História vzniku čokolády

Tajomstvo čokolády nespočíva len v jej chuti. Pravá čokoláda, s minimálnym podielom 60 percent kakaa a vyššie, obsahuje antioxidanty (flavonoidy), minerály ako vápnik, horčík, draslík, fosfor a železo, vitamíny B1, B2, PP, E či vlákninu. Je známa blahodarnými účinkami na ľudský organizmus. Stimuluje nervový systém, podporuje dobrú náladu, znižuje krvný tlak, zlepšuje krvný obeh, niekedy zmierňuje migrénu, rozširuje cievy, má diuretické účinky, pôsobí ako afrodiziakum, pôsobí proti stresu a depresii, posilňuje imunitu, znižuje riziko ochorení srdca a výskumy tiež ukázali, že u fajčiarov zlepšuje elastickosť ciev. S jej množstvom sa to ale nesmie preháňať, pretože jej nadmerná konzumácia má následky porovnateľné s viagrou. Podľa doktora Hemmelgama z univerzity v Missouri v USA jedenie čokolády v nadmernom množstve môže viesť až k závislosti. Jeho výskum ukázal, že v Spojených štátoch je na čokoláde závislých 40 % žien a 15% mužov. Nadbytočná konzumácia taktiež vedie k zvýšeniu telesnej hmotnosti, keďže celá 100 gramová tabuľka mliečnej, prípadne horkej, čokolády, vám pokryje potrebu minimálne 2000 KJ. Dva dieliky denne vám bohato poskytnú všetky spomínané benefity. Ak vás zaujíma, odkiaľ sa vzala čokoláda, nasledujúce riadky sú práve pre vás.

Zdroj obrázka: www.pixabay.com

Kakaové bôby, z ktorých sa táto známa sladkosť vyrába, pestovali už pred 3000 rokmi v Strednej Amerike indiáni kmeňa Olmékov v daždivých pralesoch na rastline, ktorá sa nazýva kakaovník. Lingvisti pri rozlúštení ich jazyka zistili, že obsahuje slovo „cacao“ a kakaovníku sa pri pestovaní najlepšie darí v horúcom a vlhkom prostredí, ktoré obývali práve Olmékovia. Po zániku civilizácie v 4. storočí sa toto územie stalo súčasťou Mayskej ríše a ich kultúry, kedy prebrali záľubu vo využívaní kakaovníka. Kakao bolo pre nich potravou bohov. Kakaové bôby plnili funkciu platidla, používali sa pri rôznych rituáloch a obradoch a varil sa z nich horúci nápoj, na ktorom si pochutnávali šľachtici a panovníci. Pôvodná receptúra spočívala v rozomletí plodov zeleného kakaovníka, následným zahustením kukuričnou múkou a dochutením vanilkou a čili korením. Ku kakaovníku sa viaže viacero povestí, keďže podľa Mayov ide o posvätný strom. Jedna z nich hovorí o mravcoch, ktorí v chráme bohov vzali kakaové bôby a ako vzácny dar ich priniesli indiánom, ktorých naučili, ako majú bôby pražiť, mlieť a miešať s kukuričnou múkou a medom.

Kakaové bôby boli cennými aj pre Aztékov, pretože ich považovali za platidlo a boli súčasťou ich štátneho pokladu. V historických prameňoch sa zachovali dokumenty zo 16. storočia, presnejšie z roku 1545, na základe ktorých boli známe ceny výmenného obchodu. Za 100 bôbov bolo možné kúpiť moriaka, za 30 bôbov králika a za tri bôby rybu. V niektorých odľahlých krajoch Mexika a Strednej Ameriky boli kakaové bôby menou až do konca 19. storočia. Horúci nápoj z kakaových bôbov bol súčasťou rituálov aj u Aztékov, kedy bol podávaný najkrajším otrokom, ktorí boli vybraní ako ľudské obete za obetné rituály, aby bol zmiernený ich smútok z blížiacej sa smrti. Bôby najprv upražili, potom rozdrvili a pridali do nich vodu a vybrané korenia. Zmes premiešali, až kým sa na nej vytvorila pena. Horúci nápoj z podrvených kakaových bôbov a z kvasenej kukurice alebo vína si obľúbil aj aztécky vládca Montezuma II., ktorý vypil denne štyridsať šálok, v niektorých prameňoch sa uvádza, že ich bolo až päťdesiat. Aj Aztékovia mali legendu, podľa ktorej vznikol kakaovník. Jeho semená priniesol na Zem boh Quetzalcoatl, ktorý vyzeral ako operený biely had s fúzami. Naučil svoj ľud šľachtiť túto rastlinu a z jej plodov sa pripravoval nápoj „xocolatl“ (xococ znamenal kyslý, atl voda). Táto legenda bola dôvodom, pre ktorý sa švédsky botanik Carl von Linné rozhodol, že v roku 1753 dal rastline latinský názov „Theobroma cacao“, čiže „pokrm bohov.“

