Blúdenie 17

„Myslím, že to, čo je na stole je pre teba,“ povedal Paľo a šibalsky sa usmial.

Preboha, to bude určite pozvánka na nejakú swingers private párty, pomyslel som si. Ale však mám len 15, takže by tam všetkých pozatvárali. Hmmmm, ale taký holohlaví trestanci v base by boli tiež fajn... Týmto uvažovaním som zabil asi 3 minúty a oni sa ešte stále usmievali. Triasli sa mi ruky. Chytil som obálku a otvoril ju.

Keď som si prečítal čo bolo na papieri vo vnútri, tak som nemohol uveriť vlastným očiam. Samovoľne sa mi na tvári objavil úsmev.

Bol to totižto voucher na týždeň v prímorskom domčeku v Chorvátsku pre dvoch. Stále som tomu neveril. Bol to ako sen. Ja pôjdem na dovolenku bez rodičov? To je úžasné. Počkať, pustia ma vlastne?

„Ježiš, ďakujem vám strašne pekne. Ani neviem čo povedať,“ hľadal som slová.

„Nemusíš nič hovoriť, hlavne ďakuj Paľovi, ten keď sa dozvedel, že ideme do Chorvátska my traja tak hneď objednal týždeň pre dvoch navyše a dokonca to vybavil aj u tvojich rodičov tak, aby si o tom nevedel,“ povedal Rišo a ja som sa pozrel na Paľka.

Ten sa usmieval ako malé dieťa, neveril by som, že môže byť takýto obetavý a romantický. Naozaj mu na mne neskutočne záležalo. Skočil som na neho a silno ho objal. Miloval som ten pocit, keď som mohol obijímať jeho široké ramená. Naše široké ramená :D

„Tak, darček vybavený, my sa teda poberieme domov,“ ozval sa zrazu Michal.

„Aj my by sme mali ísť,“ povedal Paľo a dal mi pusu.

„To tu zostanem ako úplne sám?“ ľutoval sa Riško.

„Aspoň si môžeš zavolať nejakú 16 ročnú spoločnosť,“ rypol som si.

„Vidíš, dobrý nápad,“ pochválil ma Richard a videl som, že nad tým vážne rozmýšľa.

Všetci sme sa zasmiali a pomaly sa vybrali na odchod. Najprv odišla Kika s Mišom, chvíľu po nich ja s Paľom. Richard nás súril akoby naozaj niekoho chcel pozvať. Možno som začal aj málinko žiarliť. Ja som však oficiálne s Paľom, takže si Richard môže robiť čo chce. Bohužiaľ...

Stále som mal na tvári ten naivný úsmev a predstavoval som si aké to asi bude. Ja, Paľko, Rišo, Kika a Mišo spolu na dovči. To bude super, neskutočne som sa tešil. Ani som sa nenazdal a boli sme u Paľa doma. Teda, u nás doma.

Paľo mi oznámil, že potrebuje niečo robiť na notebooku do práce, tak som si aj ja otvoril ten svoj a prihlásil sa na všetky sociálne siete. Na Facebooku som si všimol prihlásenú Miu, stihla ma však predbehnúť a napísať mi skôr.

Opísala mi dopodrobna čo sa všetko dialo po tom ako sme sa už v Šanghaji nevideli. Lukáš sa zjavne snažil všetku bolesť Mii vynahradiť a tak bol neodolateľný. Mal som podozrenie, že Mia bola zas opitá, pretože mi opisovala ich sex, ako si to v tom aute užili, aký je Luky úžasný, lebo nie je sebecký a myslí predovšetkým na ňu a neviem ešte aké romantické bláboly. Nejak ma to nezaujímalo, pretože som mal lepšiu novinku. Po asi 30 minútovom rozhovore o tom, aký je Lukáš úžasný som sa konečne dostal k slovu a tak som jej napísal všetko čo sa stalo dnes, o obálke, dovolenke a mojich pocitoch radosti. Dohodli sme sa, že sa stretneme v meste a trošku obúchame vreckové.

„Zlato, môžeme ísť do mesta?“ spýtal som sa Paľa.

„Teraz nemôžem, však skoč sám a ja potom prídem,“ odbil ma rýchlo a stále ťukal do notebooku.

Tak som sa bez slova obliekol a vybral sa na zastávku. Ani pusu nedostal, aj tak by ju ani nevnímal.

Cesta autobusom ubiehala celkom svižne, ja som si cestu spríjemňoval pohľadom na jedného mladého kolouška, ktorý sa sem tam pozrel na mňa. Nejak mi môj gay radar nahováral, že by mohol byť teplý. Vystúpil však o zastávku skôr a tak som ho stratil z dohľadu. Ale aspoň sa tá cesta busom dala vydržať.

Kráčal som pomaly zo zastávky do centra, mal som totižto ešte časovú rezervu. Miloval som staré mesto v Žiline, teda ešte stále milujem. Uličky, kde sa môžete schovať, malé kaviarničky, stánky, fontány. Len keby tu bolo menej bezdomovcov na lavičkách, pomyslel som si. Zrazu mi začal zvoniť mobil.

Volá: Mama

„Prosím?“ zodvihol som.

„Ahoj miláčik, ako sa máš? Ani sa neozveš,“ spýtala sa mama.

