Prečo to vlastne všetko robím, keď nemám dosť síl?

Od svojho útleho detstva ma fascinovalo cestovanie. Proste ísť niekam preč, spoznávať nepoznané a objavovať krásy sveta. Mnohí mi povedali, že vyrastiem a všetko toto sa zmení.

Vlastne mali pravdu. Zmenilo sa to. Ale len do doby než som naozaj začala objavovať neobjavené. Vždy som mala rada prechádzky v lese, ale sama som tam nikdy nešla a mojim priateľom sa tiež veľmi nechcelo.

O Tatrách som už písala, ako mi počarovali. To bol môj prvý riadny kontakt s prírodou. A od toho momentu som vynechala len máloktorú sobotu strávenú chodením po kopcoch. Nie vždy sme však mali naplánovanú turistiku. Tak ako napríklad tento týždeň.

Od Bielej stopy som rozmýšľala, ako veľmi sa teším na ďalší výjazd. Celý týždeň som rozmýšľala o tom, čo vlastne v sobotu budem robiť. Žiadna turistika, deň strávený posedávaním doma.

Až príliš som sa na to namotala. Ale na čo?

Veď pred každou turistikou mám strach. Zvládnem to? Nezvládnem to? Nikdy predtým som tam nebola. Ostatní sú už zabehnutí, oni to dokážu, ale čo ak sa zaseknem a nebudem schopná pokračovať? Nie som taká silná ako oni.

Celý čas, ako cestujeme sa potichu snažím presvedčiť samú seba, že keby na to nemám, tak ma nevolajú nikam. Ale to jednoducho nejde. Lebo potom príde nadávanie samej sebe.

Načo si sa sem trepala, ty hlúpa. Pri každej jednej turistike dychčíš a nevládzeš, aká je pointa tohto celého? Načo si sem chodila? Nebolo by ti lepšie doma? Ach ty,...

A kedy príde vytriezvenie zo všetkých výčitiek, strachov, hnevu a neviem čoho ďalšieho negatívneho?

Teraz...

Pre ten výhľad.

Pre tie zážitky.

Pre smiech.

Pre krásu.

A potom pre to všetko ostatné. Neviem sem ani napísať, čo všetko človek môže zažiť v horách. Stretnúť diviaky a srdce, o ktorom si si myslel, že už rýchlejšie biť nemôže sa zrazu roztlčie takou rýchlosťou, že ho môžeš cítiť aj vo vlasoch.

Alebo keď je hmla. V konečnom dôsledku nemáš z výhľadu nič, ale keď vidíš, ako sa plazí pomedzi stromy ako had, ale pritom tak nežne láska všetkého, čoho sa dotkne.

Dokonca aj to ma zahrialo na duši, keď som videla ten mráz na konároch stromov. Ako vytvoril krajinu podobnú Narnií v knihe Lev, šatník a čarodejnica. A pritom zimu neznášam.

Ale mnohokrát sa pozastavujem nad myšlienkou, že to nebude len tým, čo zažijem. Ale hlavne s kým to zažijem. Neviem, či ma moji priatelia vnímajú tak ako ja ich: ako ľudí, ktorí sú tu a teraz.

Už som prešla nejeden kopec. Mnoho takých, o ktorých sem nejdem osobitne písať, ale verím, že ich mnoho ešte prejdem. Verím, že ma nevyhodia zo skupiny preto, lebo ich budem s kamerovaním otravovať, aby som si mohla splniť jeden z tohtoročných cieľov.

Budem kráčať ďalej a dovtedy, kým ma nohy nezradia. A potom?

Potom si budem čítať tieto príspevky, spomínať, krútiť nad mojou detskou bláznivosťou hlavou.

Nie je to fajn plán? Vykroč aj ty do tohto plánu. Nechaj sa strhnúť tým, čo ťa očarí.

Nemusia to byť len hory.