All I ask if this is the last night...

„Vitaj doma“, počul som známy hlas.

„Ahoj, vonku je teda ale kemra,“ odzdravil som sa oklepávajúc sa od snehu.

„Tešil som sa na teba,“ objal ma,“ zapálil som tvoju obľúbenú sviečku ako to máš rád.“

No nemilujte ho, pomyslel som si. Rovnako rád som mal aj náš gauč. Natiahol som sa a užíval si teplo, vôňu dreva, ktorá sa zmiešavala s levandulovou sviečkou. Nič viac som nepotreboval.

Cítil som Richardovo teplo. Objal ma zozadu a cítil som jeho dvíhajúcu a klesajúcu hruď.

„Pripomína mi to naše prvé rande,“ zašepkal mi do ucha.

„Strašne som sa hanbil, bol si pre mňa ako boh. A čím viac som sa tváril byť „normálny“, tým viac som sa červenal a blábotal kraviny,“ spomenul som si a cítil som pýrenie na lícach.

„Snažil som sa to nevidieť a nesmiať sa. Ale tým si si ma naopak získal. Bol si úprimný a to som už dlho nezažil,“ smial sa mi za chrbtom Richard.

„To máš pravdu, som rád, že som do tvojho života priniesol úprimnosť a priamosť. A pár rozbitých tanierov,“ nemal som rád svoju výbušnú povahu. On bol mojím protikladom.

„Ďakujem,“ jeho bozk na krk mi spôsobil zimomriavky,“ našim si už volal?“ spýtal sa a ja som sa tento otázky bál.

„Nie, ešte nie. Viem, že sa s nimi rozprávala Klára, no ešte sme sa spolu nerozprávali. Uvidíme sa dnes, neviem, čo by som im do telefónu povedal,“ cítil som slabú úzkosť.

Ležali sme vedľa seba a cítili svoje zosynchronizované dýchanie. Tieto momenty boli pre mňa všetkým. Vtedy neexistoval čas a priestor. Boli to momenty, pre ktoré som vedel, že som sa narodil. S ním som bol celistvý, on bol tá pólka, ktorú som vždy hľadal.

„Urobím nám čaj, kamilka?“ postavil som sa, lebo tento moment som nechcel prespať a k tomu som bol v tom objatí blízko. Richard len kývol hlavou na znak súhlasu.

Vytiahol som naše obľúbené šálky, ktoré sme si doviezli z Barcelony. Usmial som sa na ne, lebo som si spomenul na ten predĺžený víkend, cez ktorý ma Richard požiadal o ruku. O tú ruku, ktorú mi držal na ulici pri každej prechádzke. Konečne sme mohli byť slobodní a prejaviť svoju lásku.

Zalial som čaje a priniesol ich na stôl v obývačke. Richard mal na tvári úsmev od ucha k uchu a ja som mu to opätoval.

„To jsou svatební?“ ukšrnul sa a stiahol ma naspäť na gauč.

„Prestaň, ešte ich rozbijem. Áno, Rozárka, to sú tie svadobné. Z nich mi všetko chutí najlepšie. Aj tá whisky, ktorú sme pili v sobotu večer,“ povedal som s úsmevom a srkol si z horúceho čaju.

„Tak si vyskúšaj ten oblek, chcem ťa v ňom vidieť ešte raz,“ požiadal ma a vedel, že mu neviem povedať nie.

Zašiel som do spálne a vytiahol zo skrine obal na obleky. Vybral oblek a položil ho na posteľ. Bol to ten najkrajší oblek, aký som videl. To bol ten oblek. Ten, v ktorom sa chcem ženiť.

„Môžem sa prísť pozrieť?“ zakričal z obývačky.

„Prestaň, vieš, že nemôžeš nevestu vidieť pred obradom,“ zasmial som sa a začal sa vyzliekať. Obliecť sa doň aj s topánkami bola výzva, ale musím veci začať zvládať sám. Pozrel som sa do zrkadla. Vyzeral som ako zo škatuľky. Tmavomodré sako, biela košeľa, motýlik, vesta, modré nohavice a hnedé topánky. Doteraz mám v ušiach naše dohady, že hnedé budú lepšie aj keď ten starší z nás dvoch si prial čierne. Ktoré sú nudné, opozerané a staromódne, ak mám citovať svoje argumenty.

Klopkajúcim krokom som sa vrátil do obývačky. Richard vypil svoj čaj a odkladal práve šálku späť na stôl.

„No páni, pretty woman, walking down the street,“ spieval si a smial sa.

„Tebe chýba už len Lotus a pohľad Richarda Gere-a,“ nenechal som sa zahanbiť a obzeral sa.

„Vyzeráš krásne, všetkým sa budeš páčiť,“ povedal a videl som na jeho tvári dojatie.

„Postav sa, prosím ťa,“ požiadal som ho a chytil za ruky. On aj v tých veciach zo sobotnej párty vyzeral nádherne.

„Riško, ďakujem ti za život s tebou. Každá jedna sekunda po tvojom boku je nádherná. Pri tebe som pochopil, prečo som sa narodil a že pravá láska existuje. Si v mojom srdci a ostaneš v ňom,“ povedal som a stekala mi po tvári slza.

Richard sa priblížil k mojej tvári a pošepkal mi do ucha: „Budem na teba vždy dávať pozor a ďakujem za všetko.“ Videl som cez slzy našu podlahu rozmazanú.

Niekto zazvonil. Nechcel som nikdy, aby tento moment prišiel.

„Mal by si ísť otvoriť,“ povedal a ja som sa mu pozrel do očí. Utrel mi slzy a usmial sa tak ako vždy, keď som plakal.

„Nechcem,“ pustil mi však ruky a ja som pochopil, že by som mal. Išiel som k dverám a otvoril ich.

„Ahoj, to je dobre, že už si oblečený,“ povedala Klára, keď ma videla. Objala ma a ja som sa nezmohol ani na pozdrav.

Prešla ďalej do bytu a sadla si za stôl v obývačke. Na ňom boli 2 šálky. Obe plné po okraj. Sviečka nemala zapálený knôt.

„Neverím, že v sobotu večer sme tu sedeli a dnes sa deje toto. Richardovi by si sa páčil. Poď, vezmem kvety a budem tam pri tebe pevne stáť,“ povedala, vzala kvety z vázy a vzala ma za ruku.

Pred týždňom sme tu sedeli a zabávali sa. Šli sme do mesta, plánovali našu svadbu v Španielsku a potom sa to stalo. Jedna sekunda zmenila môj život naruby. Pamätám si len krik, krv a tupú bolesť. Bolesť, ktorá prešla do silnej, každorannej, keď sa zobudím a uvedomím si, že som sám.

Pri odchode z bytu som vedel, že by som sa Richardovi páčil. Sám mi to pri pití čaju predsa povedal...