„Prepáč, dnes som chcel prísť domov k vám. Paľo mi už povedal o tom Chorvátsku,“ priznal som sa jej.

„To je fajn, vieš čo mi dalo zabrať nehovoriť o tom?“ viem si predstaviť, pomyslel som si. Mama totiž povie aj to čo nevie.

„Tak už nemusíš nič tajiť. Akurát idem do mesta za Miou, máme sa stretnúť v centre,“ povedal som jej o svojich plánoch, zatiaľ čo som sa blížil ku kaviarni.

„Dobre, tak nebudem rušiť, potom zavolaj, keď budeme chcieť prísť, ľúbim ťa,“ rozlúčila sa mama.

„Aj ja teba, papa,“ zložil som.

V kaviarni bolo prázdno a Mia tam tiež ešte nebola. Tak som si sadol, objednal si presso a čakal.

V tom mi znova zvonil mobil.

Volá: Paľo

Tak ak tu bude skôr ako Mia, tak to bude gól.

„Ahoj láska,“ ozval som sa.

„Ahoj, len ti volám, že prídem tak o pol hoďku a príde aj prekvapenie.“

„Fúha, tak sa teším,“ potešil som sa a rozlúčili sme sa.

Krátko na to vošla do kaviarne aj Mia. Celá natešená ako na baterkách. Ledva ma objala a už si išla svoje. Aký je Luky super, ako jej urobil raňajky do postele, ako s ňou chce ísť na nákupy atď. Neviem prečo som si myslel, že si s ňou na káve pokecám. Bol to skôr jej monológ a pokračovanie debaty na nete. Tak som tam len tak sedel a počúval o tom, aký je Lukáš bezchybný. Ja som však vedel len jedno. Bezchybne sa bozkával.

Ako si tak Mia repotala, do kaviarne vošla žena, ktorá upútala moju pozornosť. Vysoká, štíhla blondína, s rovnými vlasmi oblečená v červených kokteilových šatách nad kolená. Proste šupa. Miu vôbec nezaujímalo, že som sa venoval niečomu inému, mal som pocit, že by to rozprávala aj bezdomovcovi na lavičke, len aby to dostala von zo seba.

Tá baba si sadla neďaleko od nás a ja som z nej nemohol spustiť oči. Tá mala charizmu veľkú až za roh. Nenápadne som si ju obzeral a pomaly začal vnímať Miu. Už hovorila niečo o ich plánoch na budúci víkend, tak sme sa začali baviť aj o našej dovolenke. Tak teraz som bol vo vytržení ja. Zo sna ma prebral chlap vchádzajúci do kaviarne. Bol to totiž Paľo. Mia sa usmiala, pozdravila, Paľo pozdravil Miu a na moje počudovanie aj blondínu sediacu neďaleko, ktorá kráčala k nám. Kto to je?

Prišla k Paľovi a dala mu pusu na tvár. Ja s Miou sme tam sedeli ako puky. Paľo si to uvedomil a zasmial sa.

„Jááj, vlastne, vy sa nepoznáte, toto je moja sestra Kristína,“ po tejto vete som stratil dych. Ja spoznám babu, ktorú stále pozorujem. Škoda, že som gay.

Tak sme sa všetci zvítali, predstavili sa navzájom, na čo Mia reagovala, že musí bežať, čakal ju totižto pán Božský a nákupy.

My sme sa po Miinom odchode začali rozprávať s Kristínou. Stále sa usmievala, dobrú náladu zdedila asi po rodičoch, lebo aj Paľovi rodičia boli úsmev od ucha k uchu. Rozprával som jej o návšteve rodičov, o sebe, o nás s Paľom. Ona žila v Ružomberku s manželom Mišom, ktorý bol tiež ajtičkár, takže sme sa spolu posťažovali, aký je s nimi život ťažký.

Po káve sme sa šli prejsť a potom sa už ponáhľala za Mišom, ktorý ju čakal na parkovisku. V Žiline boli kvôli jeho práci, tak sa musela prispôsobiť. Cítil som, že Paľo Miša moc nemusí ale nezabŕdal som do toho. Však spýtať sa môžem aj neskôr.

Rozlúčili sme sa a my s Paľom sme šli k jeho autu.

„Kristíne vôbec nezávidím,“ priznal som sa keď sme sa približovali k parkovisku.

„A čo konkrétne?“ spýtal sa Paľo.

„To, že sa musí prispôsobovať,“ naozaj si to neviem predstaviť, že by som musel skákať tak ako povie Paľo.

„Tak si na to zvykaj, musím zrušil to Chorvátsko, budúci týždeň som celý v Nemecku. Dozvedel som sa to dnes, nerob scény,“ povedal stroho Paľo.

Stál som tam ako stĺp. Pomaly mi dochádzali slová, ktoré povedal. Najmä tie posledné. Nerob scény...

„Prosím?“ spýtal som sa udivene.

„Proste je to tak a ja to nezmením. Hlavne nekrič a nerozhadzuj rukami,“ ďalšia studená sprcha.

„Ideš tam aj s Tomášom?“ spýtal som sa.

„Nie, on ostáva tu,“ aj tak som mu neveril. Moja nálada sa obrátila o 180 stupňov.

