Príbehy z pera : Bunker

Hľadanie Bunkru patrilo k našej každo- mesačnej rutine. Hľadanie vždy nie je jednoduché pretože, vždy musíte nájsť správne podmienky na Zatĺkanie dosiek. Väčšinou sa bunkre hľadali a vytvárali na koncoch ulíc. Alebo na hraniciach dediny. Jedného dňa sme našli perfektný strom. Chodili sme tam celý týždeň, aby sme si ho prehliadli a čo a ako urobíme. Po týždni obhliadky sme sa pustili do práce. No zistili sme, že ten strom niekomu patrí. Strom patril majiteľovi, ktorý mal syna v našom veku. A ten to považoval za dobrú zábavu mať bunker. A tak vznikli problémy.

Jedného dňa po škole, keď sme chceli pokračovať v práci sme zistili, že náš bunker niekto obsadil. Bol to majiteľov syn aj so svojou partiou. Boli traja syn, Joly a Ctibor, ktorý bol trošku postihnutý a hlavne starší a väčší od nás. A hlavne poslúchal na príkazy ako dobre vychovaný pes.

My sme boli štyria kamaráti a nechceli sme len tak o náš bunker prísť, preto sme sa rozhodli, riešiť cestu diplomaticky. Syna ,ktorý nám prevzal bunker sme pozvali v škole cez prestávku na záchody, kde prebiehali dôležite jednania. Toto jednanie sa týkalo nášho bunkra. Chceli sme od neho aby nám podpísal prázdny papier a my by sme len dopísali, že sa vzdáva bunkru. No prekukol nás. Po diplomacií prichádza ultimátum keď nespravíte to čo chceme, tak budete niesť následky. Ako to poznáme z dejín. Samozrejme, že sa ultimátum neprijalo a my sme museli bojovať o náš bunker. Poobede po škole s nachystanými gumipuškami, ktoré sme robili v škole z roliek od toaleťáku a zrezaných baloníkov. Vojna začala, nemali sme žiadny extra plán, jednoducho sme ho chceli dobiť. No syn si zavolal na robota Ctibora a Jolyho. Nakoniec sme to vzdali, lebo sme zistili, že aj keď dobyjeme ten bunker, oni sú tí čo tu bývajú a my sme len tí, ktorí niekde chcú mať bunker. Niekde, to mi prišlo na um. Tak sme hľadali ďalej dlho sme nič nevedeli nájsť. Až keď sa nás pýtal o niekoľko rokov starší spolužiak, čo chodíme hore-dole po dedine. Povedali sme mu, že hľadáme bunker. On nám povedal nech ide s ním, že nám ukáže jeden. No toto je ono, zahlásil keď sme boli asi pol kilometra na poli v strede dlhej aleji velikánskych stromov. Pomaly sme za nim išli a on nás vzal hore. Bolo to veľmi vysoko. Dokonca sme sa ako malí piatačikovia dosť báli výšky, ale chcenie vlastného, zdedeného bunkru bola väčšia. Takže nakoniec sme len poďakovali a získali sme vlastný bunker. Pamätám sa, že to bolo celkom ďaleko od dediny. Ale mali sme aspoň pokoj. Vedľa aleje boli zrúcaniny družstva, ktoré pripomínali rozpadnuté antické Atény, preto sme aj tuto oblasť nazývali Atény alebo starý Rím. Bolo to ako chodiť po troskách niečoho vzácneho. Vždy sme tam našli rôzne zaujímave veci, ktoré sme dali do bunkru. Ale pomaly sme len, chillovali a zistili sme, že to nie až také dobre keď už máte, bunker postavený a tak sme sa rozhodli bunker ktorý sme zdedili opustiť a pustiť sa do niečoho úplne nového a originálneho, ale hlavne nášho.

To Be Continued...