Cesta svetom - Čína

Po Štedrom dni sme sa vybrali na krátku cestu svetom. Začali sme Prahou a Kyjevom ako si sa mohol dočítať v 1. časti, a pokračujeme dlhým letom - smer Čína.

Z Kyjeva nás čakal takmer 10 hodinový let a následný 6 hodinový časový posun. Ak ste čítali aj prvú časť a na konci si skúsili tipnúť kam poletím a váš tip bol Čína, napíšte mi na instagram, mám pre vás výhru. Ak nie, je potrebné začať od začiatku. Lietadlo bolo našťastie na vyššej úrovni ako pri lete z Prahy a krásne letušky sa o nás aj patrične dobre postarali. Slovanská krv sa nezaprie. Dokonca som mal to šťastie, že miesto vedľa mňa bolo voľné. Mám už rôzne skúsenosti so spolucestujúcimi a prázdne miesto je obrovská výhra. Pri návrate zo Srí Lanky sa mi dokonca stalo, že dievča, ktoré sedelo za mnou, sa povracalo a verte mi, že lietadlo sa vyvetrať moc nedá. Po prílete sme sa snažili rozhliadnuť po letisku, ktoré bolo ľudoprázdne. Všetko zatvorené, dokonca aj väčšina východov, žiadna hromadná doprava, žiadne autobusy. Ja som chcel počkať do rána a za svitania sadnúť na autobus do mesta. Stano však mal iný názor a ja som podľahol. Taxíkom sme sa teda nechali zaviesť na okraj Pekingu a šli hodnú chvíľku peši. Vlastne to ani nebol taxík, len nejaký pán, ktorý postával na letisku a nevedel po anglicky ani slovo. Čas som ani nesledoval ale bola to naozaj poriadna diaľka. Po tme a v poriadnej hmle (alebo smogu) sme lúštili mapy, ktoré boli väčšinou komplet v čínštine. Prišli sme až po linku metra, ktorá smerovala priamo k nášmu hostelu. Metro bolo tiež takmer úplne prázdne. Bolo síce len 5 hodín ráno, ale v meste, v ktorom býva takmer 30 miliónov ľudí by som očakával nával stále. Mali sme problém aj s nájdením hostela, ktorý bol skrytý v uličke, pred šiestou ráno nebolo moc možností koho sa spýtať na cestu. Keď sme sa zložili na izbe, okamžite som musel skúsiť WiFi. Som závislý na sociálnych sieťach, je to síce nepekné ale vraj je dôležité priznať si to. Keďže sú v Číne Facebook, Instagram a aj iné sociálne siete zakázané vládou, mal som obavy ako to zvládnem. Slováci žijúci v Číne, ktorých som našiel na FB mi však poradili VPN aplikáciu vďaka, ktorej som dokázal obísť tieto nariadenia, a našťastie tak nemusím ležať na izbe a prežívať abstinenčné príznaky. O siedmej ráno sme si ľahli spať, krátky spánok a opäť na nohy - objavovať Peking.

V nohách mám už fakt snáď sto kilometrov, Stano ma núti chodiť od rána do večera. Nedá mi výdychnúť a občas sa mi teda stráca čaro dovolenky keď už ledva stojím. Chceme samozrejme vidieť a spoznať čo najviac z Číny, no nemám rád ak všetko musí byť za každú cenu.

Ako prvé sme navštívili čínsky budhistický kláštor Miaoying. Ten je vidieť už z poriadnej diaľky vďaka 51 metrovej bielej dagobe postavenej nad kláštorom. Datuje sa do roku 1271, počas ktorého bol ešte Peking pod mongolskou nadvládou. V súčasnosti v štyroch miestnostiach, ktoré sú verejnosti sprístupnené možno vidieť najrôznejšie sochy Budhu a jeho najbližších služobníkov, maľby alebo relikvie. Okolo kláštora sa rozprestiera obrovský park s jazerom na tisícoch metroch štvorcových. Na zamrznutom jazere sa korčuľovalo plno deciek, v parku ľudia tancovali na čínsku hudbu a prinášali do parku dobrú atmosféru, v ktorej bolo cítiť čínsku kultúru.

Večer som Stana konečne prehovoril aby sme si oddýchli a nenadstavovali budík na ráno. Obaja sme potrebovali spánok a on súhlasil. Vstali sme teda pred treťou hodinou poobede. Už to dokazuje ako sme boli zničení. Zobudili sme sa do silvestrovského dňa. Tešil som sa na obrovský ohňostroj, šli sme sa teda spýtať na recepciu kde je ideálne miesto na jeho sledovanie. Dozvedeli sme sa však, že ohňostroje v tento deň sú už zakázané, pretože Čína striktne nový rok oslavuje až vo februári a vraj kvôli bezpečnosti ohňostroje v Pekingu neuvidíme. Geniálne. Vybrali sme sa teda k chrámu Lama. Kláštor o pár stoviek rokov mladší, otvorený v roku 1694. Chrám je stále aktívnym miestom bohoslužieb no zároveň je otvorený pre turistov. Ale len do 16:00 čo sme samozrejme nestihli. Tesne pred piatou začali zatvárať aj všetky pouličné obchodíky a mesto začalo utíchať, hlavne v okolí pamiatok.

