Južná Kórea – 1. časť - Seoul

Do Južnej Kórei som nemal v pláne ísť. Ale potreboval som niečo vsunúť do itinerára namiesto krajín, ktoré som sa rozhodol nakoniec nenavštíviť. A urobil som dobre. Tak ako som do Kórei nechcel ísť, tak sa mi tam páčilo. Z týždňa sa stalo 10 dní. A aj to bolo málo.

Pobyt som si rozdelil na dve časti, štyri noci v hlavnom meste, ďalšie štyri v Busane a ešte jednu v noc Seoule kvôli odletu.

Začínam teda vo vyše 10-miliónovom meste. Po asi hodinovej ceste metrom z letiska Incheon sa ocitám vo štvrti Mapo-gu, hostel mám na pár krokov od metro stanice. Rýchlo sa idem zložiť, aby som sa mohol stretnúť s Molly, ktorú poznám už 5 rokov. Je to Američanka, ktorá po dvoch rokoch v Španielsku tentokrát učí angličtinu v Seoule. Po zvítaní dostávam od nej krabičku so songpyeon, ryžovými guličkami s náplňou, a rúško na ústa, lebo vraj na druhý deň majú byť kritické hodnoty smogu. Dokonca mali na to aj aplikáciu. Keďže je už večer, kráčame sa najesť. Vedie ma pomedzi pouličných performerov do all you can eat reštaurácie, kde jediným živočíšnym produktom sú vajcia. Keďže so zeleninou nie som kamarát, hovorím si, budem hladný, ale podarilo sa mi nakombinovať niečo, čo ma zasýtilo po zvyšok večera. Poplatok bol 5000 wonov, cca 4 eurá. Not bad. Pravidlom ale bolo, že ak ste všetko nezjedli, pokuta bola 2000 wonov. Večer končíme pivom na lavičke v parku, alkohol na verejnosti nebol zakázaný. S Molly trávim čas po večeroch aj v iné dni.

Ďalší deň začínam hneď zrána, na programe je toho dosť. Metrom sa presúvam k City Hall a odtiaľ pešo k palácu Gyeongbokgung. Čo sa mi na Kórei (ako aj na Japonsku) páči, že majú dobre nastavené ceny vstupov do areálov, palácov, hradov alebo záhrad. Pri objavovaní všetkých zákutí areálu hlavného paláca sa dostávam k Národnému múzeu folklóru, kde stretávam turistov v tradičných krojoch. Niekde totiž platilo, že ak ste prišli tradične oblečení, vstup ste mali zadarmo. Bolo to úsmevné a príjemné. Odtiaľ sa postupne presúvam k palácu Changdeokgung a hneď na to k palácu Changgyeonggung. Návšteva týchto stavieb a komplexov mi zabrala pár hodín. Všímam si ako sa dôchodcovia radi venujú fotografii. Viacero z nich na jednom mieste, rovnaký záber. Vybavení ako profesionáli, aby si vo voľnom čase odfotili odraz na vode, jesenné farby lístia a pod.

Poobede ešte kým je dobré slnko idem do tradičnej „dedinky“ Bukchon Hanok, kde boli zachované staré obydlia a ktoré tvorili taký malý komplex. Večer som si nechal na Dongdaemun Design Plaza. Moderná architektúra v obklopení obchodných centier. Stretol som sa tu aj s podobnou inštaláciou svetiel ako Field of Light v Ayers Rock. Deň končím pivom na hosteli, lebo Molly má hodinu varenia.

Ďalší deň bol o čosi náročnejší. Po rýchlych raňajkách opäť vystupujem pri City Hall. No tentokrát len pár metrov odtiaľ prichádzam k palácu Deoksugung, ktorý mi poradil spolubývajúci. Je to miesto, kde sa stretávajú tri architektonické éry, zaujímavý kontrast v centre moderného mesta. Po krátkej návšteve sa presúvam na juh za rieku Han do parku Hangang, rozsiahle miesto na nábreži určené pre kultúru, šport a oddych. Je tu veľký nápis „I SEOUL U“, niečo podobné ako v Amsterdame. Zaujímavé miesto pre akékoľvek aktivity a s príjemným výhľadom na mesto. Ďalej pokračujem k budhistickému chrámu Bongeunsa, postavenom ešte v 8. storočí. Na záver som si nechal peší výstup na vrch v parku Namsan. Po 2,5 km stúpania sa ocitám pri veži Namsan Seoul, kde, ako fanúšik leteckých snímok a záberov zhora, som si nemohol nechať ujsť výhľad z jej najvyššieho poschodia. Cestou dole už ale idem lanovkou a po západe slnka sa opäť túlam ulicami s Molly.

Je piatok. Kráčam k stanici metra, kde sa stretávam so sprievodkyňou Ericou. Spolu s ďalšími piatimi cestovateľmi nás šofér vezie do demilitarizovanej zóny pri hranici so Severnou Kóreu. Erica nám rozpráva o histórii, o útekoch, aj o tom, čo nás čaká. Tour zahŕňala viacero zastávok, napr. železničnú stanicu Dorasan, ktorá bola postavená v roku 2002, odkiaľ ale žiaden osobný vlak na sever vypravený nebol. Takisto veľmi zaujímavé miesto bola vyhliadka Dora, odkiaľ bolo vidno na severokórejské územie a počuť propagandistické rádio. Hlavným bodom programu bol vstup do tretieho tunela, jedného zo štyroch, ktoré Kórejci vybudovali na účelom napadnutia južných krajanov. Po 358 metroch po dĺžke a 73 metroch po zemou sa ocitám pri betónovej plombe s malým okienkom, cez ktoré vidno ďalší panel oddeľujúc tieto dve krajiny. Krátky film o kórejskej vojne pridáva na emotívnej hodnote celej tour. Večer sa opäť stretávam s Molly. Mierime do obchodného centra Starfield Coex Mall. Chcel som tam nazrieť kvôli ikonickej knižnici, ktorú na facebook zavesila práve Molly. Zaujala ma natoľko, že som si ju chcel zvečniť aj ja. Ako kráčame po ulici, pár metrov pred nami si všímam dve slečny a hovorím Molly, že ich poznám. Podišli sme k nim, jednu z nich oslovujem menom, a obe ma neveriacky a s úsmevom vítajú. Boli to dve Kanaďanky, sesternice, pôvodom z Etiópie, s ktorými som býval na hosteli v Osake. Svet je fakt malý. A to som si povedal už mnohokrát.

Poslednú noc pred odletom ma zaujalo ešte jedno miesto. Keď som bol vo veži Namsan Seoul, v diaľke som si všimol zaujímavý mrakodrap. A ten som sa rozhodol navštíviť. Z diaľky mi pripomínal londýnsky Shard. Tu už si človek musel priplatiť. Ale stálo to za to. Lotte World Tower. Otvorený ešte len v roku 2017 mi poskytol 360° výhľad na mesto z 123. poschodia. Myslím, že pekná bodka na koniec.

Hlavné mesto, ako aj iné časti krajiny, určite stojí za návštevu. Susedstvo so Severnou Kóreou môže niekoho odradiť. Napr. môj otec z mojej cesty vôbec nebol nadšený. Ale o tom to je. Treba skúsiť. Ja som bol veľmi prekvapený, a som veľmi rád, že som tu bol.