Lifeline 3 - Môže sa mi toto diať?

Sedel som vedľa neho a odpil si z vína. Bol som zvedavý, čo všetko sa stalo.

„Minulý rok som s tebou zažil najlepšie leto vo svojom živote. Keby mi niekto predtým povedal, že budem mať tak bláznivé leto s 15 ročným chalanom, tak ho vysmejem. Ale pri tebe som sa konečne cítil uvoľnený a šťastný. Žiarlil som na Paľa, ale vedel som, že ho miluješ a pre mňa bolo najdôležitejšie, aby si bol šťastný ty. Kvôli tebe som skončil aj s drogami. Veľa ľudí sa čudovalo ako som sa dokázal zmeniť kvôli tebe.

Bohužiaľ ma moja minulosť začala prenasledovať. Ozvali sa mi ľudia, ktorých som nechcel vidieť, začala sa okolo mňa a posilky obšmietať polícia, dostával som strach. Hlavne som nechcel ohroziť teba. Povedal som to otcovi, ktorý mi samozrejme vynadal, ale potom mi ponúkol u nich azyl. V tom čase si sa rozišiel s Paľom a ja som stál pred dilemou. Či to využiť vo svojej prospech alebo odísť a nechať veci na chvíľu tak. Zbabelo som zdrhol. V Rakúsku som chcel začať odznova, ale nepáčilo sa mi to tam a stále som chcel vedieť, čo je s tebou, chýbal mi Martin a chcel som zažiť to isté čo pred rokom. Tých dotyčných ľudí vyplatil otec a ja som sa mohol vrátiť a vrátil som sa najrýchlejšie ako sa dalo.

Absolútne chápem ak si na mňa naštvaný. Ja by som bol tiež. Len, prosím ťa, povedz mi ako odčiním to, že som zbabelo utiekol,“ dokončil svoj monológ.

„V prvom rade na mňa netlač. Ak je pravda to, čo si mi povedal, tak to musím najprv vstrebať. Ja som sa celý ten rok chcel od vás odtrhnúť, zabudnúť. Paľo bol moja prvá láska, intenzívna a zrazu som bol bez neho aj bez teba. Ja budem žiť ďalej tak ako chcem a ty si prosím ťa tiež ži svoj život a môžeme byť kamaráti. Nič viac. Ja som sebec a preto s nikým nič nechcem mať. Naučil som sa žiť sám a zatiaľ mi to tak vyhovuje, takže sa nechcem škatuľkovať do žiadnych vzťahov. Chápeme sa?“ spýtal som sa ho.

„Chápem. Chcel som ti to len vysvetliť.“

„Ďakujem. Tak idem ja domov, ďakujem za víno,“ dopil som a postavil som sa.

„Nezostaneš cez noc?“ spýtal sa Richard.

„Nie, ďakujem, zajtra sa vidíme v Šanghaji, tak možno zajtra, ale ďakujem za pozvanie. Zajtra robíš?“

„Nie, ale prídem, už som sa dlho nezabavil. Teším sa,“ odpovedal.

„Aj ja. Ďakujem za vysvetlenie, maj sa,“ rozlúčil som sa.

„Aj ty, dávaj si pozor,“ odpovedal a stál vo dverách.

Vyšiel som na ulicu a zamieril na autobusovú zastávku. Chvalabohu som nečakal dlho.

V autobuse som rozmýšľal nad tým, čo m povedal Richard o svojich dôvodoch odísť z Martina. Uvedomil som si, že som si vôbec nevšimol, žeby mal nejaké problémy. Vždy bol s úsmevom na perách až do prvého septembrového týždňa. Neodpovedal na smsky, telefonáty a až po čase mi napísal, že je v Rakúsku. Mal som chuť ho roztrhať. V čase, keď som ho najviac potreboval. Preto som dnes u neho nechcel prespať. Nezaslúži si to.

Domov som prišiel už za totálnej tmy. Mama sedela v obývačke a otec varil večeru. Pozdravil som ich a sadol si za počítač. Prihlásil sa na iboys a facebook a vyriešil správy. Na iboyse bola aj správa od Fera, 32 ročného chlapa zo Žiliny.

Jerry32:

Nejak ma zanedbavas. Mali by sme sa stretnut, aby si na mna nemohol len tak zabudnut :D

Bože môj, ako vysoko rúbe, pomyslel som si.

Peter7:

Ahoj, prepac, ale tento tyzden som toho mal vela. Dnes som bol najprv v skole a potom na jazere. Fajn, mozme sa uz konecne vidiet osobne. Prides si pre mna?

Mne sa totižto nechcelo trepať vlakom do Žiliny a naspäť, mal som toho dosť počas školského roka.

Jerry32:

Fajn, pridem okolo desiatej autom na stanicu, aby som nebludil a urobime si vylet. Tu mas moje cislo ... aby sme sa vedeli spojit. Prezvon ma prosim ta, nech viem ake je tvoje.

Prezvonil som ho naspäť a uložil si jeho číslo ako Jerry.

Peter7:

Tak sa tesim, idem sa venovat rodicom a zajtra sa vidime. Zatial sa maj.

Rozlúčil som sa a šiel za rodičmi. Dali sme si spoločnú večeru a po spoločnom pozretí filmu som zaspal ako zabitý.

V noci sa mi sníval sen o tom ako bežím po poli, nevedel som kam a ani prečo. Stále som počul hlasy svojich kamarátov, ktorí mi hovorili, že je to blízko, musím ísť ešte trochu ďalej, až som nakoniec došiel ku truhlici a keď som ju otvoril aby som sa pozrel, čo skrýva, tak v tom momente som sa zobudil.

Trošku sklamaný z toho, že som nezistil za čím som bežal som sa prešiel do kuchyne po raňajky. Dnes to vyhrali musli s mliekom. Treba sa zdravo stravovať. Pri jedení som si uvedomil, že ani neviem koľko je hodín. Pozrel som sa na kuchynské hodiny, ktoré ukazovali 8:50. Fajn, mám ešte necelú hoďku. Presunul som sa do svojej izby, zapol telku a užíval si kľud a ticho vonku.

Zrazu mi zavibroval mobil.

SMS od Jerry:

Ahoj Petko, tesim sa na dnesok, stretko stale plati?

SMS pre Jerry:

Ahoj Jerry, jasne, o desiatej som tam ako na koni. Davaj si pozor.

Mal som pocit, že dnešok by mohol byť fajn deň. Doobeda rande, poobede oddych a večer sa máme všetci stretnúť v Šanghaji. To bude noc.