Buď je Paľo schizofrenik, ale drbe mne. Ešte pred 10 minútami sa usmieval. Nemal som ani najmenšiu chuť nastúpiť do jeho auta.

„Idem za našimi, vlakom,“ oznámil som mu podobným tónom ako on mne.

Nečakal som na odpoveď a odišiel od auta. Stál tam ako tĺk teraz on. Nemal som najmenšiu chuť sa otočiť. Kráčal som ako stroj. Proste bez akýchkoľvek myšlienok. Ani neviem ako som si kúpil lístok na vlak.

Nastúpil som a sadol si. Zvonil mi mobil. Paľo. Zrušil som to a vypol si zvonenia. Nejak som nevedel pochopiť prečo sa tak správal. Ešte pred hodinou som bol šťastný, plánoval dovolenku a teraz sedím vo vlaku a idem domov. K sebe domov. Nie k nemu domov...

Nevnímal som cestu do Vrútok. Pozeral som slepo von z okna a snažil sa ukľudniť. Po líci mi stekala slza, utrel som ju a uvedomil si, že on za to nestojí. Aj tak príde s ospravedlnením a s prosíkom. Alebo prídem ja, pretože som bol na ňom závislý. Teraz však mám právo sa hnevať. A tak som dúfal, že sa zmenil. Bolo to asi len chvíľkové.

Vlak začal brzdíť, bol som o Vrútkach. Vystúpil som z vlaku a pozrel sa na mobil. Koľko je hodín. Na displeji som našiel 5 neprijatých hovorov, ten idiot mi nedá pokoj, pomyslel som si, pretože som si myslel, že sú všetky do Paľa, chcel som ich vymazať, keď v tom som si všimol, že dva sú od Riša. Sadol som si na lavičku a premýšľal. Mám mu zavolať? Nemal som chuť s nikým komunikovať. Čo mu poviem? Že sa tešil zbytočne.

„Nemáš cigu?“ prekvapil ma hlas spoza mňa.

Otočil som sa a za mnou stál bezdomovec.

„Cigarety nefajčím,“ odvrkol som a otočil sa naspäť.

„Však som sa len slušne spýtal,“ povedal a kráčal preč.

Ešte aj bezdomovec ma zjebe, pomyslel som si. Nemal som chuť sa usmievať a odpovedať plnými vetami. Stlačil som na telefóne tlačidlo volať a čakal, či to Rišo zdvihne.

„Ahoj Peťko, čo je s tebou? Kde si?“ spýtal sa so strachom v hlase.

„Ahoj, sedím na lavičke na stanici vo Vrútkach a idem k našim. Pohádal som sa s Paľom, nechce sa mi o tom baviť, chcem byť sám,“ odpovedal som.

„Ani mňa nemáš chuť vidieť? Prídem pre teba a prídeš na iné myšlienky. Prosííííím,“ prosíkal ako malý chlapec.

„Fajn, ale len na chvíľu, chcem ísť domov depčiť,“ priznal som sa a zložil.

Postavil som sa a šiel si kúpiť do bufetu hranolky, keďže som nemal obed. Zjedol som ich akoby som týždeň nejedol. Mobil mi vibroval ešte dvakrát, bol to Paľo, takže som si mohol ďalej vychutnávať jedlo. Teda, hranolky...

Spoza zákruty sa z ničoho nič objavila Rišova audina a ja som zahodil misku a nastúpil.

„Ahoj,“ pozdravil som sa po nasadnutí.

„Ahoj Peťko, trošku úsmevu. Mám jeden výborný nápad,“ povedal a viac z neho nevypadlo. Šiel po meste svojím obvyklým štýlom jazdy, ale so mnou to nič nerobilo, pretože keby sme sa v tom aute zabili, nič by som aspoň nemusel riešiť. Zaparkovali sme pred Tulipom (nákupné centrum v Martine) a vystúpili. Netušil som vôbec kam ideme.

Vošli sme dnu a Rišo mieril do kaviarne, kde sme sedeli naposledy aj s Paľom. Sadli sme si a Rišo sa usmieval ako slniečko na hnoji. Prichádzala k nám čašníčka.

„Zdravím, čo vám prinesiem?“ spýtala sa.

„Dve horúce biele čokolády,“ odpovedal za nás oboch Rišo,“ sladké ti urobí náladu. Tak a teraz hovor, daj to zo seba aj chceš.“

Najprv som nechcel, ale potom som si povedal, že aj tak to budem musieť niekomu povedať, pretože dusiť to v sebe nemôžem. Tak som začal najprv tým, že sme stretli jeho sestru a skončil som podrobným opisom toho ako mi Paľo oznámil, že žiadne Chorvátsko nebude a že ide do Nemecka.

„To naozaj ti to povedal takýmto tónom?“ čudoval sa Richard.

„Áno a to vôbec nezveličujem. Sám som ešte teraz z toho prekvapený. Asi chlapec nevie znášať stres a tak si to filtruje na ostatných. Akoby som za to mohol ja. Takže do Chorvátska s vami nejdeme. Ani ja už vlastne nikam ísť nechcem. Neužil by som si to. Vôbec. Chcem byť tu a dať sa dokopy, nachvíľu si oddýchnuť od neho a tohto turbulentného života,“ dokončil som.

