Lifeline 4 - Zmenil som sa

https://www.facebook.com/petersblogrefresher/

„Všetko najlepšieeeeeeeeeeeeeeee!“ zakričali všetci, keď som došiel na záhradu. Až vtedy som si to uvedomil. Dnes mám narodeniny. Krásnych 16.

Kráčala ku mne Mia aj s malou krabičkou previazanou stuhou. Úsmev mala od líca k lícu a v jej tesnom závese kráčal Lukáš.

„Všetko najlepšie Peťko,“ zagratulovala mi Mia a objala ma. Cítil som, že jej objatia sa zmenili. Boli silnejšie a citlivejšie.

„Všetko najlepšie Petino,“ podal mi ruku aj Luky a pritlačil si ma na hruď. Tá jeho hruď :P

Ďalej nasledovali gratulácie od mojich rodičov, ktorí ráno prišli autom k Mii, aby sa pripojili k oslave, Miini rodičia a ostatní kamaráti, ktorí pridali aj výčitku, že som len s Miou a na nich už nemám čas. Tak som sľúbil, že sa napravím a niekde vyrazíme.

Mia ma po skončení gratulácií potiahla za ruku a viedla k veľkej marcipánovej torte na ktorej bola fotka všetkých ľudí, ktorí tu dnes boli. Bol som veľmi prekvapený. Sfúkol som sviečky a niečo si želal, ale keďže sa to nemá hovoriť, nepoviem to ani vám J

„Tak a teraz je čas rozbaľovať darčeky!“ vykríkol otec a usadili sme sa na záhradné stoličky.

Musel som byť strašne dobrý, pretože som dostal peniaze od rodičov, spodné prádlo mojej obľúbenej značky, od Miiných rodičov parfém, ktorý používam a nakoniec bola na stole len krabička od Mie.

„A nakoniec to najlepšie,“ povedal Luky a ja som sa zľakol, čo tam je. Ale keďže sú tu aj rodičia, nebude to nič sexuálne, takže som bol kľudný.

Rozviazal som mašľu a roztrhal baliaci papier. Keď som uvidel, čo tam je, tak som nevedel, čo povedať. Z krabičky sa na mňa usmieval nový iPhone.

„Preboha Mia, však to muselo stáť strašne veľa,“ začal som mať výčitky.

„Nemá sa to hovoriť, ale nestálo nás to nič, otec dostal dva firemné, tak jeden mám ja a druhý ty, musíme byť predsa trendoví,“ zasmiala sa Mia, keď vytiahla z vrecka rovnaký.

„Ďakujem veľmi pekne,“ poďakoval som sa a nevedel som nájsť viac slov.

„A ešte niečo,“ Miin otec ku mne došiel a niesol ďalšiu krabičku.

„Nabíjačka?“ spýtal som sa a všetci sa zasmiali.

„Uvidíš, keď otvoríš,“ povedal a usmial sa.

Tak som ho poslúchol a otvoril ju. Boli v nej uložené kľúče. Najprv mi napadlo, že dostať auto v 16-tich je skoro :D

„Cíť sa u nás ako doma, Peťko,“ povedal Jozef,“ kľúče od nášho domu, aby si mohol kedykoľvek prísť a prekvapiť nás.“

„Ďakujem najviac na svete,“ povedal som a objal ho tak silno ako som vedel. Po líci mi začala stekať slza.

„Tu sa plakať nebude, ideme tancovať,“ skríkla Mia a pustila hudbu. Chytila ma za ruku a začali sme tancovať.

Oslava už bola len o tancovaní a jedení. Jozef začal grilovať a môj otec mu pri tom vypomáhal. Bolo pekné vidieť ako sa všetci smejú, zabávajú, komunikujú medzi sebou a sú uvoľnení.

Podvečer, keď všetci začali odchádzať som sa rozhodol, že pôjdem s našimi domov. Mia ma chytila za ruku na bok a smiala sa.