Boli sme z toho docela v šoku. Je to tak trošku nepochopiteľné v tak obrovskom meste. Začalo sa stmievať a mali sme ešte v pláne areál olympijských hier, ktoré sa v Pekingu konali v roku 2008. Olympijský štadión naozaj potešil ten kúsok športovca čo vo mne ešte zo starých časov zostal. Na tomto si dali zjavne poriadne záležať a naďalej celý areál udržujú a je aj vo večerných hodinách plný ľudí. Najmä domácich. Olympiáda bola pre Peking veľkou udalosťou. Mesto vystavalo v okolí nové obytné štvrte, nové športoviská a to aj na úkor historických budov. Komunisti si mesto už dlhodobo prispôsobujú na svoj obraz, mnoho stovky rokov starých budov alebo monumentov bolo zničených a nahradili ich veľké bulváre plné komunistickej architektúry.

/Na prvej fotke príklad k poslednej vete. Na druhej olympijský štadión.

Z celého výletu som sa zo začiatku tešil hlavne na Čínu, kvôli jedlu. Nájsť však klasické čínske bystro ako si určite predstavíte napríklad našu Pandu, ktorá je na Slovensku na každom kroku, bolo ďalším problémom. Neviem či všetci odišli robiť Kung Pao do Trnavy ale nemohol som sa dopátrať k niečomu podobnému. Skúšali sme teda čo prišlo pod ruku. V ten večer to bola reštaurácia takmer ihneď vedľa nášho ubytovania. Srdce mi zaplesalo keď som uvidel v ponuke poriadne prepečené kura na chili oleji s miskou ryže. Radosť ma prešla po prvom súste, mäso bolo studené a všetko až príliš korenené. Jedlo vytiahnuté z chladničky. Ryža bez chuti. Odhodlane som pokračoval takmer do polky kuraťa, no ďalej to nešlo. Nahováral som si, že to tak má byť. Stano, ktorý mal rovnaký problém so svojou kačkou sa snažil zistiť od čašníkov či to studené má byť ale márne. Angličtina je dostupnejšia asi aj v Tatranskej Lomnici. Po chvíľke jedenia mi z toho všetkého korenia začalo byť zle. Prebehol som cez cestu a zajedol to poriadnym burgerom z McDonaldu. Jediná záchrana. Kung Pao je predsa čínske jedlo a lepšie ho dokážu pripraviť v City Aréne v Trnave ako v Pekingu? Svet je postavený na hlavu.

Neznalosť angličtiny domácich obyvateľov ma zarážala rovnako ako nedostatok možností vychutnať si čínsku kuchyňu na každom rohu. Chápem, že starší ľudia možnosť štúdia nemali, ale aby mladí čašníci v reštaurácii nevedeli pochopiť slovo 'ryža' a museli sme im ju ukazovať na obrázku.. Nemajú na školách cudzí jazyk alebo pre nich nie je angličtina ako vyučovací jazyk absolútne potrebná? Ale čo iné by pre krajinu ako Čína mohlo byť tým jazykom, ktorý by sa mal v školách učiť? Čína vo mne vyvolávala mnoho otázok a zatiaľ som bol celkom sklamaný.

Keď už som spomínal ten McDonald's, nedalo sa v ňom platiť kartou. Ani Visa, ani MasterCard, ale platba WeChatom, to už hej. Keďže Čína blokuje svetové sociálne siete, WeChat je ich messengerom predpokladám a aby mali ľudia motiváciu používať ho, môžete ním zaplatiť obed. Platby v Číne fungujú cez QR kódy aj na miestach, kde by ste to priveľmi neočakávali.

S platením sme mali drobný problém aj v metre. Automaty na lístky mali problém s bankovkami, ktoré sa ľuďom neustále vracali a tvorili sa rady. Metro je však myslím druhé najväčšie na svete, veľmi čisté, rýchle, prehľadné. Na vlak sa takmer nečaká, a všade sa dá dostať rýchlo a jednoducho.

Viacero vecí nám však prišlo ako veľmi neprispospôsobených pre turizmus. Málo informačných tabúľ, drvivá väčšina vecí len čínštinou, minimum bankomatov alebo zmenární.

Ako nakoniec dopadol Silvester, o výlete na čínsky múr, o zoo alebo o zákazanom meste sa dozvieš v ďalšej časti. Tiež v skratke moje dojmy z Pekingu. Zatiaľ sleduj môj instagram - nájdeš tam oveľa viac fotiek ako tu v článkoch a nič ti neunikne. Za každé zdieľanie článku vám ďakujem, teší ma ak môžem niekomu vnuknúť chuť cestovať.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
2
Poslať správu

Chceš vedieť, keď Martin Štibrányi pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.