Cesta svetom - Cez Čínsky múr do Zakázaného mesta

Ak by ste sa pred pár stovkami rokov chceli dostať cez Čínsky múr a vojsť do Zakázaného mesta, isto by vás to stálo život. Mňa to však stálo len pár eur.

Bez otálania sa môžeme vrátiť k udalostiam z predchádzajúcich častí. Táto je pokračovaním častí 'Začíname' a 'Čína'. Ak ste ich čítali, viete, že je 31.12. a so Stanom sme v Pekingu. Náš Silvester vyzeral teda asi tak, že sme vďaka smutnej správe o ohňostroji od nášho recepčného sedeli na izbe a hrali karty. A pili. Stano začal večer klasickým:"Ja nechcem moc piť, dám si len pivo." a skončil s fľašou 52ky neznámeho obsahu. Do kariet sme boli tak vtiahnutí, že sme zmeškali aj polnoc, o pár hodín sme zaspávali pri kýbloch aby nedošlo k nehode. Kým Stano už zarezával, ja som bol hore až kým nebol nový rok aj na Slovensku, pretože som sa nevedel odtrhnúť od messengeru. Nad ránom mi bolo stále zle a spánok nie a nie prísť. Zaspal som až poobede a opäť sme sa zobudili až po tretej. Ubytovanie v Pekingu je jediné, v ktorom máme zaplatené raňajky, no zatiaľ sme ich každý deň prespali. Prespali by sme vlastne aj obedy. Celý silvestrovský "zážitok" dorazila moja mama keď mi ráno napísala, že aký bol ohňostroj, pretože v telke to vyzeralo veľkolepo. Vtedy som sa cítil ako zahrkaná plechovka coly, tesne pred výbuchom. Nevedeli sme či naozaj bol ohňostroj aj v Pekingu alebo nie, no už sme po tom ani nepátrali, nechceli sme sa cítiť ako úplní blbci.

Zabiť celý deň na izbe sme nechceli, odviezli sme sa metrom pár zastávok na krátku prechádzku, tentokrát len k nákupnému centru Solana kde sa dala vidieť nádherná vianočná výzdoba. Toľko svetielok, že musia byť snáď vidieť aj z vesmíru.

Na ďalší deň ráno nás čakal očakávaný výlet na Veľký čínsky múr. Hotely núkajú výlety za cenu takmer 40 eur. Vďaka Janke a jej travelhackeru sme sa zmestili asi do 15€ vrátane cesty do Badalingu aj vstupného na múr. Badaling je asi najznámejší vstupný bod pre turistov, na fotkách ich teda môžete vidieť vždy naozaj hodne. Veľký čínsky múr je jednou z najnavštevovanejších pamiatok na svete. Má to ale samozrejme aj svoje opodstatnenie. Bol to jedinečný zážitok, celkom slušná turistika s nádhernými výhľadmi a spomienka na celý život.

Múr bol budovaný vládcami z dynastie Ming, od 15 do 17. storočia. Dôvodom bola ochrana územia pred nájazdmi Mongolov. Dĺžka, ktorú múr dosahuje je stále tak trošku otázna. Archeológovia stále objavujú nové a nové časti alebo odbočky. Zmieňuje sa niečo cez 7 alebo 8 tisíc kilometrov, no najodvážnejšie odhady tvrdia, že dosahoval dĺžku až 21 000 kilometrov. To by napríklad znamenalo, že by takmer 13x obišiel celé Slovensko. Múr je každopádne už so v súčastnosti objavenými časťami najväčšou ľudskou stavbou v histórií. Dvadsaťpäťtisíc strážnych veží naprieč celou Čínou, ktoré za ideálnych podmienok mali byť vzdialené od seba tak, aby šípy zo susedných veží dostrelili na celú šírku. V horšie dostupných oblastiach sa však veže nachádzajú aj v osemnásť kilometrovej vzdialenosti. Na stavbu boli využívaní hlavne otroci a zajatci, ktorých malo už počas prvej fázy zomrieť takmer 300 tisíc. Bájky hovoria, že mŕtvoly končili ako súčasť stavebného materiálu.

Na nasledujúci deň, ktorý mal byť našim posledným sme si v Pekingu naplánovali ešte dve zastávky. Prvou bola miestna ZOO, ktorá láka turistov na jedinečné pandy a na obrovské akvárium. ZOO je síce skôr aktivita na leto, ale nikdy neodolám. Mimo sezóny však bola pekinská záhrada veľmi zanedbaná. Chvíľami som mal pocit, že skrachovala a zamestnancov povyhadzovali. Špinavé sklá, cez ktoré niekedy takmer nebolo vidieť, špinavé alebo prázdne výbehy. Ak sa človek zamestná do ZOO, mal by mať k tomu vzťah a nikdy takto zvieratá nezanedbať. Číňania sú však jednou z najväčších krajín, ktorá má na svedomí napríklad postupné vyhynutie slonov v Afrike. Obchod so slonovinou Čína zakázala až začiatkom roku 2018, dosť neskoro. Pytliaci v Afrike zabijú približne 20 tisíc slonov ročne a obrovské množstvo slonoviny končí práve v Číne, v ktorej sa donedávna mohla legálne predávať. Podľa odhadov ostáva vo voľnej prírode menej ako 400 tisíc slonov afrických, aj keď ich bolo začiatkom 20. storočia viac ako štyri milióny. 67 podnikov sa v Číne živilo predajom produktov zo slonoviny a konečne je tomu koniec.