Dal som si sprchu, obliekol som sa a keď som išiel odniesť riad z raňajok, stretol som rozospatú mamu a vysvetlil jej, že idem von, ale že prídem a poobede môžeme ísť spolu niekde na kávu a večer ideme žiť s partiou. V polospánku mi zaželala pekný deň, nech si dávam pozor a poobede jej zavolám.

Vyšiel som na ulicu a vonku dnes bolo naozaj nádherne. Vial ľahký letný vánok, všade bolo ticho a ja som si vykračoval na stanicu. Aj cigánska štvrť dnes vyzerala nejak inak. Tak pokojne.

Na stanici nebolo ani nohy, kto by už len cestoval v sobotu doobeda. Sadol som si na lavičku a pozeral sa na jediných ľudí v okolí, nejakí turisti šli podľa rozprávania do Tatier. Jááááj, ako rád by som šiel tiež, pomyslel som si. Hory, slnko, teplo...

Pozrel som sa na mobil a hodinky ukazovali 10:05... Začínal som byt trochu nervózny, lebo nerád čakám. Na parkovisko akurát vtedy prišla strieborná octavia a ja som hneď spoznal vodiča.

Postavil som sa a nastúpil do auta. Vôňu toho auta mám v nose doteraz.

„Ahoj fešák,“ pozdravil ma Feri.

„Ahoj Ferko, aká bola cesta?“ spýtal som sa.

„Užíval som si ju,“ odpovedal s úsmevom na perách. „Kam vyrazíme?“

„Vidíš, nad tým som nerozmýšľal. Môžeme sa ísť prejsť na Strečno napríklad,“ odpovedal som a dúfal som, že bude súhlasiť.

„Fajn, takže Strečno,“ súhlasil Fero a vyrazili sme.

Cestou sme sa rozprávali o mne, kde študujem, o mojej rodine, Fero mi potom povedal čo presne v práci robí, o svojich rodičoch, záľubách a o poslednom nevydarenom vzťahu, ktorý trval 3 roky.

„Ale to je minulosť, nechcem na teba chrliť veci, o ktorých asi nechceš počuť,“ zakončil svoj monológ Fero.

„Ale kdeže. Keď sa budeš chcieť z niečoho vyrozprávať kľudne, ja som kvalitná bútľavá vŕba,“ priznal som sa.

„Predovšetkým krásny chalan,“ polichotil mi Fero a ja som si uvedomil, že sa červenám.

Vstúpili sme pod hradom z auta a až vtedy som si uvedomil ako vlastne Fero vyzerá. Chlap nižší odo mňa, krátke blond vlasy, mierny pupok, ale to mi vlastne bolo jedno, Fero nebol môj typ a ja som ho bral len ako kamaráta.

Začali sme sa pomaly štverať na hrad. Uvedomil som si, že asi nie je najlepší nápad zobrať si na hrad žabky, ale však ja som mal 16 a netušil som aká turistika ma čaká. Nechcel som dať na sebe vidieť, že sa premáham vyjsť tam, pretože vzťah k prírode som dvakrát nemal, ale prvý dojem je len jeden. Ak toto vyjdem, tak večer si už len sadnem do boxu a nebudem nič vládať. Pri tom moja taktika na večer je stále tancovať, aby sa so mnou Rišo nemohol baviť a tak nebudeme nič riešiť.

„Nie je to na teba veľa?“ spýtal sa Fero, ktorý asi začul môj zrýchlený dych.

„Nie, vôbec, ja sa rád prechádzam, len nemám asi dobrú obuv,“ zmenil som tému z výdrže na oblečenie.

„To je asi pravda. Ale už je to len kúsok,“ povedal Fero a mal pravdu, blížili sme sa k vrcholu. Vrcholu kopca, samozrejme...

Zrazu som mal pred sebou neskutočný výhľad. Pod nami tiekol Váh, z tej výšky sa zdali byť strechy domov malé ako mravce. Nenachádzal som slov. Tu musím prísť aj s Miou, pomyslel som si, pretože toto sa určite bude páčiť aj jej.

„Páči sa?“ spýtal sa Fero.

„A ešte ako,“ odpovedal som s úsmevom na perách.

Asi 15 minút sme len tak sedeli na kameni a nerozprávali sa. Obaja sme si užívali prírodu okolo nás a ja som sa čudoval, prečo som tu ešte nikdy nebol. Odfotil som si panorámu a pozrel sa na Fera. Ten sa pozeral zamyslene niekde do diaľky.

„Nad čím premýšľaš?“ prerušil som ticho svojou otázkou.

„Nad jednou vecou, ktorú ti chcem povedať, ale bojím sa toho,“ bolo na ňom vidieť pochybnosti.

„Smelo, nemám ti kde ujsť,“ zavtipkoval som. To bude určite niečo na spôsob, páčiš sa mi, ale nechcem ťa tlačiť, je mi s tebou dobre a bla-bla-bla.

„Je tu jedna vec. Nepísal som ti to, pretože som to nechcel riešiť, ale dnes už viem, že nie si len chalan na chat, ale chcem ťa ako niečo viac...,“ na chvíľu sa odmlčal, chytil som ho za ruku,“ vieš, ťažko sa to hovorí. Asi tým pokazím dnešný výlet, ale... Ja som ženatý.“

Myslím, že moje otvorené ústa končili asi niekde na dne Váhu. Pustil som mu ruku a pozrel sa do diaľky. Zastavili sa mi myšlienky. Čo to povedal? Počul som správne? Nie, to musí byť niečo iné...

„Čo si?“ spýtal som sa pre upresnenie.

„Ženatý. 10 rokov,“ vypadlo z neho.

„A čo tu robíš? Čo tu robím ja?“ spýtal som sa a stále mi asi veci nedochádzali.

„Vieš, moja manželka ma pred 3 rokmi podviedla a ja som sa cítil strašne ublížený, tak som začal o sebe pochybovať a prišiel som na to, že som bi,“ mal som chuť skočiť dole do rokliny.

„A ja mám byť nejaká pomsta, že ťa podviedla ona? Alebo nejaký tester, či ťa priťahujú chalani?“ už som bol nasratý.

„Nie, vôbec, mne sa páčiš a rozumiem si s tebou, chcem ťa.“

„Prosím? Tak sa najprv rozveď a potom sa ozvi,“ odtiahol som sa. Bože, zas som s jebnutým idiotom na konci sveta.

„Ja by som sa rád, ale máme spolu malé deti a tým to nechcem urobiť,“ zabíjal ďalej.

