Je piatok večer, mnohí okolo nás riešia, kam sa pôjdu zabaviť, kam opiť, prípadne sa sťažujú na únavu z práce, ale pri našom stole je až príliš rušno. Napätie, radosť. Rieši sa totižto odvoz na výlet, ktorý sa začne už zajtra.
V skutočnosti sa tento scenár odohral takmer pred rokom, ale pocity, ktoré som v tej chvíli zažívala- toho sa človek nechce zbaviť len tak.
Tatry.
Impozantné už len slovom, ale pre mňa nepoznané. Videla som ich len na obrázkoch z internetu a vždy som snívala, že tam raz pôjdem. Nikdy sa mi nepodarilo prehovoriť rodičov, aby tam šli so mnou, keďže stále bývam pod ich strechou. A potom prišla skupinka istých nemenovaných ľudí a tí ma vytrhli zo sveta snov a predstáv o horách a hodili ma do krutej reality.
Pred mnou sa otvorili štíty slovenského pokladu.
Neviem, kde som vtedy nabrala odvahu kráčať vpred. Dokonca som ani nevedela, čo ja, dievča z dediny, ktoré je takmer mestom, robí v Tatrách.
Na každý jeden krok som sa prehovárala.
V prvý deň, keď sme zdolávali časť Tatranskej magistrály. Od Štrbského plesa až po Sliezsky dom. Niekto si povie: "To je malina, toto som zvládol už keď som bol malý."
Nehovorím, že si to nezvládol. No keby si bol v mojej koži pochopil by si, čo to pre mňa znamenalo. Prekonať samú seba. Musela som kráčať, aby som zvíťazila sama nad sebou.
Prehovárala som sa aj druhý deň, keď sme kráčali na Rysy. "Veď jasné, ďalšia pohodová túra."
Človeče, nebola to ľahká túra. Naozaj som sa zapotila, hlavne, keď sa moja "kvalitná" turistická obuv rozpadla kdesi pri Žabom plese a ja som tak nedokončila celý výstup a zasekla som sa na Chate pod Rysmi. Ale kúpila som si tam tričko, lebo som bola veľmi šťastná.
Vlastne to bol môj jediný suvenír z Tatier, vynímajúc tie topánky.
Ale ak tieto dve túry boli prehováranie, naša posledná bola pre mňa trest. Tento posledný deň som už nevládala. Bola som na pokraji svojich síl a až tam hore som zistila, aký je človek malý.
Áno, znova to bola pre riadnych turistov jednoduchá malina: Mlynická a Furkotská dolina.
Aj keď osobne môžem povedať, že práve táto túra vo mne zanechala najhlbšie stopy.
Hovorím o momente, kedy som vyšla nad vodopád Skok a pred mnou sa otvorila krajina ako z pohľadnice z Álp. Prikovaná som stála niekoľko minút a snažila sa tú krásu vstrebať.
Hovorím aj o momente, kedy som sa otočila a videla, som, ako za nami idú oblaky.
Tiež aj vtedy vo mne zanechala stopu, keď som kráčala stále vyššie a vyššie a pod Bystrým sedlom už nevládala, keď som sa chcela odovzdať osudu, keď som sa opierala o skaly a proste som plakala.
Ale bolo to hlavne vtedy, keď som skutočne prešla sedlom a zvíťazila som nad sebou. Zvíťazila som nad najväčším nepriateľom človeka.
Pamätám si na ten pocit, keď sme Furkotskou dolinou zostupovali a kdesi v kosodrevine zaspieval vták. Zastavila som a počúvala som to ticho. Dovtedy som si ho ani neuvedomila. Znova už nezaspieval, ale akoby mi chcel povedať: "Počúvaj."
"To ticho len tak nezažiješ."
Vtedy, ten pocit bol ten najkrajší. A do konca života na to plné, Božie ticho nezabudnem.
Som len obyčajné dievča, ktoré chce zažiť to, čo stvoril pre nás Boh. Prírodu v jej nepoškvrnenej kráse. Od toho momentu, kedy som prvýkrát zvíťazila, sa mi to celkom darí. Ale chcem dovtedy víťaziť, kým budem môcť kráčať za svojím snom a za svojím víťazstvom.
Pridaj sa aj ty a poď zažiť aspoň kúsok toho veľkého daru.
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď Inu pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.