Hawaii or not?

Havaj. Sen viacerých. Ale už keď ste na konci sveta, a máte to na dosah jedným letom, prečo sa nezastaviť. Priletel som teda do Honolulu, ostrov Oahu, kde je medzinárodné letisko a slúži ako vstupná brána aj na ďalšie havajské ostrovy. Bol október, a keďže som letel z Aucklandu, piatok trinásteho som mal hneď dvakrát, konkrétne 38 hodín. Zvolil som verejnú dopravu na presun do hostela. Jednosmerný lístok stál 2,50 USD, celodenný (platný v rámci celého ostrova) 5 USD! Na zastávke pred letiskom stretávam slečnu, ktorá ma zaujala už na letisku v Aucklande. Dlhé dredy, takmer vyholené boky, piercing a tetovania. Niektorých by odradila, no ja som chcel vedieť viac.

Môj hostel bol 10 min. pešo od najznámejšej pláže Waikiki. Maria mala dohodnuté Airbnb asi o dve ulice ďalej. Ideme teda spolu. Dozvedám sa, že sa narodila v Čile, ale celý život vyrastala vo Švédsku. Je vegánka. A že je na cestách už 2 roky. Jej príjemné vystupovanie a úsmev prevyšujú jej svojský výzor. Keďže nemala adresu po ruke, navrhol som jej pripojiť sa na hosteli, kde sa aj lúčime.

Hostel bol z tých lacnejších a veľmi dobre situovaný. Na izbe som stretol veľmi zaujímavých ľudí, napr. vojaka z Holandska, cestovateľku z Quebecu alebo babu z Aljašky, ktorá bola na Havaji už šiestykrát.

Chcel som spoznať samotné Honolulu, iné zákutia ostrova Oahu ako aj susedné ostrovy. Pôvodne som plánoval navštíviť ostrov Maui, kde som sa chcel stretnúť so starou známou, no z rodinných dôvodov to bolo pre ňu nevhodné. Takisto som chcel navštíviť ostrov Big Island, lebo kto by nechcel mať fotku stojac vedľa tečúcej lávy. Tento plán som zrušil kvôli už nepriaznivým cenám leteniek. Ale aby som nebol stále len na jednom ostrove, odbehol som si na Kauai.

Prvé dni som sa teda zdržiaval na Oahu. Ako prvá samozrejmosť bola známa pláž Waikiki. S uterákom a knihou som odkráčal na pláž. Keďže nie som nejaký milovník vylihovania a opaľovania, o čom svedčí môj celoročný kancelársky odtieň, vydržal som neuveriteľnú... hodinu. Ale zas, tých 30 stupňov na slnku a cez obed sa javilo ako krátka session v saune.

No nič, je obed treba niečo zajesť, poobede ma čaká niekoľko kilometrov v nohách. Ono, keď nie ste plážový typ, nevadí, možností je veľa. Ja som zvolil hiking každý deň. A keďže Havaj tvoria sopečné ostrovy, bolo možné vyšliapať na krátery. Na vrchu každého vyššie položeného miesta ma čakala odmena – neskutočné výhľady. Havaj zhora je jednoducho krásny. Týždeň som začal výstupom na Diamond Head Crater, kam sa dalo prejsť pešo, aj odviezť MHD, prípadne autom. Vstup do areálu bol spoplatnený jedným dolárom. Na konci dňa som zistil, že sme tam boli štyria spolubývajúci z izby nezávisle od seba.

Ďalšou zástavkou boli Manoa Falls, ku ktorým bolo potrebné sa vyviezť na koniec štvrte Manoa a potom odkráčať cez dažďový prales. 50-metrový vodopád bol spríjemnením v tejto horúčave. Takou samozrejmou návštevou bol Pearl Harbor. Mohli ste sa tam odviezť busom priamo z Waikiki. Z dôvodu nevhodných poveternostných podmienok neboli lode a memoriály sprístupnené a tak sa návštevníci museli uspokojiť s múzeom, a ponorkou. Múzeum ale podalo obsiahly obraz o vojne a udalostiach na Havaji.

Ako sa v priebehu týždňa obmieňali spolubývajúci na izbe, zoznámil sa s Nemkou Christiane. Mala nápad vyjsť hore na Koko Head Crater, a tak sme šli. Na viacerých vyššie položených miestach boli opustené vojenské bunkre. Históriu poznáte. K tomuto dokonca viedla aj železnica. Po vyšliapaní hore moje nohy krvácali ako nikdy predtým, kričali a chceli ma opustiť, že čo som im to urobil. Bol to exponenciálny výstup. Pre Christiane to bola skôr ľahká rozcvička. Nádherný výhľad na širšiu oblasť Honolulu a oceán boli na nezaplatenie.