„Páčila sa ti oslava?“ spýtala sa a podľa môjho výrazu vedela vopred odpoveď.

„Sa ešte pýtaš? Bola úžasná,“ odpovedal som a objal som ju.

„Chcem sa ťa len spýtať, či by si mal niečo proti, keby sme sa šli zajtra zabaviť do Šanghaja,“ opýtala sa s malou dušičkou.

„Však choďte, ja vám to zakazovať nemôžem,“ odpovedal som trošku vážnejšie.

„Ja som myslela my akože aj s tebou,“ už som začínal chápať.

„Neviem, či je to dobrý nápad. Vieš kto tam bude,“ ozrejmil som svoje obavy Mii.

„Možno, ale Luky aj ostatní chalani sa zaprisahali, že ťa otravovať nebude, postarajú sa o to. My to tam máme radi a chodia tam fajn ľudia. Tak pôjdeme?“ spýtala sa a vedela, že jej neviem povedať nie.

„Ty si taká manipulátorka,“ povedal som a usmial som sa.

„Ja viem, ale preto ma máš rád,“ objala ma. Bola to pravda.

Pomohol som s upratovaním, so všetkými som sa rozlúčil a nasadol k rodičom do auta. Bolo na nich vidieť, že aj oni sa zabavili. Cestu od Mii k nám domov som poznal už aj poslepiačky a tak som si užíval vánok z pootvoreného okna. Cítil som spokojnosť, že sa môj život vracia do normálnych koľají. Začiatok leta bol totižto ťažký. Ale hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré.

Aby som sa vrátil k tomu, čo sa stalo po nešťastnej oslave v Martine. Bol som zdrvený z toho, čo sa stalo a tak som sa bez rozmyslu prechádzal mestom. Skončil som pri rieke a sadol si na okraj brehu. Pozoroval som ju a rozmýšľal, čo urobím. Cítil som sa strašne. V tom na mňa zasvietili svetlá lámp, ktoré držali v ruke policajti. Nechcel som s nimi komunikovať, nechcel som komunikovať s nikým, tak som im len ukázal občiansky.

Asi sa báli, že by som urobil niečo neuvážené, a tak ma odviezli k rodičom, ktorí boli doma a o ničom netušili. Moje šťastie bolo to, že som nepil, inak by som vyzeral ako úplný idiot.

Zavrel som sa do izby a 2 dni odtiaľ nevychádzal. Mama bola z toho na nervy, ale nechcela na mňa tlačiť. Za tie dva dni som si uvedomil kto som, kam smerujem, čo chcem a znovu som našiel sám seba. Vyšiel som z izby a rozprával sa s našimi. Mama ma celú dobu držala za ruku.

Prestrihol som akýkoľvek kontakt s tými dvoma a väčšinu času som strávil s rodičmi alebo Miou. Aj dnes v noci som u nej spal. A v kolobehu posledných dní som si neuvedomil, že mám narodeniny.

Na iboyse som si dal jedného aj druhého do ignoru, vymazal si ich čísla a keď mi volalo nejaké neznáme číslo, tak som to nedvíhal. Smsky od neznámych čísel som rovno mazal. A necítil výčitky svedomia.

Na iboyse som si začal písať s jedným chalanom, no povedzme priamo, že s chlapom, však ma poznáte. Volal sa Majo, mal 31, výška tak tesne pod 180, pochádzal z Oravy, ale býval v Žiline a pri ňom som zabudol na to, čo ma trápi, lebo sme rozoberali bežné veci, mali sme rovnaký humor a strašne si ma doberal. V profile mal len jednu fotku, ale aj tá stála za to. Nepísal som si s ním však kvôli tomu, že bol zlatý ale kvôli tomu, že som pochopil, že ľudí, s ktorými sa dá normálne komunikovať si človek musí vážiť.