„Prosím? PROSÍM?“ už som kričal,“ tak ty máš malé deti a so mnou si dáš rande? Potrebuješ opatrovateľku alebo čo?“ Boha, boha, boha...

„Chcem len uniknúť z reality,“ priznal sa.

„Tak si kúp nejakú extázu a neotravuj mňa. Prosím ťa, odvez ma domov,“ postavil som sa a kráčal dole kopcom.

Myslím, že keby som si meral čas, tak by som sa zapísal do knihy rekordov za ten čas, za ktorý som bol dole. Žabky, nežabky, kráčal som ako najrýchlejšie som vedel. Nastúpil do auta a hľadal v mobile mamino číslo.

„Prosím?“ ozvala sa mama po chvíli.

„Ahoj mami, kde si? Idem už domov, že by sme zašli na tu kávu.“

„Ahoj, práve som v Tulipe, tak môžeš prísť tu. Máš odvoz?“ spýtala sa.

„Áno, budem tam do desiatich minút,“ zložil som.

„Ku Tulipu ťa poprosím,“ hľadal som posledné zvyšky slušnosti.

„Nehnevaj sa,“ povedal Fero.

Neodpovedal som. Toto najprv musím predýchať. Toto sa určite môže stať len mne. Jeden debil strieda druhého. A nepomáha ani dlhá pauza. Prečo vždy ja musím stretnúť nejakého týpka s nejakou poruchou? Bože, zlatý Rišo...

Za krátku chvíľu sme boli na parkovisku pred nákupným centrom.

„Ďakujem,“ poďakoval som, vystúpil, zabuchol dvere a kráčal ku vchodu. Tak na toto budem ešte dlho spomínať.

Mamu som našiel v našej obľúbenej kaviarni. Popíjala svoje latte a ja som si k nej prisadol. Videla, že som najviac na svete nasratý, tak ma nechala chvíľu tak a po malej chvíli sa spýtala, čo sa stalo.

Všetko do podrobna som jej opísal, zameral som sa hlavne na tú vec s manželkou a deťmi. Na mame bolo každou vetou vidieť väčšie prekvapenie.

„Bože Peťko, ako ja sa o teba bojím. Takíto idioti chodia po svete? Zlatý Paľko, škoda, že to nevyšlo.“

„Mami, prosím ťa, toho tu neťahaj. Naozaj neviem prečo priťahujem takýchto týpkov,“ odpil som si z svojho pressa.

Po krátkom rozhovore s mamou jej zavolal otec s tým, že nás môže vyzdvihnúť, tak sme pomaly zaplatili a šli domov.

V aute mi písala Mia, kedy chcem prísť do Šanghaja. Odpísal som jej, že okolo deviatej, nech sme tam medzi prvými a obsadíme dobre miesto. Tešil som sa ako jej opíšem dnešnú situáciu. Už som sa na tom pomaly začal zabávať. Večer budem medzi svojimi a užijeme si.

Potom prišla ďalšia sms, tentoraz od Riša, že sa teší, že ma dnes uvidí a dúfa, že si užijeme noc. Odpísal som mu, že sa aj ja teším a nech si zatiaľ dáva na seba pozor.

Dostal som od Mii pozvanie na prespatie u nej, Luky neplánuje piť a tak nás hodí do Žiliny. Potešil som sa, však som u nich nebol štvrť roka. Povedal som to mame, ktorá súhlasila a otec ju chytil za ruku. Aspoň im doprajem romantický večer.

Pípla mi esemeska a myslel som, že bude od Mii, no nebola.

Sms od: Jerry

Prepac Petko za dnes dnesok. Mrzi ma to. Snad si to rozmyslis...

Nebudem mu teraz nič posielať. Možno ma zajtra napadne niečo triezvejšie.

Po príchode domov som si dal obed, sprchu a len v spodnom prádle som si na chvíľu ľahol a zadriemal. Zobudil som sa okolo ôsmej, rýchlo sa obliekol, hodil niečo malé do seba a vyrazil do Šanghaja. Cestou som zavolal Mii.

„Ahoj láska, zaspal som poobede a zobudil sa pred desiatimi minútami. Už kráčam do klubu. Vy ste kde?“

„Ahoj zlato, my sme už pri Strečne,“ pousmial som sa,“ o chvíľu sme tam,“ odpovedala mi Mia.

„Dobre, vidíme sa,“ rozlúčil som sa a zložil.

Veselo som si vykračoval smerom do klubu, v ktorom som spoznal Riša, v ktorom som dostal prvú pusu (a doposiaľ jedinú) od Lukyho a kde sa Rišo a Paľo skamarátili. Stretávajú sa vôbec? To sa ho musím spýtať.

Pri vchode som zbadal Riška. Zas mal okolo seba niekoľko chalanov, ktorí boli vysokí a štíhli ako ja a tak som počkal na kraji tejto skupinky obdivovateľov.

Keď ma zbadal, len sa pousmial a kráčal smerom ku mne.

„Zas nový fanklub?“ spýtal som sa s úsmevom na perách.

„No ja ani neviem ako to robím, asi tým, že som úžasný,“ odpovedal mi Rišo a objal ma.

„Krásne voniaš,“ pošepol mi do ucha.

„Ale Riško, ja už som v tvojom fanklube bol,“ zavtipkoval som.

„Nie, ja som v tom tvojom,“ povedal Rišo a zas mal ten psí pohľad, ktorý som mal tak rád.

Chvalabohu v tej chvíli som zbadal prichádzať Lukyho auto. Po zaparkovaní sme sa všetci zvítali a vošli dnu. Po usadení do boxu sme šiel Rišo objednať pitie a ja som sa zatiaľ obzeral po okolí. Klub bol ešte prázdny.

Po Riškovom príchode som začal rozprávať o tom, čo sa mi dnes doobeda stalo. Mia mala podobný výraz ako mama, no po chvíli sa zmenil na smiech.

„Ja neverím Peťko,“ povedala v strede hlučného smiechu.

Všimol som si na Rišovi, že už pri začatí rozprávania bol nejaký nesvoj. Asi som to nemal hovoriť pred ním. Však ale sme len kamaráti a on mi nemá čo vyčítať. Rovnako tak sa môže stretávať aj on s inými.

Noc ubiehala rýchlo. Tancovali sme, smiali sa, pili. Zrazu však Dj oznámil, že tu dnes máme oslávenca a zrazu zamieril svetlo na jedného nízkeho čiernovlasého chalana, ktorého som si dovtedy ani nevšimol. Pri tyči už stála stolička. Spomenul som si na svoju oslavu keď mi šiel zatancovať Rišo zadkom nad tvárou. Hľadal som ho, aby som mu to pripomenul, ale nevedel som ho nájsť. Potom mi to napadlo.

