Evolution 1 -Ďalšie leto, ďalšie dobrodružstvo...

Krajina za oknom sa mihala a ja som premýšľal nad tým, aké bude toto leto. Posledné dve letá som sa len ulieval, nič som neriešil a mimochodom, býval som s Borysom, ktorý kvôli mne návrat do Poľska ani len nezamýšľal.

Teraz som však sedel v autobuse, šiel zo školy, s maturitným vysvedčením a v obleku. To nebolo dvakrát príjemné, keďže von bolo asi 30 stupňov. Ja som nemal na výber, ale pán pri okne áno. Asi o tom však nevedel, nevedel asi ani čo je to dezodorant...

Mal som dobrý pocit, lebo som šiel hneď zo školy do Baru, kde som mal podpísať brigádu a zajtra nastúpiť. Peniaze pre seba, žiadne žobranie od rodičov. Borys bol na začiatku trošku proti, lebo ževraj mám na viac, no ja som si do životopisu nechcel dávať „Živený rodičmi a frajerom“ a hlavne, začať som niekde musel. Možno len žiarlil, že nebudem mať oči len pre neho. Čo som, samozrejme, nikdy nemal :D

Kráčal som zo stanice smerom k Baru. Keď som bol malý, na tom mieste bol starý mlyn, ktorý len chátral, no pred pár mesiacmi prišiel nejaký mecenáš zo zahraničia a urobil z toho Bar. Ja som potreboval brigádu, kým nastúpim na výšku a poslal som si sem preto svoj životopis. No a dnes si to mierim rovno tam a podpisujem svoju prvú zmluvu. Aj keď brigáda čašníka nie je žiaden veľký deal, v tom s Borysom súhlasím.

Bar bol ešte zatvorený tak som si sadol na schody a čakal, kým niekto príde. Bol som trošku nervózny, pretože som chlapíka počul len po telefóne a nemal som rád tieto formality. Onedlho prišlo na parkovisko auto a z neho vystúpil asi 30 ročný chlap, stredne vysoký, postavu som ohodnotil, že môže byť a postavil sa.

„Ty si Peťo?“ spýtal sa ma dotyčný.

„Áno, to som ja. Dnes tu mám podpísať zmluvu,“ odpovedal som a postavil sa.

„Ja som Roman, teší ma. Som majiteľ, mám tu papiere, poď dnu,“ nasledoval som ho.

Vo vnútri to vyzeralo ako v drevenom zrube. Všetko bolo z dreva, no nevyzeralo to ako v nejakej chajde v Terchovej, skôr ako drevený bar. Keď sme už pri bare, tak v poličkách bol alkohol z celého sveta a všetkých farieb.

„Robil si niekedy za barom?“ spýtal sa ma Roman a ja som sa len tak tak ubránil otázke, že či to vidí v mojom životopise.

„Nie, toto bude moja prvá brigáda. Teraz mám po maturite a pred vysokou, a preto si chcem užiť leto a niečo zarobiť,“ odpovedal som.

„Nooo, to si užiješ. Robí tu zatiaľ jedna baba, volá sa Nika a hľadáme ku nej niekoho na striedanie, predošlý chalan odišiel minulý týždeň, takže je to dosť na rýchlo,“ povedal a podal mi zmluvu.

Prečítal som si ju, zaujímal ma len počet hodín a hodinová sadzba, tá bola viac než dobrá, porovnávajúc s tým, čo mali spolužiačky zo školy. Roman asi videl môj úsmev, lebo sa začal usmievať aj on.

„Fajn, kde to mám podpísať?“ spýtal som sa ako idiot, však som videl, že dole je miesto na podpis a dátum.

Roman len ukázal prstom na papieri a ja som sa celý červený podpísal.

„Zajtra mám prísť na ktorú?“ spýtal som sa a rátal so skorou rannou hodinou.

„Stačí na jedenástu, zajtra budete s Nikou spolu,“ povedal Roman.

„Jasné, teším sa,“ odpovedal som a snažil som sa, nech zniem prirodzene.

Takže Borys bude musieť vstávať o deviatej, aby stihol raňajky a odviezť ma. :P

Tešil som sa na moment, keď prídem domov a všetko mu poviem. O teda ešte Mii, ktorá bola zvedavá ako sa mi darí. Panička už študovala v Brne na výške a niekedy zabila niečo v štýle Dary a Andrei Verešovej, pretože sa cítila ako veľká Češka.

Asi by som mal vysvetliť, čo sa zmenilo za posledné 2 roky v našich životoch. Luky sa dal dokopy s Mišom zo Staffu a stále sú spolu. Majú otvorený vzťah, o čom som hovoril aj Borysovi, no v ňom sa prebudil poľský konzervatizmus a zatrhol mi to... Tak si honím sám len na tej predstave.