Otec porušoval dopravné predpisy, mama sa tuho držala dverí a ja som sa tešil, že sa prihlásim na iboys a možno tam bude. V aute som nastavoval nový telefón a tešil sa, že mám konečne niečo funkčné a môj starý mobil, odkedy plával vo Váhu (naozaj náhodou mi tam padol :D), už nebol to, čo keď som si ho kupoval.

Prišli sme domov a hneď som si sadol za notebook, doniesol som si ho však do obývačky, aby mama nežiarlila, že nechcem byť s nimi.

Na FB bola Mia a rozoberali sme zajtrajší večer. Moc sa mi tam nechcelo ísť, ale nejaký feťák mi nebude organizovať kam mám ísť a kam nie.

Po prihlásení na iboys som si všimol, že som mal neprečítanú poštu od Maja a potešil som sa.

Správa od Ynos31:

Nie, som mongol a pisem cez google translator

Rozoberali sme totiž to, či vie po slovensky, lebo napísal, že pár rokov žil aj v okolí Komárna.

Správa od Peter7:

Vsak sa hned neurazaj. Na mongola si az moc pekny

Rád som si do neho rypol, lebo som vedel, že mi to vráti.

Večer prebiehal v kľude, s mamou sme rozoberali oslavu a bola rada, že si s Miinými rodičmi tak rozumiem. Ubezpečil som ju, že ju s otcom mám stále radšej a videl som, že ju to upokojilo. Stále si vyčítala, že to, v akom som bol stave pred pár dňami má na svedomí ona.

Celý večer som si písal s Majom. Otec sa smial na mojich neustále sa meniacich výrazoch v tvári po každej jednej správe.

Keď sme sa dostali v správach až k dnešnej oslave, napísal mi, že mi musí zablahoželať osobne. A že ak náhodou nebudem ten, čo je na fotkách, tak aspoň ušetrí čas s písaním. A ak to budem naozaj ja, ušetrí ho aj tak, lebo si už nebudeme písať ale stretávať sa. Zasmial som sa a vyhovoril, že sa nemáme kam ponáhľať. Bál som sa. Nechcel som sa znova spáliť a do niečoho skočiť po hlave.

Rozlúčil som sa a šiel spať. Druhý deň som stále rozmýšľal nad tým, čo ma čaká večer. Chcel som privolať tajfún, sneženie, záplavy, len aby som tam nemusel ísť a nebol na vine ja. Ako sa večer približoval, tak čas plynul stále rýchlejšie.

Obliekol som sa a vydal sa do klubu. Cestou som rozmýšľal nad všetkými katastrofickými scenármi, ktoré môžu nastať. Ale ja som silný a prežil som toho už veľa, tak prežijem aj toto, opakoval som si.

Pred klubom som už videl ľudí, ktorých mám rád najviac na svete.

„Dúfam, že dnes to bude bez sprostého striptéra, ktorý mi pokazí život,“ povedal som namiesto pozdravu. Všetci sa zasmiali.

„Nie, už si predsa skoro dospelý, taká zábava je len pre deti,“ povedala Mia a dala mi pusu.

„Tak poďme teda,“ zavelil som a vstúpili sme. Našťastie dnes hral môj obľúbený DJ Pedro, takže som rýchlo na nejaké obavy zabudol.

Noc ubiehala ako voda a ja som sa bavil aj keď som bol úplne triezvy. Dokonca som si to užíval ešte viac. Cítil som však, že to množstvo koly potrebuje ísť na svet.

„Idem si vonku odskočiť,“ povedal som Mii.

„Prečo nejdeš na záchod?“ spýtala sa a smiala sa.

„Lebo nechcem mať nechránený sex s niekým neznámym,“ pošepol som jej do ucha a ona sa rozosmiala ešte viac.

Vyšiel som von a zabočil k močiacemu stromu. Bol z tadiaľ krásny výhľad na nočnú prírodu a vodu.

