Keď už nevládzeš, môžeš trikrát toľko, vraveli.

Poznáš ten pocit, keď tvoju letnú dušu trápi to biele, čo vonku cez zimu padá. Všetko je romantické a čarovné, ale len v prípade, že doma ležíš v posteli s teplým čajom v ruke, nemusíš nikam ísť. A keď sa už aj odhodláš, že pôjdeš na turistiku, potajme dúfaš, že bude len mrznúť.

Ale pre tvoju veľkú smolu tri dni pred turistikou sa nasype snehu po kolená a tebe nezostáva nič iné, len čeliť svojej nočnej more.

Pochod vďaky SNP, Cígeľ- Handlová. Biela stopa.

Ako malá som tam bola dvakrát. Už vtedy som sama sebe prisahala, že na ten výstup znova nepôjdem. Nuž, ale po minuloročnom spočítaní prejdených kilometrov som usúdila, že je čas posunúť latku vyššie a to znamenalo zúčastňovať sa na väčšine výletov. Takže sa tam rátala aj účasť na Bielej stope.

A áno, naozaj som verila, že sneh, ktorý zmizol po Vianociach sa neobjaví. Nuž, tam hore ma niekto nemá rád.

Po prebdenej noci som nebola veľmi nadšená stúpaniu po zasneženom kopci. Neboli sme ešte ani z mojej ulice preč, už som zaspávala v aute.

Po príchode do Cígľa chlapci nahodili poriadne tempo. Vraj: "Na rozohriatie kostí."

Nuž, po desiatich minútach som to vzdala a spravila si prvú pauzu. Zbehnutí turisti pokračovali a my, čo ledva lapáme dych pri väčšej námahe sme zaostali. Vďaka Pánu Bohu si čoskoro všimli, že im ktosi, nejaký slabý článok chýba, tak tempo zvoľnili a my sme ich mali šancu dobehnúť. Podotýkam, boli sme iba kúsok za dedinou.

Už na prvej zástavke sa nalievalo, aby sme sa "zahriali". Podaktorí to ani nepotrebovali, keďže už vtedy mali mokré tričko. Teda ja. Ale prečo si nedať, keď sa ponúka. Koniec koncov, nechceme predsa, aby nám zmrzli končatiny.

Cesta k Murovanej chate bola v čase, keď sme my išli hore celkom schodná. Sneh už bol ušľapaný, keďže cesta k Murovanej chate bola frekventovanejšia ako od Murovanej chaty ďalej do kopcov. Nie všetci išli celú trasu.

I keď to bola tá jemnejšia časť výstupu, čoskoro sa nám chalani stratili, znova, a my sme ich pomaly, z nohy na nohu, nasledovali. Užívali sme si krásy zasneženej prírody, aj keď som ja osobne v duchu preklínala celý sneh.

Po niekoľkých pošmyknutiach, množstve nadávok a vypotenej vody sme sa pomaly dostali na Murovanú chatu. Aleluja. Chlapci tam už čakali, značne vydýchaní, takmer sa zdali, že sa ani nezadýchali. Oddychovali, usmievali sa, popíjali už dávno vyzdvihnutý čaj, my sme sa k nim doplazili s jazykom na zemi, chvíľu pobudli, stihli sme vypiť čaj a znova sme vykročili.

"Na Murovanej chate si dáme väčšiu prestávku," povedali, keď sme boli ešte dole. Jasné, väčšiu prestávku mali akurát oni.

Úprimne som sa desila toho, čo som si pamätala z minula. Kopec, ktorý nás čakal ma mátal celú noc. Neverila som si dostatočne na to, aby som mala aspoň malý pocit, že to zvládnem. Ale vzdať sa a ostať čakať na Murovanej chate by bola hlúpa porážka.

S malou dušou, ale veľkým odhodlaním som sa do toho pustila. Chalani nám zase v priebehu pár metrov zmizli.

Tak som šľapala, každým krokom som si pripomínala, prečo to robím. Vždy som sa za niekoho zaradila a išla som v jeho stopách, nech nemusím tvoriť nové. Čoskoro ma predbehol aj kamarát, ktorý so mnou celú cestu šiel a kráčal si svojim tempom vpredu.

Na hríbiku sme sa znova počkali. Stihla som sa napiť vody a už sme kráčali ďalej. To už som sa dostávala do stavu kráčam neviem kam, neviem za kým, neviem ako.

Zástavky som si robila pod chvíľou.

"Už len jeden veľký kopec," rezonovali mi slová kamaráta v hlave. Dvaja zo všetkých išli kúsok pred mnou.

Znova som zastavila. V hlave som už nemala v tom čase žiadnu myšlienku, len som sa proste oprela o strom a ticho stála. Fascinovane som hľadela, ako som na zamrznutom kmeni zanechala odtlačok svojej dlane.

Zanechávam tu odtlačky tak, ako hory v mojom srdci.

Jeden z najlepších momentov bol, keď som zbadala, ako kamarát, jeden z tých, čo nám neustále utekali, išiel naspäť.

"A ty kam ideš?"

"Idem ťa potlačiť."

A celý čas, trpezlivo za mnou kráčal, nevravel nič, nepovzbudzoval ma, netrápil ma zbytočnými slovami o tom, že už len kúsok a sme tam, ale prosto len kráčal. Trpezlivo, pomaly, nikam ma nehnal. Aj v momente, keď sme už kráčali po vrchole k Bielym skalám za zvyškom skupiny, kedy som už naozaj len mechanicky. vykonávala pohyb vpred.

Napriek bolesti, ktorá mi vystreľovala do kolena som si užila pocit, že som zvládla to, čo som už nikdy nechcela zažiť.

Zas a znova som prekonala samú seba.

Znova som si uvedomila, prečo vždy idem na turistiku. Pre ten pocit víťazstva. A pre výhľad, ktorý sme tentoraz nemali. Ale to mi nevadilo. Bola som tam s priateľmi, s tými, ktorí majú so mnou trpezlivosť.

Cesta dole bola omnoho zábavnejšia. S kamarátom sme robili somariny, spomínali sme na časy v školskom spevokole, spievali sme si všetko, na čo sme si len spomenuli.

Nemôžem povedať, že by som to ľutovala. Nikdy to neľutujem. Zatiaľ.

Ale aj napriek tomu...

"Nikdy neprisahám, ale teraz sľubujem, že už sem znova nepôjdem."

Koľkokrát to ešte poruším?