„Tak a oslávenec je už usedený a my môžeme privítať nášho starého známeho. Prichádza Mr. Shane,“ za veľkého potlesku a ziapotu prišiel ku tyči Rišo. Mal na sebe čierny kabát a po chvíli sme všetci videli, že pod nimi mal len žlté tangáče. Pomyslel som si, že tie pre mňa, čierne, mu pristali viac. Vrátil som sa do boxu a popíjal vodku s džúsom.

Mia si ma všimla a prišla za mnou.

„Že aké prekvapenie,“ smiala sa,“ ty si o tom vedel?“

„Nie, nevedel. Ešte stále to vie,“ podotkol som.

„Peťkoooo, ty nebodaj žiarliš,“ podpichla ma Mia.

„Ale choď niekam, Rišo je len kamarát,“ odpovedal som. Naozaj. Je to minulosť. Mi-nu-losť.

„Stará láska nehrdzavie,“ pousmiala sa Mia.

„Tak to rovno môžem ísť za Paľom,“ povedal som.

„Preboha, len to nie. Rišo je iný,“ povedala Mia a odkráčala zas na parket.

Potiahla ma za ruku a dotiahla k Lukymu. Rišo prestal vrtieť zadkom okolo hlavy naivného chlapčiatka a zmizol za barom. Keby som len pred rokom vedel, čo ma čaká, tak by som asi zutekal :D

Po chvíli prišiel Rišo.

„Páčilo sa?“ spýtal sa ma a chytil za ruky.

„Taký normálny striptíz. Nič viac, nič menej,“ odpovedal som. Dobre priznávam, trošku som žiarlil.

„Aha, tak to sa nabudúce budem snažiť viac,“ povedal Rišo a pustil ma.

„Príležitostí určite bude veľa,“ odpovedal som a hrkol do seba ďalšiu vodku.

Celý zbytok noci som ho nevidel. Keďže som bol strašne sprostý, svoj hnev som utápal v alkohole. Zaujímavé, že mi nalievali ako dospelému.

Začínal som vnímať. Vonku práve zatrúbilo auto a to ma prebralo zo spánku. Cítil som pod sebou mäkkú posteľ. Otvoril som oči. Bol som v dome, ktorý som poznal. Už som v tejto izbe bol.

Jasné, toto je Rišova izba. Riša, Miinho brata. Chvalabohu som tu bol sám.

Zodvihol som sa z postele a obliekol veci, ktoré som mal vedľa postele. Zišiel som dole do kúpeľne, umyl sa a vyšiel na záhradu. Tam už sedela Mia v podobnom stave ako ja.

„Ráno,“ pozdravil som sa.

„Ahoj,“ odpovedala a Luky jej hladkal ruku.

„Nebudem sa zaujímať, čo sme robili, ako sme sa tu dostali, ok?“ povedal som smerom k Lukymu.

„Bola to celkom sranda. Opité jak dve socky. Tuším sa z vás stávajú celebrity,“ zasmial sa a vybral z vrecka mobil.

„Poďte sa pozrieť,“ povedal nám a ja som sa prisunul bližšie k nim.

Na displeji mobilu začalo hrať video. Bol som na ňom ja s Miou. Tancovali sme spolu neindifikovateľný tanec a potom sme sa začali bozkávať. Pekne jazykom. Dal som si ruku na ústa. Toto je určite fotomontáž.

Keď sme sa na videu prestali bozkávať prišiel som ku kamere a začal ziapať, že nenávidím chlapov, hnusia sa mi penisy a milujem vagíny. Tam video skončilo.

„Preboha,“ zmocnil som sa len na toto jedno slovo.

„A celú dobu cesty k Mii si kričal slovo vagína z auta,“ rehotal sa Luky.

To už na záhradu kráčali Miiny rodičia. V ruke mal každý z nich pomarančovú šťavu.

„To je pre vás, ožrankovia,“ povedal pobavene Miin otec.

„Ďakujem a ospravedlňujem sa vám za svoje správanie,“ vypadlo zo mňa.

„To nemusíš. Bez vás by bol náš život nudný a fádny,“ odpovedal Miin otec.

Šťavy sme vypili na jeden hlt a potom sme sa rozhodli, že nás Luky hodí do mesta a my skočíme na kávu.

Cestou radšej Lukáš nezapínal žiadnu hudbu, lebo inak by mi asi vybuchla hlava. Už len zvuk motora mi hučal v hlave.

Mia sa ešte rozlúčila s Lukym, vystúpili sme a kráčali do Auparku. Sadli sme si do obľúbených gaučov na druhom poschodí, objednali si veľké americano a pri objednávaní som si všimol, že tu pracuje čašník, s ktorým som sa bavil keď som tu bol s Paľom a jeho bývalým na tej osudovej káve. Dlho som ho tu nevidel.

„Bože, my sme také chudery,“ povedala Mia keď si odpila prvý dúšok kávy.

„Ale najhoršie je, že si nepamätám to naše bozkávanie,“ priznal som sa.

„Určite to robíš dobre,“ zasmiala sa Mia.

„Určite to bol najlepší bozk našich životov. Ale nehovor to Lukymu,“ zasmiali sme sa. Vtedy som si uvedomil, že bozkávanie s Lukym si pamätám.

„Preboha nie,“ skríkla Mia tak, že som sa skoro oblial.

„Čo sa stalo?“ spýtal som sa.

„Spomenula som si, že som dohodnutá s Nikou, že dnes mám ísť k nej a urobiť jej vlasy na fotenie. Musím utekať, prepáč,“ povedala a hádzala veci do kabelky.

„V pohode, mne sa neospravedlňuj, pôjdem domov, len jej sa potom ospravedlň za to ako bude vyzerať, keďže nevieš piť,“ podpichol som ju.

„Pán vtipný, tak vytriezvuj pri kávičke, ja bežím, čau,“ pobozkala ma a už jej nebolo.

Sedel som na gauči, ktorý bol však pre mňa teraz veľký a tak som sa pozeral po nejakom menšom mieste, keďže si chcela ísť sadnúť cela rodinka a ja som tu len zavadzal. Pri bare som zazrel voľné miesto.

Sadol som si a natrafil rovno na dotyčného čašníka.

„Donesiem ešte niečo?“ spýtal sa a jeho hlas mal na mňa ukľudňujúce účinky.

„Ešte jedno, ale dvojité presso,“ požiadal som a bolo na mne vidieť, že noc bola ťažká.