Zdroj obrázka: www.pixabay.com

Kakaové bôby najskôr neurobili na obyvateľov v Európe dobrý dojem. Keď Krištof Kolumbus dostal na svojej štvrtej výprave v roku 1502 na ostrove Guanaja kakaové bôby ako dar od miestnych domorodcov, nebol z nich nadšený, pretože mu vzhľadovo pripomínali mandle. Po návrate do Španielska z nich uvaril horúci nápoj, ktorý dal ochutnať kráľovi Ferdinandovi a jeho manželke Izabele. Lenže nápoj nemal veľký úspech. Podobne dopadol aj Angličan Francis Drake, ktorý kakaové bôby vhodil do vody v prístave, pretože ich omylom považoval za ovčí trus. Úspech nakoniec dosiahol Herman Cortéz, ktorý po vyvraždení aztéckych obyvateľov a po rozvrátení ich ríše objavil v štátnej pokladnici 25 tisíc metrických centov kakaových bôbov, ktoré pôvodne slúžili ako daň od miestneho obyvateľstva. Porozumel významu kakaovníka ako platidla, keďže videl, že peniaze rastú na stromoch, a tak začal zakladať nové plantáže na pestovanie tohto posvätného stromu. V roku 1528 pripravil pre španielskeho kráľa Ferdinanda a jeho manželku Izabelu prvú šálku čokolády pripravenú podľa pôvodného aztéckeho receptu. Bol to druhý pokus po neúspechu Krištofa Kolumba. Do napeneného horúceho nápoja pridal vanilku a cukor. Jeho vynález si nakoniec získal úspech.

Zdroj obrázka: www.pixabay.com

Mimoriadnu obľubu si získal tento nápoj, až keď Španieli vymysleli úplne iný recept. Z pôvodnej receptúry zachovali vanilku a značne zredukované množstvo čierneho korenia, vynechali čili a ako novinku pridali cukor a iné korenia ako škoricu, klinčeky, mandle alebo aníz. K napeneniu nápoja používali drevenú miešačku Molinillo a k rozdrveniu kakaových bôbov kamennú dosku Metate. Kakao sa tak stalo obľúbeným po celom Španielsku a v jeho kolóniách. Na expanzii kakaa mali svoj podiel aj misionárky v Mexiku, ktoré v polovici 16. storočia takisto pridali do nápoja cukor, vďaka ktorému sa nápoj stal nielen výživným, ale aj chutným. V roku 1590 recept upravili španielski mnísi, ktorí do neho okrem surového cukru a vanilky pridali med. Čokoládový nápoj tak začal nadobúdať svoju súčasnú podobu a počas 17. storočia sa začal masovo rozširovať do celej Európy. Do Talianska sa dostal vďaka benátskemu kupcovi Antoniovi Carlettimu v roku 1606. V roku 1615 si španielska princezná Anna vzala francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. a ako prvá zaviedla pitie čokolády na francúzskom kráľovskom dvore. Prvým, kto ochutnal čokoládu, bol yonský kardinál Alfons de Richelieu, ktorý dostal recept na prípravu čokolády od jedného španielskeho kňaza. V tom čase bola veľkou propagátorkou čokolády markíza de Sévigné, pričom čokoláda s jej menom sa vyrába dodnes. Čokoláde tiež podľahli madam Dubarry a madame Pompadour a aj ďalšie významné osobnosti, ako francúzsky filozof Voltaire, ktorý si miešal čokoládu s kávou, alebo Napoleon Bonaparte. Nápoj mal liečivé účinky, lenže bol veľmi drahý, a tak si na ňom mohla pochutnávať iba šľachta. Preto sa niekedy na jej obaloch objavil názov "chocolat de santé", čiže "zdravotná čokoláda", resp. „čokoláda pre zdravie“.

Zdroj obrázka: www.pixabay.com

Do Anglicka sa čokoláda dostala v roku 1650. Mala veľký úspech a tak bol v roku 1657 v Londýne otvorený prvý obchod s čokoládou, tzv. „chocolate houses“. Stalo sa tak ešte pred kaviarňami, čiže „coffee houses“. Prvú čokoládovňu založil Walter Churchman v roku 1728, ktorú v roku 1761 kúpil Joseph Fry. Tá je dnes súčasťou koncernu Cadbury. Američanom je čokoláda známa vďaka Jamesovi Bakerovi a Johnovi Hannymu, ktorí v roku 1765 vyrobili prvú čokoládu v Novom Anglicku, kedy z bôbov vyrobili čokoládový nápoj. Čokoláda sa v tej dobe predávala iba v lekárňach pre jej liečebné účinky.

