Po stopách hviezd

Asi neexistuje človek, ktorý by nemal rád pohľad na nočnú oblohu. Tie ťažko romantické chvíle, keď dvaja mladí ľudia ležia na lúke a obdivujú krásy nepoznaného sveta, ktorý sa im postupne odhaľuje pred očami. Ak niekto trpí nespavosťou tak ako ja a rád trávi čas v prírode, vie, o čom píšem.

Môj okruh známych, či už kamarátov, alebo ľudí vo fotografickej komunite ma často bombardujú otázkou, či nemám čo po nociach robiť. Opak je pravdou. Na potulky nočnou krajinou sa väčšinou vyberiem až po tom, ako manželka zaspí. Ak občas trpí nespavosťou aj ona, rada sa ku mne samozrejme pridá. Rád šoférujem v noci, keď sú prázdne cesty, minimum vodičov, ktorí dokazujú rôzne kaskadérske kúsky a zvyšujú si ego (alebo neviem čo si dokazujú), sem tam nejaká skákajúca zver zo suicide squad.

Pokus č. 1:

Na to, aby som sa mohol vybrať na nočné fotolovy, je potrebné, aby nastala ťažká súhra pozitívnych okolností, ako napr. manželka chce (musí) zaspať, mesiac je v nove, je jasno, leto, teplo. Ako je z toho zjavné, nie je to vôbec jednoduché. Ak sa to už konečne podarí, vyberám sa s nabaleným batohom fototechnikou a vybavený mačetou (v skutočnosti to bol len malý multifunkčný nôž) do veľkej temnej divočiny. Moje prvé kilometre smerujú na Čingov. Je to vstupná brána do Slovenského raja. Ideálne miesto na fotenie nočnej oblohy. Odparkujem auto na lúke blízko cesty a čo čert nechce, ide okolo hliadka našej domobrany, strážčovia mieru a pokoja v našej krajine, ktorá je motivovaná pomáhať a chrániť. Blikajúc a oslepujúc ma (veď načo vypnúť diaľkové svetlá, som len pytliak nočných záberov) prichádzajú ku mne a nezabúdajú ma skúšať na mieste z pravidiel cestnej premávky. Nakoniec som z nich dostal, že zle stojím s autom a mám odísť. Som toho názoru, že niekedy je lepšie povedať veci „z mosta do prosta“, ale budiž, každý sme nejaký.

Po preparkovaní a „čistom vzduchu bez viditeľných komplikácií“ sa konečne púšťam do fotenia a to, čo sa mi postupne objavuje pred očami na displeji fotoaparátu je ťažké opísať. Takže sa o to ani nebudem snažiť, lepšie je raz vidieť ako sto krát čítať.

Pokus č. 2

Ako druhú lokalitu na fotenie hviezd som si vybral kostolík na Sivej brade pod Spišským hradom. Po presune na túto lokalitu pomaly kráčam k svojmu cieľu a hlavou mi bežia obrázky. Moje tiché rozjímanie nad fotografiami narušili dva rozprávajúce sa mužské hlasy ležiace v tráve pod kostolíkom. Vravím si, nebudem ich rušiť, bude to trápna situácia pre obe strany. Samozrejme, že sa mi to nepodarilo. Skoro to vyznelo tak, že som nejaký úchyl, ktorý má potrebu pozorovať dvoch neznámych chlapov v noci pod holým nebom. Nevadí, sranda musí byť, aj keby na chleba nebolo. Aspoň som sa nakoniec mohol nerušene sústrediť na fotenie. Či sa to podarilo, posúďte sami.