„Tak to je teda nášup. Toto by som nečakal. Však keď nám vravel, že pôjdete spolu, že ťa chce prekvapiť, všetci sme z toho boli prekvapení, on sa tešil ako dieťa. Možno je len nahnevaný a nechce na sebe vidieť smútok tak reaguje takto odmerane. Bohvie,“ na tom čo hovoril Richard bol kus pravdy. Ale už toho mal dosť a nechcel to riešiť.

„Ďakujem za čokoládu, ale odvezieš ma prosím ťa domov? Chcem nachvíľu vypnúť,“ poprosil som Riša.

„Jasné, aj tak musím skočiť do posilky, takže sa ti nemôžem dlhšie venovať. Ale večer mám čas ak by si chcel,“ ponúkol sa.

„Ozvem sa ti, áno?“ naozaj som dnes toho mal dosť.

„Fajn, tak teda poďme,“ Rišo zaplatil a odviezol ma domov.

Keď parkoval pri mojom dome, vypol motor a chytil ma za ruku.

„Peťko, chcem aby si vedel, že vždy keď ti bude zle alebo ťa niekto sklame, tak som tu pre teba. Znamenáš pre mňa veľa, chcem, aby si sa stále usmieval. Takže keď budeš mať nejaký problém, tak mi ho hneď povedz, jasné?“ spýtal sa. Bol taký zlatý.

„Ďakujem Riško, si človek, ktorému momentálne najviac dôverujem. Takže budeš prvý, kto sa o mojich problémoch dozvie. A platí to aj naopak, keby ťa niekto alebo niečo trápilo, tak bež za mnou. Žiadne drogy, ok?“ spýtal som sa Riša.

„Ty si moja droga,“ povedal a objal ma. Toto som potreboval. Objatie. A objatie od širokoramenného chlapa je pre gaya viac než dosť :D

Vystúpil som a vošiel do vchodu.

Keď som prišiel domov, mama sa pýtala prečo som prišiel sám, povedal som je, že sme sa s Paľom pohádali a že odchádza do Nemecka na týždeň. Povedala mi, že keď budem chcieť pokecať, mám prísť. Bol som jej za to vďačný.

Zapol som notebook a opísal Mii na Facebooku čo sa stalo. Tiež bola prekvapená. Ale mala radosť, že aspoň Rišo sa ma ujal. Vyčítala mi, prečo som sa neozval, načo som jej napísal, že som chcel zo Žiliny ujsť čo najskôr.

Prihlásil som sa aj na iboys. Paľo bol chvalabohu offline. Odpisoval som na staré správy keď mi zrazu prišla správa do starého známeho z Liptovského Mikuláša, volal sa Adam, mal 26, pracoval v BA, ale ako som sa dozvedel zo správy bol u rodičov a chcel ma vidieť. Správa bola zo včerajška. Písalo sa s ním super, ale potom spoznal Paľa a zvyšok už viete. Odpísal som, že dnes nemám náladu, ale že čoskoro sa už určite uvidíme.

Šiel som do kuchyne pre džús a počul som zvuk prichádzajúcej správy na iboys. Rýchlo som dobehol a všimol si, že mi odpísal Adam. Bol smutný, že sa neuvidíme a začal ma prehovárať, že by došiel a strašne ma chce vidieť. Bol taký neoblomný, že ani neviem ako som súhlasil. Možno mi prospeje vidieť niekoho, kto nevie o tom, čo sa deje v mojom živote a prídem na nové myšlienky. Dohodli sme sa, že sa o dve hodiny stretneme na stanici.

Dal som si teda sprchu a obliekol sa. V obývačke sedela mama a pozerala televíziu. Sadol som si k nej a začal rozpávať o tom, čo sa stalo v posledných dňoch.

„Peťko, mal by si si dať na chvíľu pauzu. Stále niekam lietaš, ostatní tvoji rovesníci chodia tak za panelák na lavičky. Bojím sa o teba, je toho na teba moc,“ obávala sa.

„Neboj sa mami, dám si pauzu, aj tak odchádza do Nemecka, takže budem mať týždeň pokoj. Nechcem, aby si sa bála,“ objal som mu a povedal, že sa idem prejsť, chcem sa trošku dať dokopy.

Vyšiel som von z domu a mieril rovno na stanicu. Po dlhej dobe som šiel spoznať niekoho, s kým som si písal a s kým mi nešlo o sex. Nezvyk bol aj to, že dotyčný príde vlakom. Ale aspoň ma neunesie niekde do lesa. To by mi ešte chýbalo.

Na stanici som bol pomerne rýchlo. Sadol si na nástupišti na lavičku a čakal.

„Rýchlik, Aspirin, zo smeru Košice v smere do Bratislavy prichádza na 2. nástupište a 6. koľaj,“ oznámil plechový hlas z reproduktoru. Bože, kto dáva tým vlakom mená, pomyslel som si.

Vlak onedlho prišiel a ľudia začali vystupovať. Ja som hľadal Adama a mal som výhodu, pretože som bol vyšší ako väčšina ľudí, takže som videl dobre. Potom som ho zbadal. Kráčal ku mne a usmieval sa...

Vyzeral presne ako na fotke. Asi 175 centimetrov, športová postava, športový look a široký úsmev na tvári.