„Smutné, že sa stretávame len pri nepríjemných situáciách. Minule to rande vo štvorici, teraz opica,“ povedal a usmial sa.

„Tiež si myslím. Ale sľubujem, že raz tu prídem aj v normálnej nálade,“ prisahal som a vypil celé presso na jeden hlt.

„Fajn, snáď sa potom aj porozprávame, včera v Šanghaji s tebou moc nebola reč,“ povedal a stále sa usmieval.

„Preboha, kade chodím, tade si hanbu robím,“ povedal som a uvedomil som si, že on bol tým včerajším oslávencom, nad ktorým Rišo vrtel zadkom.

„Všetko najlepšie,“ pogratuloval som mu a podal ruku.

„Ďakujem, inak, som Michal,“ predstavil sa.

„Ahoj, Peťo, teší ma. Darček sa páčil?“ spýtal som sa, pretože komu by sa Rišova riť nepáčila.

„Vieš čo, ani nie. Ja mám radšej mladších a menej vyvinutých, tebe azda áno?“

„Je to môj najlepší kamarát. A musím priznať, že som aj žiarlil, lebo sme v minulosti niečo riešili. Ale snažím sa od toho odpútať. Chudák, po včerajšej noci robíš?“ snažil som sa zmeniť tému.

„No, kolegyňa sa spila ako prasa, tak som to musel zobrať za ňu. Bežím obsluhovať, tak hocikedy príď a skecneme,“ povedal a už ho nebolo.

Zaplatil som účet a kráčal smerom do mesta. Ešte chvíľu som sa prechádzal a potom som odbočil smerom na stanicu a pripravoval sa na ďalšiu cestu vlakom. Celú dobu som premýšľal aký je ten svet malý. Najmä ten gay svet...

Vo vlaku mi zavibroval mobil práve keď som sa kochal pohľadom na krajinu. Milujem to tu. Zobral som do ruky mobil a prečítal si ju.

SMS od Richard:

Ahoj Petino, kde si? Strasne ta chcem vidiet.

Zlatý, ešteže nemá čo robiť. Chcel som byť odporný, ale spomenul som si na včerajšok a skrotil sa.

SMS pre Richard:

Ahoj Risko, jasne, som prave vo vlaku do Vrutok, budem rad, ked sa porozpravame o vcerajsku. Mrzi ma to. Potrebujem ist este domov, prides vecer? Okolo 19tej, dik.

Dúfam, že bude mať čas, pomyslel som si.

Mobil znova zavibroval.

SMS od Richard:

OK

Trochu som zosmutnel, že napísal len dve slová, ale čo už. Hlavné je, že sa uvidíme. Kráčal som domov a rozmýšľal, čo mu asi poviem, prečo som bol včera taký hnusný. Doma som si dal konečne sprchu, prezliekol sa a vypil jeden vyprošťovák. Mame som zhruba opísal, čo sa stalo, samozrejme okrem vagín a bozkávania sa s Miou. Vlastne celý príbeh o pití som vynechal.

Mama s otcom plánovali ísť večer von a tak som nemusel mať výčitky, že ich nechám doma samych. Boli zlatí, keď si takto užívali. Aj ja už si chcem tak s niekým užívať.

Spomenul som si, že som is nechal mobil v izbe a ponáhľal som sa preň.

„Ahoj, rýchlo nasadaj, ideme ku mne,“ súril ma a ja som nemal nič proti.

Celú cestu sme sa nerozprávali, Rišo šoféroval starým spôsobom jazdy, takže sme boli o chvíľu pred jeho bránou. Vystúpili sme z auta a ja som nasledoval jeho rýchlu chôdzu.

Otvoril dvere jeho bytu a na mňa čakalo prekvapenie. Keď som to zbadal, tak sa mi až zastavil dych.

Na stole bolo prestreté pre dvoch, na stole boli rozosypané kvety, v pohároch sekt a na stole krabičky z čínskej reštaurácie a v nich rezance.

„Ja zomriem. To je pre mňa?“ položil som rečnícku otázku a dúfal, že odpoveď bude áno.

„Trochu som sa posnažil. Ale keďže neviem variť, musel som zbehnúť dole do číny,“ priznal sa a krásne sa červenal.

„Ty moje holohlavé tupelko, to je krásne. Ale navrhujem si to zobrať na gauč a pozrieť si nejaký dobrý film,“ navrhol som a pobozkal Rišovo čelo.

„Ako len budeš chcieť,“ súhlasil Riško a priniesol jedlo do obývačky.

„V prvom rade sa ti chcem ospravedlniť za včerajšok. Bol som nejaký nesvoj, keď som ťa videl nahého pred toľkými ľuďmi a hlavne robiť striptíz niekomu inému.,“ ospravedlnil som sa za včerajšie správanie.

„Peťko, ty si myslíš, že som súhlasil len tak? Ja som práveže chcel vidieť, či budeš žiarliť. A keď som videl, že ťa ide od jedu roztrhať, tak som bol spokojný, lebo som videl, že ti nie som ukradnutý. Prvý krát som ťa nechal Paľovi, ale teraz už druhý krát takú chybu neurobím. Chcem ťa len pre seba,“ povedal a začal ma bozkávať. Na jeho bozky som si pamätal veľmi dobre. Ani sám neviem, prečo som sa na neho nevrhol už pri jazere, prečo som sa tak bránil. Začali sme sa vyzliekať, keď som sa na chvíľu odtiahol.

„Idem na to príliš rýchlo?“ strachoval sa Riško.

„Nie, ja to chcem, len sa bojím. Bojím sa, že sa znovu spálim. Nechcem, aby si mi ublížil,“ povedal som a rozcitlivel sa.

„Peťko, ja ťa budem len a len chrániť,“ povedal, objal ma a ja som cítil jeho horúce telo.

Pokračovali sme tam, kde sme skončili. Užíval som si každý jeho dotyk na mojom tele a snažil som sa ho celého objať a mať iba pre seba.

Ešte stále si pamätal, že som najcitlivejší na bradavkách a šlo mu to snáď ešte lepšie ako naposledy. Stonal som a to ho dostávalo do ešte väčšej extáze. Užíval som si každú sekundu toho momentu a čím dlhšie sme sa bozkávali, tým bezpečnejšie som sa cítil a tým šťastnejší som bol.