Mia je s nejakých českým týpkom, o ktorom mi nechcela skoro nič hovoriť a stretávajú sa len v Brne. Vídame sa veľmi málo, skoro stále je tam a ja som mal čas tiež si nájsť niekoho ako náhradu za najlepšiu kamošku. Musel som...

Tou najlepšou kamarátkou (pretože, každý chalan by mal mať svoju najlepšiu kamarátku) sa stala Lucka. Baba, ktorú som spoznal pred 2 rokmi, keď sa vrátila zo Španielska a Miinu najlepšiu kamošku. A čo nám ostávalo, keď Mia odišla do Brna a my sme tu ostali samy? Aspoň Mia nemusela žiarliť na niekoho nového a žiarlila na svoju kamošku.

Rišo sa zabil na aute, keď bol zdrogovaný. Písali mi to jeho rodičia asi pol roka od nehody. Nestretávali sme sa, lebo som vedel, že po presťahovaní do Bratislavy sa znova dostal do problémov s drogami, sedel pol roka v Leopoldove a išlo to s ním dole vodou. Bola to len otázka času, kým zabije seba alebo niekoho iného. Navštívil som kvôli tomu aj psychológa, lebo som si myslel, že je to aj moja chyba, no pochopil som, že Rišo bol dospelý, bežný život ho nebavil a sám musel pochopiť, že robí chybu. Aspoň som sa naučil, že holohlavcom v tangáčoch nemám veriť...

O Paľovi viem, že chodí s nejakým chalanom z Banskej Bystrici, na fotke vyzerali happy, ale nestretávame sa. S bývalými by sa človek nemal stretávať. Nevedie to k ničomu. Ani s mŕtvym psom sa nestretávate. Je proste mŕtvy. S tým, že svojich bývalých buď považujem za mŕtvych, ale už mrtvi sú, by som asi tiež mal skočiť za psychológom...

Inak, aj môj psychológ sa má fajn... Lebo má mňa :D

Prišiel som domov s čerstvo podpísanou zmluvou, ktorú som vnímal ako ročný kontrakt v Silicon Valley a čakal na Borysa. Jemu sa na klinike darilo, bol spokojný a mali sme ten usadený život dvoch buzien, ktoré spolu bývajú, spávajú, fotia sa a celé okolie sa z nich teší.

Všetci okolo boli happy, no mne tam niečo chýbalo. Bol som si vedomý, že chyba nie je v Borysovi, no vo mne. Vždy som túžil po takomto vzťahu, 3 roky v teplých vzťahoch je celá večnosť plus ešte niečo viac. No bolo to také... stereotypné. Spávali sme spolu tak 2x za mesiac... Nežartujem. Kiež by som.

Borys bol totižo stále v práci, keď prišiel domov, tak aj tak stále na tú prácu myslel. Chodil na všetky rôzne lekárske konferencie a ja som sedel doma. Cítil som ten vekový rozdiel, pretože jemu to vyhovovalo a ja som sa nudil, učil a sem tam sa s niekým stretol.

Počul som kľúče vo dverách.

„Ahoj láska!“ pozdravil som Borysa.

„Ahoj Peťko, ako sa máš? Oslavujeme maturitu?“ spýtal sa a usmial sa tým svojim poľským úsmevom.

„Áno, som oficiálne dospelý. Oslavovali sme predsa minulý mesiac, že som to urobil,“ pripomenul som mu ten večer, keď sme boli len samí dvaja na víno a jedlo v meste. Ja som tam vyzeral ako idiot, lebo som nevedel kam ideme a zobral som si tričko a žabky. A tam všetci v košeliach.

„Vlastne áno, ale niekde môžeme zájsť,“ spomenul si Borys.

„Inak, bol som v Bare a mám tú brigádu,“ pochválil som sa a hneď zbadal na Borysovi ten otcovský výraz,“ čo sa tak tváriš?“

„Vieš môj názor. Mohol som ti nájsť niečo na klinike, alebo si mohol začať u vašich vo firme. Určite by to bolo lepšie ako roznášať ožranom ich lacné gorzałki,“ vždy keď sa rozčúlil, prepol sa do poľštiny.

„Také niečo tam určite nebudeme mať. Fajn, tak som sa mal upratať niekde a v živote si nevyskúšať normálnu prácu?“ vybuchol som.

„Normálnu prácu? Ja nerobím normálnu prácu? To normálne je len sa vytáčať pri bare? Na to si maturitu nepotreboval,“ povedal a ja som nemal chuť už oslavovať. Vlastne už nebolo čo.

„Tak ju pôjdem vrátiť!“ vykríkol som a zabuchol dvere na spálni...

POKRAČOVANIE UŽ ČOSKORO!