„Ahoj Peťko,“ ten hlas som počul. Skoro som sa ocikal. Dokončil som prácu a otočil sa.

„Prepáč, nemám ti čo povedať,“ odpovedal som a snažil sa prejsť okolo.

„Stoj, prosím ťa,“ chytil ma za rameno.

„Bože, čo zas chceš? Ospravedlňovať sa mi zas? Na to už nemám čas,“ zaziapal som.

„Nemôžeš ma vypočuť?“ spýtal sa ma.

„Nie, nemôžem, dnu mám kamarátov, ktorí na mňa čakajú,“ na to ma stisol ešte viac.

„Mrzí ma to, bol som našňupaný, nemyslel som to tak,“ zas tie jeho bláboly.

„Mne je jedno v akom stave si bol. Choď do piče ty aj ten tvoj jebnutý najlepší kamarát, pretiahnite kľudne polku Slovenska, zničte si prepášku. Zdochnite. Hlavne ma nechajte obaja tak, už s vami nechcem mať nič spoločné, ste minulosť!“ zaziapal som ako som najviac vedel. Začal som sa báť.

V tom k nám niekto došiel a Richard padol na zem.

„Ty feťák zasraný, choď do piče, skurvisyn,“ ziapal Luky, ktorý dal Riša dole jednou ranou.

„Čo sa do toho staráš?“ ohradil sa pri dvíhaní Rišo.

„Choď do piče!“ Lukáš bol ako bez zmyslov. Takéhoto som ho nevidel. Nikdy.

K Lukymu sa pridali ostatní chalani. Rišo si uvedomil, že sú v prevahe a začal cúvať.

„Fajn, tak ja ťa nechám na pokoji. Ale ešte prídeš na to, o čo si prišiel,“ kričal po mne ten idiot.

Po jeho odchode som sedel na zemi a vnútorne sa tešil, že je konečne preč.

„V poriadku?“ spýtal sa ma Lukáš a pomáhal mi vstať.

„V tom najlepšom, ďakujem chalani, naozaj ďakujem,“ poďakoval som a usmial sa na nich. V tom prišla Mia a Lukáš jej vyrozprával, čo sa stalo.

„To je jaký kokot, chápeš?“ Keď už Mia nadáva, tak je situácia vážna.

„Už ho nespomínajme, pre mňa je mŕtvy,“ povedal som a vrátili sme sa do klubu. Užívali sme si noc a ráno zamierili rovno k Mii.

Ešte nad ránom som Mii povedal všetko o Majovi.

„Prečo ste sa ešte nevideli osobne?“ spýtala sa a ja som čakal, že mi bude vyčítať, prečo si nedávam pozor.

„Lebo sa bojím. Myslel som, že budeš súhlasiť, že je skoro,“ odpovedal som.

„Musíš začať nanovo. A všetci vieme, že nevieš byť sám. Tak sa s ním rovno zajtra stretni. Ja budem poblíž a keby niečo tak ťa unesiem. Hlavne to musíš skúsiť,“ nevychádzal som z údivu.

Po príchode k Mii som zaspal ako zabitý a zobudil sa niečo pred desiatou.

Ráno som zapol Miin notebook a podľa jej slov sa dohodol s Majom, že sa stretneme na obed v kaviarni, ktorú sme dobre poznali obaja. Mia sľúbila, že bude sedieť pár stolov vedľa a keby videla, že sa tvárim zle, tak zasiahne.

Pripravoval som sa a obliekol som si to, v čom zhodnotila Mia, že som sexy. Dnes som chcel byť sexy.

Cesta autobusom bola zábavná, lebo Mia ním skoro vôbec necestovala a užívala si to. Dokonca nechcela ani sedieť. Ja som ju miloval. Tesne pred vstupom do kaviarne sme sa rozdelili, ona si šla sadnúť skôr a ja pár minút po nej. Objednal som si presso a čakal na Maja. Začítal som sa do novín a všimol si, že Mia telefonuje. Čítal som niečo o nehode pod Strečnom, keď som začul hlas.