Riško si sadol na gauč a pripravil si svojho krásavca. Ja som sa pomaly nastokával až som ho v sebe cítil celého. Krásne a nahlas si to užíval, stonal a vzdychal. Pomaly som sa kĺzal po jeho nástroji a chcel som, aby mu bolo čo najpríjemnejšie. Začal som zrýchľovať tempo, začal som kričať a Riško prirážal čoraz tvrdšie a tvrdšie. Hodil si ma okolo krku, postavil sa, chytil ma za zadok a začal ho natriasať vo vzduchu. Bol som ako pod vplyvom nejakej drogy, nevedel som sa ovládať, hádzal som sa a kričal ako zmyslov zbavený.

Rišo ma uložil na chrbát na zem a začal poriadne prirážať. Mal som pocit akoby som mala každú chvíľu omdlieť. Kričali sme a videl som, že na neho ide orgazmus, pritisol si ma čo najviac k sebe a ja som zacítil v sebe horúci pocit. Kričal ako najviac mohol a dlhé sekundy ma plnil. Ja som sa pri tom pohľade dorobil rukou a hádzal nohami zo strany na stranu.

Riško si sadol vedľa gauča a pomaly dodýchaval. Ja som sa postavil a šiel rovno do kúpeľne.

V sprche sa ku mne Riško pridal a znova ma hladil, bolo na ňom vidieť, že som mu veľmi chýbal, rovnako ako on mne. Po umytí sme si ľahli na gauč, pustili telku a hladili sa.

Ľahol som si na jeho hruď a počúval tlkot jeho srdca. On ma hladkal po hlave.

„Ľúbim ťa,“ povedal prvé slová od bujarého orgazmu.

„Aj ja teba Riško,“ odpovedal som mu a dal som mu dlhú pusu.

Ľahol som si na bok, Riško ma objal zozadu a ja som sa po dlhých mesiacoch cítil znova ochraňovaný a v bezpečí.

Zobudil som sa na to, že potrebujem navštíviť WC. Bolo už ráno, slnko presvitalo cez záclony a ja som sa potešil, že vedľa mňa spal Riško ako bábätko a to, čo sa stalo včera nebol len sen.

Začal som pripravovať raňajky, rozbil som vajcia a dal zohriať olej na panvici. Snažil som sa byť ticho, aby si Riško mohol čo najviac pospať, po včerajšom výkone si to zaslúžil.

V tom na dvere niekto zaklopal. Myslel som si najprv, že to nejakí susedia klopú na stenu. Keď sa však búchanie zopakovalo, vypol som sporák a šiel otvoriť. Cestou k dverám som rozmýšľal, či to nie je Rišova susedka-upratovačka a modlil som sa, aby ho nezobudila.

Otvoril som dvere a hneď som oľutoval, že som sa najprv nepozrel cez kukátko...

Komu som vlastne otvoril a čo bolo ďalej sa dozviete už čokosoro J

Predo mnou stál Paľo. Neveril som vlastným očiam. Len tak som tam stál v spodnom prádle a on sa pozeral akoby sa nič nestalo.

„Ahoj, je Rišo doma?“ spýtal sa akoby sme sa nepoznali. Však čo iné som mohol čakať. On je minulosť.

„Spí. Poď dnu, zobudím ho,“ povedal som s neutrálnym hlasom.

Vošiel som do spálne a šťuchol od Riša.

„Vstávaj, máš tu návštevu.“

„Ahoj Peťko, návštevu? Koho?“ spýtal som rozospatý.

„Pavol,“ odpovedal som a Rišo si placol po čele.

„Ja som idiot, ja som ti o tom nepovedal?“ spýtal sa a na mne bolo vidieť, že naozaj o ničom neviem.

„Prepáč, idem za ním, môžeš tu zostať,“ odpovedal a už ho nebolo.

Ja som však kráčal za ním do obývačky, nebudem predsa sedieť sám v spálni a tváriť sa, že tam nie som. Ja som hladný :D

Naložil som si praženicu na tanier a sadol si na balkón. Snažil som sa tých dvoch vnímať čo najmenej. Počul som však, že sa dohadujú na nejakej akcii na dnes večer. Spomenul som si ako sa títo dvaja neznášali, jeden žiarlil na druhého, Paľo chcel dokonca zmlátiť Riša po tom, čo sa dozvedel čo mi spravil a teraz sa oni dvaja rozprávajú a ja som na balkóne s miešanými vajcami. Ten osud...

„Dobre, sme dohodnutí, tak večer v Hurikáne. Teším sa, vidíme sa večer. A Paľko, tu sú tie nápoje,“ začul som Rišov hlas a videl cez záclonu ako mu podáva nejaké anabolické kraviny.

„Ahoj Peťo,“ pozdravil sa mi Paľo a ja som sa zmohol len na krátke čau.

Rišo prišiel za mnou na balkón a ešte zakýval dole na parkovisko. Ja som akurát dojedol a kráčal do kuchyne.

„Hneváš sa moc?“ spýtal sa Rišo, keď sme už sedeli mlčky pri telke.

„Nie, však je to tvoj kamoš a to, čo bolo medzi nami je už dávno passé,“ klamal som sám seba.

„Fajn, takže to dnes môžeš ísť s nami na Mišovu narodeninovú párty do mesta,“ pozval ma Rišo.

„Tak až tak passé to nie je, nepotrebujem ho vidieť dvakrát do dňa a ešte aj nejakého jeho zajačika,“ razantne som odmietol.

„Fajn, tak tam budem musieť ísť sám,“ povedal smutne Rišo a objal ma,“ ale budeš mi chýbať.“

Začal som sa pomaly nudiť a nejak sme nemali s Rišom o čom, tak som sa ho spýtal, či by ma hodil domov. Trochu protestoval, ale nakoniec uznal, že má nejaké povinnosti a zaviezol ma domov.

Moja nálada po príchode domov nabrala ešte negativnejší spád. Mali sme totiž u nás tetu Vieru aj s jej rodinou a pripravovali mi narodeninovú oslavu.

„Bude to u nás na záhrade,“ povedala sebavedomo Viera.

„Ja by som bola skôr za nejakú reštauráciu,“ navrhla mama.

„Ale reštiky sú moc drahé, bude to u nás,“ protestovala Viera.

„Alebo urobíme obed v reštike a potom sa presunieme na oslavu u teba,“ nedala sa mama.

„A čo keby ste sa láskavo spýtali mňa?“ spýtal som sa podráždene.

„No keď budeš po nás takto hučať, tak nemusíš mať žiadnu oslavu,“ obrnila sa teta.

„To by bolo najlepšie!“ vyštekol som, postavil sa s gauča a odišiel do izby.

Pustil som si hudbu a rozmýšľal som, prečo som v poslednom čase na všetkých taký zlý a protivný. Neviem si vychutnať chvíle s Rišom, kričím na všetkých, všetci mi vadia. Asi mám krámy... Možno je to tá ženská časť vo mne. Alebo som len neznesiteľný pubertiak a viera má pravdu.