Ďalej sme pokračovali do meštečka Kailua. Po Sea Life Park Hawaii sme zobrali bus, potom sme skúšali ísť stopom. Zastavil nám 64-ročný pán na pickupe. Hovoril, že nemá cestu až do mestečka, ale aj tak zaviezol nás tam, kde bolo treba, a to na začiatok Pill Box Hike. Celú cestu nám hovoril o sebe, že tu vyrastal, o tom ako sa Havaj rozvíjal a pod. Vedel by som si predstaviť mať taký dôchodok. Nepohneval by som sa. Ako fakt. Strašný chill tento pánko.

Oukej, sme na mieste. Je čas šliapať hore. Terén nebol náročný, ani až tak strmý, čo som uvítal hlavne ja. Po výstupe sa mi naskytol highlight môjho pobytu. U mňa najkrajší výhľad na ostrove Oahu. Po niekoľkých záberoch sme zišli dole a zvyšok načatého poobedia sme strávili na pláži Lanikai. Podľa mňa bola krajšia ako Waikiki, a hlavne bolo tam menej ľudí a väčší kľud. Tu by som sa vedel vrátiť kedykoľvek.

Aby som ale nebol celý čas na jednom ostrove, tak som sa rozhodol na otočku si zaletieť na ostrov Kauai. Veľa som o ňom nevedel, ale dal som mu šancu. Kdesi som sa dočítal, že je obľúbený u známych mien zo showbiznisu, alebo že tu má nejaké sídlo, plantáže a pláže aj Mark Zuckerberg. Odletel som teda tam, na letisku si prezval auto, no zabudol som, že u Američanov je „small“ už skôr nižšia stredná trieda. Nevadí, Buick som ešte nemal, a audio od Bose bolo viac než potešujúce. Vydal som sa teda naprieč ostrovom. Nemal som nejaké vytýčené ciele, no vedel som určite, že Waimea Canyon State Park bol povinnosťou. Krásne sfarbenia a vodopád zo skaly boli ťahúňom.

Pozitívom bolo, že sa dalo odviezť až po posledný lookout - Pu’u O Kila Lookout. Odtiaľ bolo vidno aj trochu zo západného pobrežia. Ostrov nebol až tak malý ako sa zdal, a preto som ešte zašiel k vodopádom Wailua. Podľa počtu ľudí a rady na parkovanie mi bolo jasné, že to miesto je obľúbené. Na konci dňa som usúdil, že potrebné dva dni sú minimom.

Zvyšok času do konca týždňa som využil na krátku návštevu severného pobrežia, konkrétne mestečka Haleiwa a cestou späť som sa presúval po severovýchode naspäť do Honolulu. Na záver som si nechal centrum mesta, napr. oblasti ako Ala Moana, Downtown, Chinatown, areál Iolani Palace či Kalakaua Boulevard vo Waikiki – ulica nákupov a nočného života, kde nájdete snáď všetky svetoznáme značky.

Havaj zanechal veľmi dobrý dojem, aj keď si bolo možné všimnúť komunity bezdomovcov, ktorí sa ale zdržiavali ďalej od centier zábavy a oddychu. Nijak to neovplyvnilo pobyt. A predsa len, tá mentalita je úplne iná. Mrzí má tiež, že obe spoločnosti, prevádzkujúce sky diving, ktoré som kontaktoval, ma zrušili z dôvodu vojenských cvičení.

Ak by som mal druhú možnosť, určite by som to plánoval lepšie a postupne sa presúval z ostrova na ostrov, ako to urobili napr. spolubývajúci z hostela, pretože verím, že romantický Maui a dobrodružný Big Island určite stoja za to. Na škodu by nemusel ani rozvíjajúci sa Molokai.

Možno sa pýtate, že kde som nechal ikonické Stairway to Heaven. Boli veľkým lákadlom, o tom niet pochýb. Takmer 4000 schodov a neskutočné výhľady boli totiž oficiálne uzavreté, a tých 1000 USD za pokutu by som vedel využiť oveľa lepšie. Hovorilo sa aj o skrytých vstupoch na chodník, ale nestálo mi to za to. Preto, ak ste to niekto riskli alebo sa chystáte, napíšte o tom. :)