„Dobrý deň, mladý pán, máte tu voľno?“

Zodvihol som zrak a videl pred sebou stáť Maja.

„Pre vás samozrejme,“ odpovedal som a Majo si prisadol.

Na tvári mal úsmev od ucha k uchu, čo nebol problém, lebo mal malú hlavu. Pozrel som sa na Miu a len nenápadne spoza novín ukázala palec dohora. Fajn, zovňajšok schválený, ideme na vnútro, pomyslel som si.

„Dlho čakáš?“ spýtal sa ma Majo.

„Vieš čo, ani nie. Bol som s kamoškou u ktorej som prespal, takže mi čas plynul rýchlejšie,“ priznal som sa a nejak som zabudol poznamenať, že sedí tri stoly vedľa.

„To je fajn, ja som dnes nejak ťažko vstával, užívam si keď mám voľno,“ povedal Majo a zazíval.

Keď prišla čašníčka, tak si objednal latte a začali sme sa rozprávať. Vek sedel, býval v Mariánskej lúčke, pri čom som spozornel, lebo len z hlavnej cesty som videl, že je to vilová štvrť. Bola to malá dedinka smerom na Martin, takže som okolo nej chodil pravidelne. Majo robil ako manažér v jednej logistickej firme, takže od pondelka do štvrtka mal toho veľa a potom si užíval tri dni voľna. Ja som mu o sebe povedal, že chodím na hotelovku, mám čerstvých 16, bývam s rodičmi, milujem cestovanie a hudbu a možno vyzerám trošku použito, lebo sme boli včera s kamarátmi v noci žiť.

„Vieš čo, práveže vyzeráš viac oddýchnutý ako ja. Ale teším sa, lebo budúci týždeň mám dovolenku a idem na chatu,“ povedal a videl som na jeho tvári spokojnosť.

„Chatu? Jeeej a kde je?“ spýtal som sa, pretože mám rád hory a turistiku.

„Na Liptove, v takej zapadnutej dolinke. Ale je tam naozaj krásne,“ povedal a len tá predstava vyzerala krásne.

„Tak si tam poriadne oddýchni,“ prikázal som mu a dopil kávu.

Majo navrhol, aby sme sa šli trošku prejsť a potom ma pozýva na obed do jednej obľúbenej reštaurácie. Keďže včera som bol narodeninový oslávenec, zostali mi nejaké peniaze na obed, tak som sa potešil, že môžem ísť. Mii som rýchlo napísal sms, že môže kľudne odísť, ideme sa prejsť po meste a potom na obed. Napísala, aby som ju o všetkom informoval a že mi bude držať palce.

Vyšli sme teda s Majom von a túlali sa v uličkách starého mesta. Videl na mne, že som nejaký smutný a spýtal sa prečo. Tak som mu v krátkosti povysvetľoval, čo sa za posledné týždne stalo a Majo mi to nechcel uveriť.

„Tak snáď by som si niečo takéto nevymyslel. Ale prosím ťa, nerozprávajme sa o tom, chcem na to zabudnúť,“ povedal som a Majo súhlasil, že je tu práve na to, aby som prišiel na iné myšlienky.

„Kde vlastne parkuješ? Začínam byť trošku hladný,“ priznal som sa tak, aby som nevyzeral jak úplná hladná socka :P

„V Auparku, aj mne trošku vytrávilo, tak môžeme ísť,“ povedal a ja som ho nasledoval. Pri rozprávaní som mal pocit, akoby sme sa poznali už roky. Nebolo tam žiadne trápne ticho, alebo niečo, čo by nám vadilo. Stále sme mali o čom.

