Príbehy z pera : 800

Koniec letných prázdnin sa u nás nesie v znamení hodov, ale tento rok nie hocijakých. V roku 2008 sme oslavovali osemsté výročie a to je už čo povedať.

Celý deň bol program. Náš program sa týkal hlavne plánovania na večer, nákup a hlavne miesta, kde strávime večer, keďže na verejnosti sme nemohli popíjať nič.

Cez deň bol hlavne program pre deti pamätám sa ako bolo celé futbalové ihrisko plné atrakcií a detí, bolo to super. No čas bežal a čo chvíľa bol podvečer a naša chvíľa. Nákupy boli zabezpečené + Norberg doniesol malé eistee-čka, ktoré testovali, ako brzda super, povedali si všetci. Ja som mal vtedy očistu, ale ostatní mali jasno v hlave čo chcú. Byť na totálku. Ja som len sledoval ako liehoviny strácajú svoj obsah. A niektorí ten obsah ktorí skonzumovali o malý moment vyvrátli. No vyzeralo to ako preťeky, vyzeralo to strašne. Časom ako bola na novostavbe väčšia tma a väčšia nuda, partia sa trhala a odchádzala do kultúrneho domu, kde prebiehala hlavná akcia. No ja som nemohol odísť spolužiačka zo základky a zároveň budúca spolužačka na gymli sedela a bolo jej zle, že sa nevedela ani len pohnúť. Na druhej strane ležal kamarát v pilinách, ktorý bol na tom ešte horšie. Ten kamarát čo ma zachránil pred policajtami a revizórmi a citíl som, že dnes som na rade ja. Pri spolužiačke boli aspoň dákí ludia, ale pri kamarátovi nikto a tak som sa ho išiel opýtať čo tam tak leží opreti chrbtom o stenu. Pozrel sa na mňa ako keby chcel niečo povedať ale vyšlo z neho len aké si eghde fefeyas, nerozumel som mu, a potom som si uvedomil, že on nevie ani rozprávať aký bol opitý, ale v tej chvíli chcel pomôcť aj mojej spolužiačke a jeho mozog sa začal biť s alkoholom aj keď to bolo márne. No po dlhšom koktaní a nevysloviteľných slovách zamrmlal, nechajte ju na pokoji , nič sa jej nepýtajte, potebuje byť v pokoji. Stlmočil som jeho slová výkrikom k zbytku partie, ktorí okolo nej stáli. Aj tak Norberg musí ísť domov. A tak aj bolo. A zobrali ju domov ja som ostal s kamošom a pokúšal som sa ho postaviť, aby neležal v tých pilinách. Nakoniec bolo dobre. Pome okolo jej domu zahundral. Okej hovorím. Už tam nikto nebol. Tak sme išli na schody vedľa kulturáku a tam boli ostatní. Nakoniec nám povedali, že spolužiačku zobrali do nemocnice. Na druhý deň sme zistili, že mala výplach žalúdka, ani som si to nechcel predstaviť. Niečo také, ale naša partia zažilila ešte dva klučove výplachy a jeden sa týkal aj mojej rodiny, lebo ako sa hovorí múdry človek sa učí na chýbach druhých a hlupák na vlastných a u nás sme skôr hlupáci. Aspoň teraz si to uvedomujem keď to sledujem spätne. Toto bol prvý deň z troch, no tie ostatné dva sme nechceli ani len oslavovať, keďže sme mali rešpekt, ale čas všetko vylieči ako sa hovorí. A tak aj bolo.

TO BE CONTINUED...............................................................