Po čase, ktorý som strávil počúvaním hudby a chatovaním, som počul, že sa Viera lúči s mamou. Po chvíli bolo ticho. Zaklopil som notebook a šiel do obývačky za mamou.

„Prepáč mami, že som tak vyštekol,“ ospravedlnil som sa.

„Ale Peťko, to je v poriadku, vieš aká je Viera. Ak nechceš oslavu, nemusíš ju mať, aj tak neviem, čo sa dáva namiesto balónov a kúzelníka,“ zasmiala sa mama.

„Nechcem oslavu. Možno to oslávim s Miou. Ale nič veľké. Stačí mi nejaký darček, alebo môžeme zájsť niekde na niečo sladké. Ale len ja, ty a otec. Vieš, že nemám rád malé deti,“ narážal som na sestry, ktoré mali malé deti.

„Fajn, tak sa porozprávame večer, musím ísť, som dohodnutá s Saškou, že sa stretneme v meste. Ideš tiež?“ spýtala sa mama.

„Nie, budem doma. Možno sa pôjdem prejsť. Nejak nie som vo svojej koži,“ priznal som a pozrel z okna.

„Tak na seba dávaj pozor, niečo si pusti,“ pobozkala ma mama a odišla.

Pustil som si romantické pomalé balady a moja nálada sa naozaj zhoršovala. Na chate nikto nebol, však akoby aj mohol, bola nedeľa poobede a všetci boli pri vode, alebo niekde pili.

Zazvonil mi mobil. Mia. Nemám náladu na kecanie...

„Ahoj Mia,“ zodvihol som.

„Ahoj Peťko, čo je s tebou? Si smutný?“ spýtala sa. Áno, na toto som teraz nemal naozaj chuť. Vysvetľovať niekomu niečo.

„Len depka, kde ste?“ spýtal som sa a chcel tak zmeniť tému.

„Sme u Lukyho, asi tu prespím, len som si spomenula na to, že si sa od včera neozval. Ako bolo u Riška?“

„Fajn, len potom prišiel Paľo. Ráno som mu otvoril len v slipoch. Však to som celý ja,“ povedal som Mii rannú príhodu.

„Neverím,“ smiala sa,“ to sa fakt deje len tebe.“

„Asi hej. Rišo s ním ide dnes večer niekde von piť a oslavovať Mišove narodky.“

„A ty ideš tiež?“ spýtala sa Mia.

„Asi nie, však tam bude Paľo s niekým. Myslíš, že sa to hodí?“ spýtal som sa, lebo som naozaj rozmýšľal, že by som tam zašiel.

„Stále hovoríš, že Paľo je passé. Tak keď ho aj s niekým uvidíš, tak to bude v pohode, nie? Už je to minulosť, poriadne sa zabav s Rišom a jeho si keď tak nevšímaj. Hlavne nedepkuj doma,“ povzbudila ma.

„Ešte porozmýšľam. Hlavne vy si užite večer a pozdrav Lukyho,“ rozlúčili sme sa a zložili.

Rozmýšľal som nad tým, čo mi povedala Mia. Budú tam skoro všetci okrem mňa. Ja budem doma zaprdený a mučiť sa v smútku, že nemôžem byť s Rišom a sedím doma. Stále viac a viac som mal chuť tam ísť. Však tam bude viac ľudí, ktorých poznám a nemusím tam sedieť len s Paľom.

Pozrel som sa na hodinky. 19:47.

Fajn, to ešte stíham. Sprcha, večera, obliekanie, cesta autobusom a niečo po deviatej som tam. Ale nikomu nič nepoviem, bude to prekvapenie.

Zrazu som mal veselý pocit. Taký, keď sa na niečo tešíte a viete, že je to správne. Všetkým ukážem, že som začal odznova a že budem s Paľom komunikovať normálne. Som už skoro dospelý. Osprchoval som sa, navečeral, obliekol to najlepšie čo skriňa ponúkala, však nech Paľo vidí o čo prišiel.

Mama práve prišla domov.

„Ideš niekam?“ spýtala sa, keď videla, že sa obliekam a som celý veselý.

„Nakoniec som sa rozhodol, že idem do mesta. Rišo oslavuje s bratom bratove narodky, tak sa tam idem pozrieť,“ odpovedal som veselo.

„Mám ťa tam hodiť?“ ponúkla sa mama.

„Nebudem ťa využívať, dojdem aj autobusom. Ešte si na to pamätám,“ zavtipkoval som a vybral sa von.

Bolo príjemne, letný večer, slnko pomaly zapadalo a ja som si to vykračoval na zastávku. Mii som napísal sms, že som sa nakoniec rozhodol ísť. Náladu mi nepokazil ani starý autobus, ani jeho pomalé tempo. Tešil som sa na moment, keď uvidím Riška celého šťastného, že ma tam vidí.

Vystúpil som v centre a kráčal po námestí. Hurikán bol inak pajzel, kde nikto nechodil, no sem tam tam boli aj súkromné akcie a vtedy to vyzeralo ľudskejšie. Pred vchodom stál chlap so zoznamom. Do riti, mohlo mi to napadnúť.

„Si pozvaný?“ spýtal sa a ja som zastal ako obarený.

„Skúste podľa mena,“ povedal som mu svoje meno a on hľadal v papieroch. V tom momente vyšiel Mišo.

„Peťo, čau, tak si došiel,“ ledva sa tackal,“ Jano, to je kamoš, pusti ho,“ povedal tomu bezkrkému a ten sa uhol.

„Nemáš zač,“ odvrkol a vrátil sa na svoje miesto. Bože ako ja týchto týpkov nemusím.

„Si si to rozmuslel?“ spýtal sa ma Mišo trošku neartikulovane.

„Ako vidíš tak áno. Kde sú ostatní?“ spýtal som sa.

„Dnuka. Však choď,“ odpovedal mi a zapálil si.

Vošiel som dovnútra. Hrala tam dosť hlasná hudba, na stenách horeli fakle, boxy boli plné ľudí, ktorých som nepoznal, skoro každý chalan nemal krk a ramená široké ako nárazník na aute. Hľadal som niekoho známeho keď ma v tom niekto chytil za ruku. Otočil som sa. Bola to Kika, Mišova frajerka.

„Ahoj Peťko, ani nevieš ako som rada, že si prišiel. Ja som tu snáď jediná triezva. Teda spolu s tebou momentálne,“ objala ma.