Keď sme prišli do podzemného parkoviska, modlil som sa, len nech to nie je znova biela Škoda 120 ako tá, ktorú mal jeden týpek, ktorý raz za mnou došiel. Nepotrpím si na aute, však ja žiadne nemám, ale myslím, že to bolo už príliš :D

Nasledoval som ticho Maja a zrazu sa niečo veľké neďaleko od nás rozblikalo. Pozrel som sa tým smerom a bol som paf. To auto bolo väčšie ako moja izba. Majo si môj prekvapený výraz asi všimol, keď sa začal smiať.

„Aký si zlatý, si také ešte nevidel?“ spýtal sa, keď sme nasadli.

„Vyzerám trápne, čo? Ale toto som nečakal, musím povedať, že pekné,“ priznal som a cítil sa ako u nás v obývačke.

„Tak ja mám rád vysokých chalanov a veľké autá. Asi si tým riešim svoje komplex,“ zavtipkoval Majo a vyštartovali sme.

Vyšli sme zo Žiliny smerom na Rajec. Majo šoféroval na rozdiel od všetkých vodičov v mojom okolí podľa predpisov. Len tá päťdesiatka mi v tomto aute prišla ako chôdza človeka.

„Veľa cestujem po zákazníkoch a nemôžem predsa prísť na bielej škodovke,“ zasmial som sa, lebo asi začínala fungovať telepatia.

„To je jasné, ale vždy som tieto autá videl len zvonka. A ešte veľa rokov ubehne, aby som si na také mohol zobrať hypotéku,“ zasmial som sa a predstavoval si seba za volantom.

„Čo ty vieš,“ povedal Majo a ja som cítil, že zastavujeme. Zaparkovali sme pred dreveným zrubom, ktorý vyzeral ako vytrhnutý z Tatier.

„Tu ti bude chutiť,“ oznámil mi a vystúpili sme.

Interiér reštaurácie bol naozaj ako v drevenej chatke. Všetko z dreva, na stenách obrazy prírody a pod stropom zavesené bábky v krojoch. Už mi tam chýbali len tanečnice z Lúčnice.

„Milujem sever a naše tradície,“ sadli sme si a ja som s ním musel len súhlasiť.

„Je to tu naozaj krásne,“ nevedel som sa vynadívať.

„Z nášho kecania som vedel, že sa ti tu bude páčiť. Iné 16tky by čakali hotel Hilton, alebo sushi,“ usmial sa a potešil som sa, že si o mne nemyslí, že som nejaká pucmola.

„Tak ja som už prežil aj rande v bielej stodvacine, takže ku šťastiu mi stačí málo. Majetok je pominuteľný, charakter nie,“ povedal som a pomyslel si, že toto by som pred rokom určite netvrdil. Človek môže mať kopec firiem, fitko, svaly, auto, byt, ale keď je raz kkt, tak je raz kkt.

„Neverím, že máš 16, dal by si do vrecka aj mojich kolegov,“ zalichotil Majo.

„Ďakujem, snažím sa,“ začal som sa červenať.

Vybrali sme si jedlo, ja som mal strašnú chuť na bryndzové halušky, nemal som ich strašne dávno a Majo sa nechal inšpirovať.

Napísal som Mii, že sme v reštaurácií a som milo prekvapený. Odpísala, že je s Lukym a aj oni si užívajú. A že mám pozdravovať. No jasné, priznám sa, že ma musí kontrolovať kamoška.

Pri jedení sme prišli na to, že ešte sme si nevymenili čísla a tak som Majovi nadiktoval to svoje. Obed bol naozaj úžasný. Zamával som na čašníčku a vybral si peňaženku.

„Prosím ťa, Peťko, to nechaj vo vrecku, dobre? Nebudeš predsa platiť za obed a už vôbec nie, keď je to narodeninový obed,“ prikázal Majo a ja som sa zatváril obranne.

„Darček už bolo len to prevezenie v aute,“ oznámil som mu a nechal peňaženku na stole.

„Peťko, naozaj to schovaj,“ opakoval sa Majo a tak som ju radšej schoval naspäť do vrecka.