„Ahoj Peťko, konečne som tu. Cesta bola dlhá a v tom vlaku bolo strašne teplo. Máš sa? Čakáš dlho? Vybalil na mňa otázky.

„Ahoj Adam, v pohode, som tu pár minút. Tak tú cestu ti fakt nezávidím,“ priznal som mu a tešil som sa, že aspoň na chvíľu prídem na iné myšlienky.

Rozprávali sme sa o všetkom možnom. O cestovaní, športe, hudbe. Prechádzali sme cez Vrútky a stále debatovali. Prišli sme na polia ku Váhu za mestom a vtedy som si všimol, že Adam na má na chrbáte ruksak.

„Tak a urobíme si malý piknik,“ povedal a položil na zem deku.

„Ty si naozaj pripravený na všetko,“ bol som z neho prekvapený. Piknik som totižto ešte nikdy nemal. Všetko však musí byť po prvý raz.

Len tak sme ležali na deke a pozerali do neba. Vôbec som to nebral ako rande. Adama som skôr bral ako kamoša, ktorý sa snaží naviesť ma na iné myšlienky.

„Krásna obloha, čo?“ spýtal sa ma.

„To veru hej, príroda tu je nádherná,“ kochal som sa pohľadom.

„Tak ako ty,“ povedal Adam a položil mi ruku na brucho.

„Ja nie som nádherný a poprosím tu ruku dole,“ upozornil som ho.

„Prečo, však je nám fajn, teplo, piknik, sme mladí a krásni, tak si to užime,“ naliehal Adam a už vôbec nebol taký fajn ako predtým.

„Ja som zadaný, takže nič nebudem. A určite nie na deke v prírode. Nechaj ma tak, prosím ťa,“ začal som byť podráždený.

„Zadaný? S tým idiotom, ktorý ťa šikanuje? Neverím, Poď sem,“ začal sa ku mne tisnúť.

Toto už bolo moc. Odhodil som ho, postavil sa a otočil k nemu.

„Myslím, že piknik skončil, dik za tvoj čas, šťastnú cestu domov,“ povedal som a otočil sa.

„Do piče, najprv ma vytiahne do prírody a potom robí caviky... Kurva,“ hundral Adam, no ja som ho nevnímal.

Toto sa môže stať len mne... Najprv utekám od Paľa, teraz od tohto úchyla. Dúfam, že nás nikto nevidel. Musím to vymazať zo svojej pamäti.

Keď som sa ponáhľal do mesta, pretože som bol strašne smädný po tom slávnom pikniku, pípol mi vo vrecku mobil.

Pozrel som sa na dispej.

Prijatá sms od: Paľo

Bože, dá sa svet na chvíľu vypnúť, pomyslel som si.

Odblokoval som mobil a otvoril smsku.

Ahoj Petko, prepac mi moje spravanie, bol som smutny, ze musim zrusit dovolenku. Prave vyrazam do Nemecka, potom ta chcem vidiet. Davaj si na seba pozor. Lubim ta

Stačilo počkať, pomyslel som si. Odpísal som mu, že mu prajem šťastnú cestu a že dúfam, že po jeho návrate sa na vec budem pozerať inak. Nech sa ešte chvíľu trápi.

Sadol som si do kaviarne na námestí a objednal si kolu. Sedel som tam sám jak puk. Musím jej zavolať.

„Áno zlato,“ ozval sa hlas, ktorý som potreboval počuť.

„Láska, musíme sa vidieť. Strašne mi chýbaš, pribehnem kde povieš,“ prosíkal som ako pes o jej pozornosť.

„V poriadku zlato, prídeš do Žiliny? Môžeme ísť ku nám, sme s mamou v meste, počkáme ťa na stanici.

„Milujem ťa, napíšem ti keď nasadnem do vlaku, ok?“ miloval som ju. Vlastne ešte stále milujem.

„Dobre, teším sa, pusu,“ rozlúčila sa so mnou Mia.

Dopil som kolu, zaplatil a vykročil na stanicu. Vlak prišiel do 10 minút, keď som si sadol napísal som Mii a tešil sa na ňu. Cesta ubiehala rýchlo, spomenul som si na svoju cestu do Žiliny, keď som sa mal prvýkrát stretnúť s Paľom. Ten chlap má na mňa taký vplyv, že až. Osudová láska.

Po vystúpení na stanici v Žiline som šiel do staničnej haly, kde som hneď zbadal Miu a jej mamu. NA svoj vek vyzerala úžasne. Mia bola krásna po nej.

„Ahoj zlato, parkujeme v Mirage, pretože mama hľadá ešte nejaké šaty na Rišovu oslavu narodenín, tak niečo nájdeme a skočíme na kávu, ok?“ vychrlila na mňa Mia.

„Ok, v pohode,“ kývol som hlavou a vyštartovali sme.

Na Riša som aj zabudol, že existuje. U Mii som dlho nebol a ani som sa na jej brata nepýtal. Minule Mia niečo spomínala, že si našiel nejakú frajerku, ale že je to nejaká zlatokopka, tak som do toho nechcel rýpať.

Po asi 2 hodinovom hľadaní tých pravých šiat konečne Miina mama našla tie správne. Kým si jej mama skúšala šaty som stihol povedať Mii všetko o pikniku.