Ďalšou zastávkou bolo Zakázané mesto, ktoré sme si nemohli nechať ujsť. Čínsky cisársky palác je ďalšou ohromujúcou stavbou z dynastie Ming. Celý komplex aj s okolitými záhradami má rozlohu viac ako 700 tisíc metrov štvorcových, je obohnaný približne 8,5 širokou hradbou, ktorú lemuje vodný priekop. Počas fungovania paláca, mal do tohto mesta prísny zákaz vstupu akýkoľvek smrteľník. Trestom bola smrť. Do paláca sa dostal len cisár a jeho doprovod. Stavba trvala 14 rokov a pracovalo na nej viac ako milión ľudí. Aj v súčasnosti je Zakázané mesto najväčším a najzachovalejším palácovým komplexom na svete.

Po záverečnej hodine návštev v paláci sme sa vrátili na hostel kde sme mali ešte odložené batohy. Zobrali sme ich, kolega si dal posledný krát kung pao (ja už som si netrúfol), a pobrali sme sa na letisko kam sme dorazili okolo ôsmej večer. Ďalší let mal byť 5:20, dočkali sme sa však ešte 45 minútového meškania. Takmer 10 hodín sme teda strávili na letisku, a asi ďalších 10 hodín trvalo kým sme sa dostali na ďalšiu zastávku nášho tripu, pretože sme let mali s prestupom a znovu čakali na ďalšie lietadlo.

O ďalšej destinácií sa teda dozviete z ďalšej časti. V čase keď dopisujem tento článok som tu len prvý večer a už teraz to tu zbožňujem. Ak si nedočkavý, mrkni sa na môj instagram. Postupne tam bude pribúdať viac a viac fotiek.

Ja by som sa teda ešte na chvíľku vrátil k Pekingu, hlavne k mojim dojmom a krátkej rekapitulácii. - Kuchyňa. Ohromne som sa na čínske jedlá tešil. Bol som však ešte ohromnejšie sklamaný. Každý deň som si skúsil niečo objednať, nikdy som to nedojedol. Je pravda, že som od malička strašne rozmazaný ak sa jedná o jedlo, od Číny som však očakával oveľa viac. - Metro. Veľmi rýchla, komplexná, jednoduchá a pomerne lacná doprava po celom obrovskom meste. Všade v metre čisto, žiadne odpadky, veľa zamestnancov, ktorý sa starali o bezpečnosť a správny chod jedného z najväčších metier na svete. - Ľudia. Čakal som, že ľudia si budú šliapať po hlavách a stále sa niekam v strese hnať. Vôbec to však nebola pravda. Zdali sa mi však hrozne nevychovaní. Párkrát sa mi napríklad stalo, že mi niekto stúpil v metre na nohu. Vždy sa len pozrel na akú drahú topánku stúpil, ospravedlnenia som sa nikdy nedočkal. Celkovo nás bielych tu trošku ignorovali a nemali k nám rovnaký prístup ako ku svojim. Veľmi ma zarážalo ako sa nevedia odtrhnúť od telefónov. Často do mňa niekto vrazil lebo sa nepozeral pred seba ale počas chôdze na metro pozeral film alebo hral poker. Prestal som sa cítiť až tak závislý, v porovnaní s nimi. - Turizmus. 99% turistov na pamiatkach boli pravdepodobne Číňania. Aj preto možno často chýbali informácie a informačné tabule v angličtine. - Ceny. Ceny v Pekingu boli o niečo nižšie ako u nás. V podstate asi všade je lacnejšie ako na Slovensku. - Celkový dojem z Pekingu. Jednoducho: Nesplnil moje očakávania. Na Čínu však nechcem zanevrieť, rád by som sa v budúcnosti vrátil a zažil skutočnú Čínu a skutočnú čínsku kultúru niekde hlboko vo vnútrozemí kde po nej ešte nezahladila stopy moderna a ľudia, ktorí musia chodiť v rúškach lebo si zamorili vlastnú zem, pretože smog v Pekingu už občas až 20x násobne prekročí hranicu kedy to je ešte pre človeka zdravé.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
1
Poslať správu

Chceš vedieť, keď Martin Štibrányi pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.