Po zaplatení sme sa šli trošku prejsť po okolí. Stále sme sa rozprávali a ja som si až teraz všimol, že Majo naozaj nemá ani 180 cm. Čo však nevadilo, lebo mal pevnú postavu a bolo na ňom vidieť, že chodí do prírody a stará sa o seba.

„Ty si ma tuším premeriavaš,“ všimol si Majo.

„Tak musím si ťa obzrieť, aby som vedel, s kým mám dočinenia,“ priznal som sa s úsmevom.

„Tak to počkaj,“ odstúpil odo mňa a prezrel si ma od hlavy po päty,“ počkaj ešte chvíľu,“ prišiel ku mne a chytil ma za ramená.

„Ramená sú fajn, tvár je zlatá, počkaj,“ pozrel sa cez chrbát nadol,“ zadok je chrumkavý,“ stlačil ho,“ a mäkký, nohy súmerné a ešte posledná vec,“ pritisol si hlavu k mojej a začal ma bozkávať. Mám síce 16, ale nejaký ten jazyk som už okúsil, no Majo ho mal zvláštne jemný a vlhký. Na chvíľu som zabudol kde vlastne sme. Zahrabol som mu do vlasov a po dlhom čase to bol príjemný pocit niekoho hladkať vo vlasoch.

„Prešiel som testom?“ spýtal som sa s malou dušičkou.

„Myslím, že áno a ja?“ usmieval sa ako slniečko na hnoji.

„Ale vieš čo, asi hej, spýtam sa mami,“ zavtipkoval som a na to sme sa obaja rozosmiali.

„Môžem ťa teda pozvať ku mne? Vo všetkej počestnosti, prisahám,“ spýtal sa Majo.

Trošku som zvážnel, lebo som sa bál ísť k nemu. Vždy som sa ku všetkým hneď natlačil a nedopadlo to dobre, lebo to bolo prirýchlo. Majo na mne asi videl moje obavy.

„Nič sa tam neudeje, len chcem, aby si videl ako žijem. Nemysli si o mne, nevodievam tam hocikoho. Je to po ceste do Martina a príde mi blbé len prejsť okolo,“ jeho argument bol naozaj dobrý.

„Fajn, Ale len nakrátko, žiadne prespatie,“ upozornil som.

„To ma ani nenapadlo, nemáš pyžamo,“ podrypol si Majo a narážal na môj vek.

„Neviem kto láka k sebe pubescentov,“ vyčítal som mu s úsmevom.

„Keď ja si neviem pomôcť,“ priznal sa Majo a kráčali sme späť k autu.

Bože, ja sedím v barováku, uvedomil som si, keď sme šli k Majovmu domu. Kks, milujem autá a sedieť v tomto bol naozaj pôžitok. Keď som mal ešte len 15, tak ma na iboyse balil 50 ročný chlap s profilovou fotkou kde bol on a jeho bavorák, ale to mi za to nestálo. Chudák, bohvie či ešte žije... :D

Po zahnutí z hlavnej cesty som si všimol tie krásne vily v Lúčke. A pred nimi zaparkované autá, o ktorých existencií som ani nevedel. Zrazu sme zastali pred 2 poschodovým malým domčekom. Brána sa otvorila a zaparkovali sme pred garážou. Vystúpil som a Majo ma viedol dnu. Vstúpili sme do obývačky, ktorá bola presvetlená svetlom z vonka. Za rohom bola kuchyňa a oproti vchodovým dverám schody na poschodie.

„Tam až nabudúce, je tam totižto spálňa,“ ozrejmil mi Majo a ja som mu bol vďačný, že ho nemusím krotiť a cítiť sa trápne. Sadli sme si von na záhradné sedačky na záhrade a užíval som si výhľad na hory a Majom bazén.

„Tam sa museli diať orgie,“ zarýpol som si.