Mia sa len smiala a neverila mi, že sa to tak naozaj stalo.

Po nákupoch sme boli totálne odpísaní.

„Potrebujem kofeín,“ vyhlásila Miina mama.

„My tiež,“ prehovorila za nás Mia.

Sadli sme si na kávu do jednej z kaviarní nákupného centra a objednali tri presá.

„Kde bude mať Rišo tú oslavu?“ spýtal som sa.

„U nás doma. Uvidíš, možno ťa pozve,“ podrypla si Mia.

„No nemyslím,“ odpovedal som jej s úsmevom na tvári.

„Prečo by nemal?“ spýtala sa Miina mama. Nebola úplne zainteresovaná.

„Mali nejaké nezhody v minulosti,“ diplomaticky odpovedala Mia. Ani ja som nemal chuť jej začať vysvetľovať, že som mohol byť jej zať a ona moja svokra. Pri tej predstave som sa začal usmievať ako slnko na hnoji. No úsmev ma veľmi rýchlo prešiel po tom, čo som videl.

Do kaviarne oproti totižto vošiel Rišo aj s nejakým mladým chalanom. Môj Rišo, teda Rišo zo Šanghaja. Obaja sa usmievali ako našňupaní. Ten mladý chalan bol fakt kus. Mladý, vysoký, mierne svalnatá postava, čierne upnuté rifle, biele tričko s hlbokým véčkovým výstrihom, piercing v uchu a na hrudi mal tetovanie. Hodil sa k Rišovi.

„Zlato, koho si tam uvidel?“ prerušila ma zo sledovania Mia.

„Sedí tam môj darček aj s nejakým svojím darčekom,“ odpovedal som jej.

Mia to hneď pochopila a hneď ich aj zazrela.

„Deti, ja vám vôbec nerozumiem. Mali by sme už ísť, tak šup šup do auta,“ prehovorila Miina mama a ja som si odpil posledný dúšok kávy. Nevedel som odtrhnúť od tých dvoch pohľad. Boli takí spokojní a strašne pekní. Prečo nemôžem vyzerať ako ten mladý? A čo tu spolu robia?

Snažil som sa opustiť kaviareň bez toho, aby si ma všimol, ale mohol som kľudne vystreliť aj konfety, Rišo bol hluchý a slepý. Celú dobu cestou ku Mii som na to musel vidieť. Rišo mal rande. Očividne. Však v pohode, ja som s Paľom. Teda, aspoň myslím. Ak nešiel do Nemecka aj s Tomášom. Ale to nebudem teraz riešiť. Rišo má rande... Rišo má rande...

„Ako sa má vlastne Luky a kde je?“ spýtal som sa Mii, aby som nemyslel stále na Riša.

„Už som myslela, že sa na neho nespýtaš. Šiel niekde s nejakým kamošom, na nejaký automobilový zraz niekde na Oravu. Tak mám teraz voľno,“ veselo odpovedala Mia.

„Tak dúfam, že si ho užijeme,“ povedal som a pozrel von z okna. Miina mama šoférovala ako závodník F1.

U Mii sme sa zavreli v jej izbe aj so zásobami alkoholu, časopismi, pustili hudbu.

„Teba trápi to Rišove rande?“ spýtala sa ma Mia, keď sme už boli trošku pod parou.

„Nie, to je v pohode. Však je slobodný,“ odpovedal som. Klamal som a Mia to vedela.

„Láska, ja viem kedy klameš. A teraz klameš. Ty k nemu niečo cítiš?“

„Tak by som to nepovedal. Len stále bol sám. Vždy keď som mal nejaký problém, tak som vedel, že tu pre mňa bude. A venoval sa len mne. A teraz je s niekým iným. Tie úsmevy, čo hádzal mne si teraz užíva niekto iný. Len žiarlim. To je všetko. Ale viem, že je slobodný a môže si robiť čo chce s kým chce,“ takto nejak som to cítil,“ inak keď sme už pri tej úprimnosti, ty si naozaj odpustila Lukymu to, že je bi?“ spýtal som sa.

„Ja to neriešim. Kým je so mnou, tak nech sa obzerá za kým chce. A keď ma opustí, alebo podvedie, tak by to prišlo aj keby bol len hetero. Ale som rada, že zatiaľ to nemusím riešiť,“ priznala sa Mia.

„Tak ja si teda budem dávať pozor,“ zavtipkoval som, obaja sme sa zasmiali a v tom momente mi začal zvoniť mobil.

Volá: Riško

Zrušil som ho a vypol mobil. Tento večer bude len o mne a Mii. Len o nás dvoch...

Keď som sa ráno zobudil, Mia už v posteli nebola. Obliekol som sa a zišiel dole do kuchyne. Mia raňajkovala aj s rodičmi a Rišom. Teda, svojim bratom, samozrejme.

„Dobré ránko,“ pozdravil som.

„Ahoj Peťko, na stole už máš bábovku a kakao,“ povedala Miina mama a dala mi pusu. Cítil som sa ako člen tejto rodiny. Mia bola ako moja sestra.

„Ďakujem, vy ste super,“ poďakoval som a pustil sa do jedenia.

„V piatok mám oslavu, dojdi,“ povedal Rišo.

