Keď sa ľady topia

... najskôr v blate a potom v mokrom snehu. Jéj, slniečko začalo hriať, ale nemôže ten sneh proste zmiznúť lusknutím prsta?

Ešte som poriadne nemala zahojené otlaky z minulého výstupu a už sme boli pripravení na ďalší. Šíp.

Nebudem klamať, keď poviem, ako som sa úprimne nepotešila, keď mi ráno o piatej zazvonil budík. Nechcelo sa mi vôbec vstávať, preto som to bez rozmýšľania odložila o desať minút. Pes chvíľu počká s jeho prechádzkou.

Stihla som. Pred pol siedmou som si už vykračovala na miesto stretnutia. Hoci nie veľmi veselo, lebo deň sa nezdal byť pekný, čo sa počasia týka, ale s očakávaním.

Samozrejme, prešli sme za tabuľu označujúcu koniec Kanianky a ja som už bola tuhá, čo bolo hneď použité proti mne.

Mám rada dlhé cesty autom, ako bola táto, pretože keď dospím prebdenú noc, tak sa len tak pozerám z okna, potichu a sledujem okolie.

Keď sme dorazili do Stankovian, trochu mrholilo, to znamenalo, že blata bude neúrekom.

Čo aj bolo. Dobre, neboli sme v ňom až po uši, ako som písala na začiatku, len si nikdy neviem vybrať, čo je horšie. Či blato, od ktorého je človek celý zapráskaný, alebo sneh, v ktorom sa topí. Neznášam sneh.

Hneď na začiatku sme sa pasovali so zľadovatelými časťami chodníka, kedy by bolo vhodné mať mačky. Ako veľkí turisti (oni sú, ja nie) sme to zdolali a úspešne sme sa dostali z pásma "všade blato, kam sa pozrieš" do pásma "neznášam sneh na začiatku jari".

Keď som prišla z turistiky domov, mama mi hneď povedala:

"Prosím ťa, len nezačni ďalší článok so slovami: "Načo som sa ja sprostá sem trepala?"."

Prepáč mami, síce toto nie je začiatok, ale...

Načo som sa ja sprostá sem trepala?

To bola moja myšlienka celou cestou od Žaškovského sedla. Robila som chvostík celej skupine, ale našla som v tom pozitívum. Nikoho som nebrzdila, keď som chcela fotiť, alebo natáčať.

Dokonca som bola aj v rozprávkovom lese z červenej čiapočky, "Kde ožívajú zvieratá v ľudskej reči," a už som len čakala, kedy na mňa naozaj vybehne nejaký vlk a začne sa so mnou rozprávať.

Stále som sa posúvala vpred s myšlienkou, že hore ma čaká výhľad...

...z ktorého sme nemali takmer nič.

Ale musím uznať, že aj v tom "takmer nič" bolo niečo čarovné. Celkom sa mi to páčilo, aj keď som potajme dúfala, že hore na vrchole bude inverzia.

Niežeby bol Šíp taký vysoký, ale nádej tam bola.

Po občerstvení, vrcholovej "svojke", fotke mňa ako stojím len v tielku zahľadená do diaľav, sme pokračovali ďalej.

Na Zadný Šíp.

Cestou sa veľmi nedalo natáčať a fotiť, aj keď bolo čo. Mnoho snehu zapríčinilo, že sa niektorí z nás dosť často prepadávali.

Na Zadnom Šípe bolo tuším ešte krajšie. Opretá o kríž, ktorý bolo vidieť už keď sme prichádzali autom, som pozerala dole. Všetci sme boli ticho. Nechcelo sa mi odtiaľ odchádzať, bol tam príliš veľký a krásny pokoj.

Avšak ešte nás čakal veľký kus cesty k autu.

Zo začiatku bola cesta dole naozaj zábavná. Smiali sme sa, lebo sme sa na niektorých miestach nedobrovoľne posánkovali, prípadne sme isté časti cestičky zlyžovali bez lyží, lebo sa inak nedalo.

No po čase to omrzelo. Bola som unavená, začali sa mi pliesť nohy a úprimne som čakala, kedy sa zosypem dole po kopci.

Našťastie sme si dali v Podšípe prestávočku, aby som nabrala ešte trochu dychu na posledný kus cesty.

Osada vystrihnutá ako z rozprávok mojej starkej s maličkými drevenými domčekmi, akoby ešte stále dýchala životom ľudí, ktorí tam kedysi bývali.

Čarovné.

Ale čarovnejšia som bola ja v snahe nezaspať, ako môžte vidieť na fotke. Len pre prípad, že by ste nevedeli, tie štrbinky nad tými zubami a veľkým nosom sú oči. Veľmi unavené oči. Veď som aj dlhú chvíľu stála vo veľmi podobnej polohe ako na fotke, opretá o hríbik so zavretými očami.

Voda v mojich topánkach ma dokonale prebrala a posúvala vpred s prísľubom suchých ponožiek, ktoré si dám v aute.

Kto zaspal v aute ako prvý?

Skús uhádnuť a skús si dať niekedy turistiku na Šíp pri Stankovanoch. Je to celkom pekný kopec, aj keď podľa môjho skromného úsudku Zadný Šíp má o nejaké čaro viac.