„Čo sa to tu deje? Myslel som, že to bude nejaká malá párty, ale nie že bude celý klub plný,“ čudoval som sa.

„Ani mi nehovor. Rišo s Mišom začali piť už u nás, potom sa tu od siedmej totálne doťali. Paľo ich dobehol a ten jeho mladý rovnako. Však aj Mišo sa ledva motá,“ sťažovala sa Kika.

„Viem, videl som ho,“ priznal som sa.

„Poď, sadneme si do boxu, všetci niekam odišli,“ povedala a ťahala ma za ruku k boxu. Ten bol najbližšie pri bare a na stole boli vypité fľaše a prázdne poháre. Sadli sme si do kúta a obzeral som okolie. Nevedel som, kde som sa to ocitol. Chudák Kika, musela tu byť sama. Kebyže ma nestretne, tak odídem. Dúfam, že sa aspoň Rišo sa poteší, keď ma uvidí.

Chvíľu sme sa s Kikou rozprávali o tom, ako to prebiehalo u nich, čo je ten Paľov zač. Volal sa Maťo a študoval niečo nezaujímavé. Kika vravela, že Paľo si ho nevie vynachváliť. Priznala sa, že s ním prehodila zopár slov a že bola sklamaná. Paľo podľa nej musel ísť o veľký kus pod latku, ktorú som nastavil ja. Objal som ju za to a povedal, že to je už minulosť a bohužiaľ, nám to nevyšlo.

V tom prišiel do boxu Rišo. Ledva si sadol.

„Peter, ty čo tu robíš?“ spýtal sa prekvapene, keď ma uvidel.

„Ahoj Richard, chcel som ťa prekvapiť. A tuším sa mi to podarilo,“ odpovedal som.

„Hej, hej, neča.. nečakal som ťa tu. Kokos, jak to tu žije, čo? Čo si dáš?“ spýtal sa ma a zvalil sa, že ma obijme.

„Iba kolu, nemienim piť,“ povedal som mu a on zaručal na barmana, nech donesie jednu kolu.

„Som rád, že si tuuuuu, budeme sa zabávať, úplne popiči,“ mal som pocit, že z neho slova len tak padajú. Potom som sa zahľadel do jeho očí.

„Rišo, ty si šňupal?“ spýtal som sa neveriacky.

„Čo, haha, mám pod nosom nasnežené?“ smial sa,“ však trošku som si dal. Môj brácho nemá, oné, narodky každý rok,“ povedal sa rozrehotal sa ešte viac,“ no idem ja sa pomenovať aj iným, počú... počúvajte deti,“ povedal a odišiel.

Sedel som tam ako puk. Pozeral sa na Kiku a ona bola v nemom úžase. Aby nestačilo, zrazu si prisadol Paľo.

„Čau Peter, čo ty tu?“ spýtal sa a pozeral sa na mňa.

„Ani sám neviem. Už som na odchode,“ povedal som a dopil kolu.

„Ale nie, čo ti jebe, však si nespoznal ešte Maťka, Maťkooooo,“ zakričal do davu Paľo. Nikto neprichádzal,“ Maťkoooooo,“ skúsil ešte raz a v tom k boxu prišiel malý, chudý, krátkovlasý chalan s úsmevom na perách.

„Čo kričíš láska?“ spýtal sa a sadol si.

„Však si mi chýbal,“ povedal Paľo a začali sa bozkávať. Toto bolo na mňa už dosť. Celý nápad s tým, aby som tu šiel bol naprd. Do riti...

„Tak toto je Peter, taký známy, bývalý, haha,“ začal sa Paľo smiať a ja som mal chuť sa rozrevať,“ a toto je moja jediná láska, Maťko,“ povedal a Martin mi podal ruku.

„Teší ma,“ povedal a neskutočne z neho tiahlo.

„Peťo,“ nezmohol som sa na nič viac.

„Ty si prišiel sám?“ spýtal sa ma Martin.

„Ja som prišiel za Rišom,“ povedal som, ale hanbil som sa ako pes.

„Aha, tak to je fajn. A on o tom vie?“ spýtal sa ma a ja som nechápal.

„Prečo sa pýtaš?“ spýtal som sa.

„Lebo som ho videl s nejakým chalanom a mali sa k sebe. Však ale asi iba kamoši,“ povedal Martin a ja som sa postavil.

„Asi hej,“ povedal som a šiel k baru.

„Zaplatím tú kolu,“ povedal som barmanovi.

„Dnes všetko platí pán Bons,“ oznámil mi a otočil sa k fľašiam.

Fajn, tak aspoň to bude zadarmo. Kráčal som preč, keď som zrazu uvidel Riša ako je pri našom boxe. Chcel som sa s ním aspoň rozlúčiť.

Sedel oproti Paľovi aj s nejakým chalanom. Vysmiaty od ucha k uchu.

„Tak ja idem, majte sa,“ povedal som a Kika sa usmiala.

„Idem aj ja, hodím ťa domov?“ spýtala sa ma.

„Už ideš, no škoda, mohli sme dať trojku, všetci tú vedia aký si perverzný,“ vypadlo z Riša. Stál som tam ako tĺk a neveriacky pozeral.

Rišo sa začal bozkávať s tým chalanom a Paľo s Martinom sa len pozerali a uškŕňali.

„Nechcel si ísť?“ spýtal sa ma ten chalan pri Rišovi, keď sa od neho odtiahol.

Otočil som sa a ako stroj odkráčal k východu. Kika po mne kričala, aby som ju počkal, ale ja som na tom mieste nechcel zostať už ani sekundu. Vybehol som von a sadol si na zem. Toto sa nedeje, toto je sen...

„Poď Peťko, odveziem ťa domov,“ povedala Kika a ja som mlčky kráčal.

„Nemusíš, chcem byť sám,“ povedal som a postavil sa.

„Naozaj, si si istý?“ spýtala sa ma a videl som v jej očiach strach.

„Naozaj. Dávaj si pozor,“ objal som ju a kráčal preč.

Stále som len kráčal. Cez centrum, križovatky, ulice boli prázdne. Nad ničím som nepremýšľal. Premietali sa mi len posledné minúty. Po lícach sa mi spustili slzy. Došiel som až k rieke. Jej prúd hučal a ja som si sadol k brehu. Pozeral som sa cez slzy do vody. Voda všetko odnáša. Vo vode sa všetko rozpúšťa... Voda... Len prúd vody... Studená voda... Nič viac... Všade tma... Tma, ja a prúd, ktorý všetko zlé odnášal niekde ďaleko... Tam, kde sa to nezdalo byť také zlé...