa dalo dostať k môjmu vytúženému cielu. Popri čakaní na lienku sa nám stretli pohľady s kučeravým chlapcom, ktorý sa opieral o svoju dosku. Zhodou náhod sa v lienke postavil pri mňa. Popri tom, ako som písala Sandre, nech mi v rýchlosti napíše, ako sa snowboarduje som periférne videla (áno, ženy majú periférne videnie), že sa na mňa tento chlapec pozeral. Tak som sa pozrela aj ja a aj napriek tomu, že mi to nebolo príjemné som sa naňho usmiala. Úsmev mi opätoval, na čo som si v hlave vytvárala myšlienky o tom, ako sa držíme za ruky a učí ma snowboardovať. Naivné, však? Kto by už len venoval svoj drahocenný čas niekomu, koho absolútne nepozná?

Nič nie je tak silné, ako myšlienka

Vyšli sme z lienky, ja, objímajúc dosku roztrasená ako pes na Silvestra si sadám a snažím sa zapnúť si boty so slovami v hlave Pán Boh mi pomáhaj. Úplnou náhodou (nie, toto bolo podozrivé už aj mne) si ku mne sadol spomínaný chlapec a popri tom, ako si on zapínal viazanie mi povedal niečo po nemecky. Nemecky trochu viem, no nerozumela som tomu, čo vravel, tak som mu po slovensky odpovedala, že nemám ani tušenia, čo odo mňa chce. Skúsil to teda po anglicky, na čo som sa chytila. Pýtal sa, či som sama a že či si spolu zasnowboardujeme. Povedala som mu, že to asi ťažko, pretože na tom stojím prvýkrát. Mladý naváhal, chytil ma za ruky, zdvihol ma a zišiel so mnou celý svah. Boh musí mať so mnou kopec starostí, keď ma vždy dostane z toho najhoršieho jednoducho. Alebo som si ho svojimi myšlienkami o tom, ako sa snáď nájde niekto, kto ma to naučí, privolala?

Volal sa Kubo a neskôr som zistila, že je z Poľska. Za hodinu ma naučil snowboardovať. Nie na profíka, no zvládla som svah zísť dole sama a bez pádu. No potom som z toľkej radosti tak boľavo padla, že som sa nevládala zdvihnúť dobrých 5 minút. Doteraz sa smejem na jeho vystrašenom pohľade a na tom, ako okolo mňa behal splašený, pýtal sa ma či som OK a mykal so mnou, nech mu odpoviem. Ťažko sa hovorí, ak ti nejde nadýchnuť sa :D Keď som sa pozviechala, oznámila som mu, že pôjdem už na hotel, pretože ma už aj sedenie bolelo. Neváhal, vzal mňa, dosku, seba, svoju dosku, posadil ma na lanovku a odprevadil k lienke. Tajne som dúfala, že so mnou pôjde dole na Záhradky, no povedal, že si chce ešte zajazdiť a že býva na Bielej Púti. Stihla som mu iba poďakovať a už ho nebolo.

Je príjemné vedieť, že ľudia si iba nezávidia, ale aj pomáhajú, dôkazom čoho je aj Kubo. Myšlienka je silná vec a preto nezabúdaj, že si tým, na čo myslíš.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
1
Poslať správu
Od volantu k štetcom. Šoférka dodávky cez týždeň, vizážistka cez víkend. Takto nejako sa to celé začalo. Dnes ma líčenie a všetko s tým spojené živí.

Chceš vedieť, keď MoňaT pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.