„Ďakujem, prídem,“ odpovedal som a ani sa na neho nepozrel. Bolo to síce dávno, ale stále som mu jeho zbabelosť neodpustil.

Začal zvoniť Miin mobil.

„Ahoj miláčik, hej, je u nás. Asi má vypnutý mobil, fajn, poviem mu, čau,“ to bolo rýchle, pomyslel som si. Asi to bol Luky.

„Máš ešte stále vypnutý mobil?“ spýtala sa Mia.

„Tuším hej, prečo?“

„Darček sa ti nemôže dovolať. Ale vravel, že po teba príde,“ povedala so šibalským úsmevom Mia.

„Ty si zlatá, že si to nezrušila,“ odpovedal som ironicky.

„Však si v pohode, nie? A raz by ste sa aj tak stretli.“

„Fajn, idem sa obliecť, ďakujem za raňajky,“ poďakoval som a utekal som sa umyť a zobrať si veci.

Po sprche som si zapol mobil a našiel som smsku od Paľa, že došiel v poriadku a 5 neprijatých telefonátov od Riša.

Zošiel som dole a rozlúčil sa so všetkými. Mia mi prikázala, aby som ju potom o všetkom informoval. Zlatá, naozaj nesebecká osoba :D

Pred bránou bolo zaparkované Rišovo auto. Ten sa naozaj musel ponáhľať.

Otvoril som dvere a nasadol.

„Ahoj,“ pozdravil som sa.

„Ahoj, bál som sa o teba. Ešteže som sa dovolal aspoň Mii. Ideme ku mne, ok?“ spýtal sa ma Rišo.

„Rob čo chceš,“ odpovedal som a sám som cítil, že som to prepískol.

„Peťko, čo sa stalo?“ spýtal sa a zastavil auto.

„Mne? Nič. Nerieš to. Poďme k tebe,“ chcel som tento rozhovor čo najskôr ukončiť.

„Fajn, ako chceš, ale aj budeš takýto nadutý, nechám ťa pri ceste,“ vyhrážal sa mi s úsmevom na tvári.

No, hneď by si mal za mňa náhradu, pomyslel som si. Rišo šiel svojou typickou jazdou, takže sme boli hneď u neho pred domom. Mame som napísal smsku, že som u Riša, na čo odpísala, že dnes v noci budú u Saši a môžem tu prespať ak chcem. Zlatá. Nikto nemal takých tolerantných rodičov ako ja.

Vystúpili sme a ja som nasledoval Riša do jeho bytu. Mal tam prekvapivo čisto. Upratovačka asi ešte stále chodí. Nevedel som pochopiť ako si niekto po sebe nemôže robiť poriadok a potom si volať upratovačky. Ja by som sa hanbil ako pes.

Sadol som si na gauč a odpísal Mii, že sme v poriadku u Riša. Odpísala, že mama bola z nákupov mimo a že plánujú ísť do aquaparku do Tatralandie a musím ísť s nimi. Oni sú úžasní.

Rišo nám zatiaľ urobil nejaký drink, podal mi ho a sadol si vedľa mňa na gauč. Odpil som si a čakal, čo príde.

„Tak a teraz mi povedz, čo ti sadlo na nos,“ začal.

„Ja nemám na nose nič. Ale ty si mal včera okolo krku nejakého kolouška,“ rypol som si. Už som to nevydržal. Reagoval som ako 5 ročné decko, ale nejak som sa neovládol.

Rišo sa začal strašne smiať. Moje trápno to ešte prehlbovalo. Mal som chuť utiecť a kričať, aby som nepočul a nevidel jeho reakciu. Keď konečne nabral dych na rozprávanie tak do mňa kamarátsky buchol.

„Ty si zlatý, keď žiarliš,“ povedal.

„Ja nežiarlim. Však si slobodný, rob si s kým chceš čo chceš,“ nie, vôbec som nežiarlil. Takto sa chová dospelý človek.

Nečakane mi dal pusu.

„Nebude žiarliť?“ už by som fakt mohol prestať.

Rišo sa pousmial.

„Peťko, niekedy si naozaj inteligentný na svoj vek. Ale niekedy si také malé tupelo, ako teraz napríklad,“ začal sa usmievať ešte viac,“ včera si ma asi videl na káve s Dankom. Poznáme sa u asi 5 rokov, na začiatku sme chceli spolu niečo riešiť, ale nejak to neklapalo, tak sme sa dohodli, že budeme kamoši. Býva v Žiline s rodičmi a študuje umeleckú výšku. To tetovanie, čo má, má odo mňa ako darček na jeho 22. narodeniny. On má teraz frajera a akurát včera som mu vravel o tebe, že sa poznáme, že ťa mám strašne rád, dokonca som mu povedal, že ťa svojím spôsobom ľúbim, ale rešpektujem Paľa, aj keď nám dovolil si to niekedy spolu rozdať, lebo vieme aká si mrška,“ šibalsky sa uškrnul.

„Ty si mu povedal, že spolu spíme?“ čudoval som sa.

„Iba naznačil, hovoríme si všetko. Povedal, že ťa chce spoznať. Tak už sa netráp, trdlo,“ povedal a objal ma. Cítil som sa ako nejaká stíhačka.

