Čo som našla v raji?

Od malička je každému prezentované, či už na fotkách, v televízií, na internete, že aj na zemi existuje raj.

Raj...

Slnko, pláž, more...

...teplo a palmy.

A čo tak ten náš? Ten na Slovensku?

Tí, čo tam boli pochopia, a vy, tí ktorí ste tam neboli, vám poviem, že slovo raj je úplne výstižné.

S klasickou turistickou zostavou, plus nejakí noví parťáci do počtu, sme 16. mája naštartovali auto (sťahováka, ako ho nazvala mamina, keď ho uvidela), a vybrali sme sa do Slovenského raja.

Pre niektorých to bolo o opakovaní toho, čo už videli, ale ja som sedela ako na ihlách.

Bude to také, ako som si predstavovala? Bude to stáť za to naozaj? Nebudem sa báť?

Bolo takmer osem večer, keď sme dorazili, takže žiadna turistika hneď v prvý deň sa nediala. Len sme sa rozdelili do izieb, dali si uvítací štamperlík a išli sa chystať na nový deň, na prvú turistiku.

Prielom Hornádu- Tomášovský výhľad- Kláštorisko- Hrabušice

Po predošlom večeri (dobre, nebolo to po jednom štamperlíku, čo sme išli spať), sa ráno o piatej vstávalo veľmi ťažko. Nové prostredie, veľa som toho ani nenaspala, zatiaľ čo si Simonka pokojne odfukovala vedľa na posteli. O šiestej sme už zamykali dvere a pomaly vyrážali.

Bola hmla. Milujem hmlu. Je taká kúzelná, mám pocit, akoby v hmle ožívali všetky rozprávky, ale aj nočné mory. Ale pokiaľ sme prišli ku hrdlu Hornádu, po hmle nebolo ani stopy, takže sa moje snívanie skončilo.

Stupačky nad Hornádom boli fakt parádne. Veľmi sa mi páčilo behať nad riekou, nad vodou. Ale veľmi som nemala šancu obzerať sa okolo, pretože som sa sústredila na to, aby som do tej vody nespadla. prostredie som si začala všímať až keď sme začali stúpať na Tomášovský výhľad. Pekný, tichý les.

Bola som medzi prvými, ale aj tak, keď som sa trošku zdržala na jednej skale, tak som zrazu všetkých, čo boli pred mnou stratila z dohľadu a ja som osamela. Reku, veď v pohode, určite tam vedie len jedna cesta. Tak som po nej vbehla do lesíka a tam rozmýšľam:

"Veď boli len kúsok vpredu. Kde sú? A neodbočila som zle?"

Tak som sa vrátila, trikrát sa otočila okolo vlastnej osi a nakoniec som sa vybrala po tej istej ceste, lebo som tam našla značku. Áno, naozaj som sa skoro stratila na jedinej ceste, ktorá tam bola.

Ale úspešne som dorazila.

Spravili sme si pár typických fotiek,...

(Ešte raz ti vzdávam hold, že si toto dokázal.)

A v polceste na Kláštorisko prišlo bežné preklínanie turistiky. Už som nevládala, ale keď sme vybehli na hrebeň, zrazu som bola so Simou prvá.

Dali sme si cesnečku a posilnili sa tak na cestu dole.

(pridala by som fotku, ale na oboch, čo vznikli vyzeráme otrasne. Takže si to len predstavte.)

No na dnes som mala akurát tak dosť. Doplazili sme sa na chatu a po necelých dvadsiatich siedmich kilometroch som sa konečne zvalila na posteľ. A to som sa z nej mala za hodinu zdvihnúť, aby sme sa šli najesť.

Veľký Sokol

Na tomto výlete som spravila tri veľmi múdre rozhodnutia. Prvé som spravila hneď ráno. Nastriekala som si impregnačný sprej na topánky.

Dnes sme mali v našej posádke nových ľudí. Prišli Tomášovi kolegovci, Miško a potom jeho kolegyňa Mima a Juraj s deckami. Druhý výstup sa začal pekne. Rovnou cestou a potom sme sa zrazu začali predierať lesom a začali sme nachádzať prvé lávky. Po pár pošmyknutiach som pochopila, že včerajšie reťaze a stupačky nad riekou sa mi páčili omnoho viac. Z okolia som zase mala takmer nič, lebo som si dávala pozor na to, kam stúpam.