Od roku 1730 sa začalo s výrobou čokolády v továrňach. Tá sa rozšírila zásluhou Španielska, ktoré v roku 1780 predstavilo úplne prvý stroj na výrobu čokolády, a tak začali vznikať továrne aj v ďalších štátoch. V Nemecku otvorili prvú továreň bratia Joštovci v roku 1792 v Berlíne, predtým bola zriadená princom Wilhelmom von der Lippe v Steinhude v roku 1756. Do Švajčiarska sa čokoláda dostala pomerne neskoro. Prvýkrát sa s ňou síce stretol starosta Zürichu Heinrich Escher v Bruseli v roku 1697, ale prvá švajčiarska čokoládovňa bola založená až v roku 1819 vo Vevey. Jej zakladateľom bol Francois-Louis Cailler. Švajčiarskej čokoláde v tej dobe nedôveroval ani známy básnik J. W. Goethe, ktorý bol veľkým priaznivcom čokolády. Keď sa tam v roku 1797 vybral, vzal si so sebou čokoládu z Nemecka.

Zdroj obrázka: www.pixabay.com

Čokoláda sa k ostatným vrstvám obyvateľstva dostala až na začiatku 19. storočia. Jej masovú výrobu ovplyvnili tri vynálezy. Za prvý vynález vďačíme holandskému lekárnikovi Conradovi van Houtenovi, ktorý v roku 1828 zostrojil lis na oddelenie kakaového masla od kakaovej hmoty. Vďaka tomuto vynálezu sa čokoláda vyrába v pevnej forme. Firma nesúca jeho meno bola založená už v roku 1815, ktorá mala od roku 1820 výhradné právo na výrobu tzv. poder chocolade, neskoršieho kakaového prášku. Druhý vynález vyvinul v roku 1875 Švajčiar Daniel Peter, ktorý vyrobil prvú mliečnu čokoládu a tým dal základ preslávenej švajčiarskej čokoláde. Do čokolády použil sušené mlieko, ktoré vynašiel ďalší Švajčiar Henry Nestlé. Za tretí vynález vďačíme takisto Švajčiarovi Rodolphovi Lindtovi, ktorý v roku 1879 vyrobil prvú čokoládu, ktorá sa rozpúšťala na jazyku, tzv. fondant schokolade. Kúpil továreň so zastaranými strojmi a spolu so svojim bratom Augusteom, ktorý bol farmaceutom, hľadali spôsob, ako čokoládu urobiť jemnou a vláčnou. Stalo sa tomu tak v jedno pondelkové ráno, kedy Rodolphe zistil, že jeden z jeho učňov zabudol v piatok večer vypnúť stroj, ktorý tak pracoval nepretržite počas víkendu. Výsledkom, ktorý sa našiel v miešacej nádobe, bola jemná, lesklá a voňavá čokoláda. Nikoho dovtedy nenapadlo, že konšovanie, miešanie čokolády počas niekoľkých dní a nocí, sa stane kľúčom k úspechu. Švajčiari sa zaslúžili aj o vynález orieškovej čokolády (Amedeo Kohler v roku 1830) a plnenej čokolády (Jules Séchaud v roku 1913). Vtedy bola po prvýkrát uvedená na trh slávna čokoláda Milka (jej názov pochádza z dvoch slov, ktoré sú základom pravej čokolády, Milch, čiže mlieko, a Ka ako kakao). Túto hegemóniu Švajčiarov narušil iba Belgičan Jean Neuhaus, ktorý v roku 1912 vyrobil prvý čokoládový bonbón, pralinku (pralines). Jeho manželka vytvorila špeciálny obal na pralinky, ballotin. Tieto vynálezy dali základ pre strojovú výrobu čokolády, ktorá sa tak sprístupnila najširším vrstvám obyvateľstva.

Zdroj obrázka: www.pixabay.com

Na konci 19. storočia strácali na význame Španielsko a Taliansko, vtedajšie svetové kakaové veľmoci, a nastal rozmach Švajčiarska, Nemecka a ďalších európskych krajín. Nastala industrializácia výroby, vymysleli sa efektívne postupy výroby a nové marketingové stratégie predaja. K rozšíreniu čokolády paradoxne prispela aj prvá svetová vojna, kedy sa čokoláda dodávala vojakom. To sa zopakovalo aj počas druhej svetovej vojny. Následkom toho sa po oboch svetových vojnách začala skutočná masová spotreba čokolády.

Zoznam použitých zdrojov:

http://www.cokolada.cz/historie-cokolady/

http://www.cokomuzeum.cz/cz/muzeum/historie/historie-cokolady

http://www.sokujiciplaneta.cz/historie/sub-cokolada-historie-sladke-neresti

http://goldpralines.cz/historie-cokolady/

http://www.epochtimes.cz/200708023104/Cokolada-historia-a-sucasnost.html

http://fresh.iprima.cz/clanky/poznejte-historii-cokolady

http://www.lindt.cz/svet-lindt/lindt-a-historie/vynalez-cokolady-lindt/