„Prepáč Riško, len som sa zľakol, že sa mi nebudeš môcť venovať, som strašne citlivý na pozornosť od ľudí, ktorých mám rád,“ priznal som sa a on vyzeral tak sladko.

„V poriadku, lichotí mi to, že žiarliš. Ja nikoho na vzťah nepotrebujem, mám teba, kamoša s benefitmi, mám voľnosť, slobodu ale aj teba a ty máš Paľa, keď ja nemám čas,“ milujem, keď niečo vysvetľuje, lebo sa tvári vždy tak inteligentne :D

„Aj ja som rád, že ťa mám a že je Paľo taký tolerantný. Myslím, že aj jemu vyhovuje, že sa ma sem-tam zbaví. Inak, prečo aj ja nemám od teba tetovanie?“

„Lebo ty si nepoškvrený a nežný,“ povedal Rišo.

„No určite, totálna Matka Tereza,“ usmial som sa.

V tom sa ku mne pritlačil bližšie a začal ma bozkávať.

„Mám na teba chuť Peťko,“ zavzdychal a dal mi ruku pod tričko. Presne vedel, kam má ísť.

„Aj ja na teba,“ to bolo jediné, čo ma napadlo.

Stiahol mi tričko, a svoju holú hlavu pritisol k mojej bradavke. Hladkal som ho po nej a užíval si jeho jazyk na mojej stvrdnutej bradavke. Vyzliekol som mu tielko cez hlavu a hladkal po hrudi. Paľo má možno krásne stehná, ale Rišo bol krásny celý. Bol som ako v nebi. Bol ako zviera. Reagoval pudovo a to ma priťahovalo. Bol dobrý, no vedel byť aj zlý...

Strhol mi nohavice a môj krásavec vystrelil ako prápor. Rišo ho chytil do úst a začal sať. Vzdychal som ako najhlasnejšie som mohol. Rišo sa zrazu postavil a potiahol ma za nohy na zem. Ležal som na chrbáte a čakal, čo sa bude diať.

Kľakol si na zem a pritlačil si na moju tvár svoj svalnatý zadok. Nestihol som sa ani brániť a už ma donútil lízať jeho hladkú dieru. Rýchlo vzdychal a prstami mi dráždil bradavky. Otočil sa a vrazil mi jeho vtáka do úst. Prirážal až po jeho gule. Zrazu niekto zaklopal na dvere. Ja som sa trhol a posadil rýchlo na gauč. Rišo sa rýchlo obliekol a šiel sa pozrieť do kukátka kto je.

„Rýchlo sa obleč,“ povedal mi, keď prišiel späť do obývačky.

Nepovieš, neviem, pomyslel som si. Už som mal skoro všetko oblečené.

„To sú chalani, prišli si pre nejaké anaboliká,“ povedal a šiel im otvoriť.

Z chodby bolo počuť cudzie chlapské hlasy, pozdravili sa s Rišom a vošli do obývačky.

„Čau Peťo,“ pozdravil ma prvý z nich. On pozná moje meno? Zdali sa mi nejakí povedomí. Potom mi to napadlo. To sú chalani, ktorí ma nadrogovali a urobili si zo mňa handru.

Postavil som sa a šiel na balkón. Sadol som si a pozeral von na okolie. Za chvíľu prišiel Rišo.

„Peťko, môžeš?“ spýtal sa ma.

Čo si to chcú zopakovať? Pomyslel som si a šiel som naspäť do bytu.

„Peťo, chceli sme sa ti za to ospravedlniť, to čo sa stalo, boli sme jebnutí. Dúfam, že si sa o tom nezmienil nikomu,“ spýtal sa ma ten, ktorý sa mi pozdravil.

„Jasné, roztrubujem to všade kde chodím. Mohli by ste odísť?“ povedal som podráždene.

Chalani si zobrali nádoby s tým hnusom, ktorý do seba dávajú a odišli. Rišo sa vrátil a sadol si ku mne.

„Prepáč, zabudol som, že majú prísť. Chceš ísť domov?“ spýtal sa.

„Nie, zostanem,“ odpovedal som.

„To som rád,“ vydýchol si a zapol telku.

„Ešte stále niečo berieš?“ odvážil som sa spýtať podvečer. Mame som zavolal, že budem u Riša.

„Myslíš drogy? Niečo som ti predsa sľúbil. To svinstvo neberiem. A keď som to bral, tak to bolo príležitostne. Už ich ani nepredávam. Proste som s tým skončil. Nechcem ťa sklamať a ani rodinu,“ povedal a dal mi pusu.

„Som nejaký unavený, idem si ľahnúť,“ povedal som a odišiel do spálne. Rišo za mnou za chvíľku prišiel nahý a dokončili sme to, kde sme cez deň prestali. To ma unavilo už totálne a zaspal som nahý a ako zabitý.

Ráno som sa zobudil nahý a strašne nadržaný. Vstal som z postele a šiel do obývačky. Telka bola zapnutá, tak som si sadol na gauč a myslel si, že Rišo je na WC. Zrazu sa dvere otvorili a ja som zobral v rýchlosti vankúš, pretože to nebol Rišo, ale...

Kto ma videl v celej mojej kráse sa dozviete v ďalšej časti :)