Keď som vyšlapala prvý, asi najdlhší rebrík, chvíľu sme čakali na ostatných. Ale potom sa Lukáš vybral ďalej a ja reku fajn, som na tých rebríkoch pomalšia, pustím ich prvých.

Chyba. Ešte chvíľu som za nimi šlapala a potom som sa pristavila pri ďalšom rebríku. Tam som Lukáša, Simu a Miška videla naposledy. Prisahám, že mi to netrvalo dlho, ale keď som sa vyštverala hore zrazu tam neboli.

"V poriadku, určite sú tuná, hneď za rohom."

Neboli ani za prvým rohom, ani za druhým, a keď som ich ani po desiatich minútach nedohnala, začala som byť zúfalá. Vedela som, že za mnou kráčajú, lebo Tomáško, Vladko a Filip išli pomalšie.

Našla som si flek a zastala som.

Napila som sa, zjedla tyčinku, prstom poštuchala do mäkkého machu, odfotila si konár, a znova som začala panikáriť.

"Čo ak sa tam vzadu zasekli a otočili sa? Čo ak volali dopredu, že sa otáčájú a oni budú pokračovať? Čo ak tí, čo boli za mnou neprídu a tí pred mnou na mňa nepočkajú?"

Už som bola rozbehnutá, ale znova som zabrzdila a zostala som stáť. O chvíľu sa kdesi medzi listami zaskvelo biele tričko a ja som sa skoro od radosti zviezla na zem.

" Tomáš prišiel, nie som tu sama, som zachránená."

To bolo druhé múdre rozhodnutie, pretože keď sme pokračovali už spolu ďalej, prišli sme na miesto, kde by som sa určite zasekla, keby idem sama, a nepohnem sa ďalej. Keby tadiaľ kráčam sama, neviem, kam položiť nohu tak, aby sa mi nešmyklo, aby som nespadla. Ale pred mnou kráčal Tomáš a za mnou Vladko a ja som bola zrazu spokojná.

Tých troch sme stretli až hore, pri hríbiku, vraj:

"Kde ste boli tak dlho? My tu sedíme už dvadsať minút."

Trhnite si.

To, že ma opustili, ani sa nesnažili na mňa počkať, som im vyhadzovala na oči až do konca výletu.

A vlastne aj teraz.

"Sima, Miško, Lukáš, do konca môjho života vám to neodpustím!"

Keď sme sa vrátili naspäť do Hrabušíc na chatu, zhodli sme sa, že budeme opekať, veď tam sme posledný večer. Takže po sprche, som s Maťom a Lukášom išla do obchodu. Niežeby som potrebovala pre seba špekačku, ale v tej chvíli som mala zožraté všetko sladké a ja som už mala absťáky. Bol najvyšší čas ísť do obchodu.

(Áno, takto nejako som išla do obchodu.)

A keď sme sa vrátili z pizze, všetci sme sa stretli u chalanov na izbe, kde každý niečo robil, ale všetci sme boli v jednej miestnosti. To sa mi veľmi páčilo. Lukáš driemal, Tomáš triedil fotky, ja som sa hrala s mobilom, spamovala instagram fotkami, ostatní hrali Blokus a iné spoločenské hry. Spoločne sme čakali na rodinku, lebo šli na výlet.

Či som chcela, či nechcela, oči mi začali klipkať. Vytiahla som na na posteli. Aj by som bola zaspala, ale bola som na cudzej posteli a nevedela som, či to tomu dotyčnému nevadí, tak som sa radšej odpratala hore do svojej izby.

Viete prečo milujem byť na chate s tými ľuďmi, s ktorými som bola?

Zasmejem sa s nimi. Zabudla som spomenúť, že som si so Simou zaskákala na trampolíne. Dve dvadsaťročné ťapy skákali na trampolíne a užívali si moment.

Starajú sa o mňa (aj keď nie vždy to chcú). Po piatich minútach ma opekanie prestalo baviť.

Najskôr:

Filip: "Daj, ja ti to opečiem."

Ja: "Nie, ja sám!"

Potom:

Ja: "Už ma to nebaví. Lukáš, opeč mi to."

Spoločne si zaspievame. Miškovi sa vybil reproduktor, ktorý dovtedy hral:

"Takže je čas na gitaru!"

To mám asi zo všetkého najradšej. Keď sa sedí pri ohni, chalani hrajú na gitare a ostatní spievame.

V ten večer mi bolo ťažké ísť spať, ale už som nevládala. Najskôr som bola s ostatnými dole, ale potom ma to začalo zmáhať a ja by som tam možno odkväcla niekomu na posteli. Ale nechcela som ísť. Strašilo ma vedomie, že na druhý deň po turistike už pôjdem domov.

Našla som tam štvorlístok, nechcela som ísť domov.

Nedalo sa tomu vyhnúť.

Suchá Belá

To ráno bolo pre mňa asi najťažšie. Mala som nepokojný spánok a bola som hore už dávno predtým, než mi mal zazvoniť budík.

Dala som si čaj vonku pri ohnisku, v duchu si prehrávala všetky chvíle strávené v Slovenskom raji, či už na turistike, alebo na chate.

Musím uznať, že Suchá Belá, ako mi bolo povedané, je naozaj najkrajšia. To najkrajšie býva vždy na záver.

Dnes som znova začali panikáriť. pod prvým rebríkom. Nie kvôli výške, tej som sa nebála, ale kvôli obrovskej skupine maďarských tínedžerov.

"Maťo, prosím ťa, nenechávajte ma tu. Čakajte ma niekde, keby sa vám stratím. Nepokračuje bez mňa."

Mala som obrovský strach, že sa medzi nimi stratím a ja sa ich ani nebudem môcť spýtať, kadiaľ mám ísť, bála som sa, že ak budem medzi nimi a nebudem vidieť nikoho známeho, niečo sa mi stane, nebudem schopná pokračovať.

Naozaj som mala takú paniku a to dovtedy, kým som nevidela celú našu skupinu bezpečne na stupačkách, začínajúc Maťom a končiac Tomášom. Až vtedy som si vydýchla a mohla som si užívať roklinu.

Dnes som prestala riešiť, či idem po vode, alebo budem skákať po kameňoch, aby som sa čo najmenej zamokrila. išla som krížom, kde bola plytká voda, kde bola hlboká, kde- tu som preskočila vodu.

Raz som sa zasekla na lávke. Nevedela som sa pohnúť, pretože pred mnou bola rozpadnutá latka a ja som nevedela vykročiť. Navyše ma v tom momente prestala poslúchať moja biedna rovnováha a ja som nevedela kráčať vpred.

Ale zvládla som to a úspešne z lávky zišla na pevnú zem.

Tretím veľmi múdrym rozhodnutím bolo, že som vzala novú fľašu vody. V ten deň už bolo konečne dostatočne teplo, bola som smädná ako kôň.

Neskôr, už keď sme zliezli dole, išli sme na obed. Vravím si, nedám si tú cesnačku, aby som zjedla druhé. Jasné, že som si ju dala. Potom som sedela pred grilovanými kuracími prsiami so založenými rukami.

"No, ale, chlapci, ja to nezjem."

Tomáš sa síce veľmi ochotne ponúkol, že to doje, ale keď do toho zahryzol, mala som pocit, že to vypľuje. Zabudla som, že som si to "trošku" osolila.

A zrazu bol koniec.

Rozlúčili sme sa s Mimou, Ondríkom, Emkou a Jurajom, a Miškom. Nasadli do auta.

Málokto si asi všimol s akým ťažkým srdcom som pozerala na miesto, z ktorého som odchádzala, ako túžobne som hľadela na Tatry, okolo ktorých sme išli.

Nikto nevidel, ako som plakala večer v posteli.

Keď sme išli dole zo Suchej Belej, Maťo povedal:

"Čo sa v raji stalo, to v raji aj ostane."

Vôbec to asi nezapadá do kontextu, ale nad tou vetou som rozmýšľala celý čas. Doteraz. Až po tom, čo mi to povedal som začala ľutovať, že som nespravila tie bláznivé veci, na ktoré som nemala odvahu.

Zostať spať na tej posteli, objať ľudí, ktorých mám rada, byť viac spoločenská, možno, by bolo veľa vecí inak, zostať s nimi dole, povedať slovo ľúbim.

V názve som položila otázku. Čo som našla v raji?

Tu je odpoveď: raj, zážitky, nových ľudí, splnený sen, šťastie,...

A čo som tam stratila? Srdce a hlavu. a znova nie len pre hory a lesy...

"Svoje srdce som nechala v horách. A budem sa tam vracať dovtedy, kým budem vládať. A keď už vládať nebudem, pôjdem tam ešte raz a posledný kúsok si vezmem so sebou."