„No, najmä takto v lete. Na konci augusta je voda už totálne zanesená bielym povlakom,“ odpovedal mi Majo.

Pri tej predstave som vystrúhal znechutený výraz.

„Ale nie, používam ho len pre seba a rodičov. Ty si druhý chalan, ktorý tu bol. Prvý bol bývalý, s ktorým som bol 4 roky. Ale to už je rok passé. A moje rande sa vždy skončilo niekde v meste alebo na obede. Keď vidím, že chalan má prázdno v hlave a plno v nohaviciach, tak utekám.“

„Tak to som rád, že som už na tretej méte,“ odpovedal som a dúfal, že to, čo hovorí je pravda.

„A tak som sa chcel spýtať, či by si nešiel so mnou zajtra na chatu. Ber to ako ďalší darček. Naozaj tým nič nesledujem, len tam nechcem byť sám a my by sme sa tak 4 dni nevideli. Prosíííím,“ prosil a videl som, že by som mu tým urobil veľkú radosť.

Ja som však zaváhal. Zas sa všetko deje strašne rýchlo a ja sa toho bojím...

„Vieš, je to na mňa rýchlo. Neviem sa rozhodnúť takto rýchlo Majko,“ povedal som mu a nechcel som ho nejak rýchlo zotrieť.

„No, čo už, budem sa musieť prispôsobiť,“ povzdychol si a jeho nálada sa tým pokazila.

„Môžem ti dať vedieť zajtra ráno. Kedy chceš vyraziť?“ spýtal som sa a nechal som o v nádeji, že možno mu budem robiť spoločnosť.

„Rozmýšľal som, že okolo desiatej. Kľudne si to premysli, budem čakať a nechcem na teba tlačiť,“ pousmial sa a ja som bol rád, že sa mu vrátil optimizmus do tváre.

„Ale máš to tu krásne. Hlavne takto v lete to musí byť výhoda mať záhradu a bazén,“ nevedel som sa vynadívať.

„Tak to áno, predtým som býval v byte a tam sa skoro nič nedalo robiť. V bazéne hlavne premýšľam, ale robím tu aj párty, ale len pre heterákov. Vlastne nemám ani žiadneho teplého kamaráta. Gayom sa nedá veriť,“ povedal a zahľadel sa do diaľky.

„Tak to ďakujem,“ pousmial som sa.

„Vieš ako to myslím. Mať niekoho ako priateľa je iné ako mať gayov za kamošov. Po čase na seba začnú žiarliť, donášať a rozoberať kraviny, ktoré mňa nezaujímajú,“ zauvažoval Majo.

„To máš pravdu, ja mám tiež len studených kamošov. A rozumieme si akoby som bol aj ja studený, ale chvalabohu nie som,“ poďakoval som, pretože som vďačný za svoj teplý život.

„To je pravda, chvalabohu,“ povedal a znova ma pobozkal.

„Zavezieš ma domov? Mama je totižto nervózna, keď som dlho preč a ešte jej musím oznámiť tvoje pozvanie na chatu,“ priznal som sa.

„Jasné, však kedykoľvek sa môžeš vrátiť,“ súhlasil Majo a vyštartovali sme.

Cestou sa nám znova ústa nezatvorili. Rozoberali sme prírodu, cestovanie, jazyky, dozvedel som sa, že Majo hovorí plynulo angličtinou a nemčinou a často cestuje do Nemecka. Dúfam, že bude iný ako Paľo. Neviem prečo, ale pri Majovi som sa cítil bezpečne. Vyžarovala z neho také dobro a pozitivizmus, že som sa nedokázal na neho len pozerať, musel som sa usmievať.

Pred domom sme sa rozlúčili a ešte som na rozlúčku zakýval, keď odchádzal po príjazdovej ceste.

Prišiel som domov a mama s otcom boli v obývačke a pochutnávali si na nejakých koláčoch.

„Ahoj, boli sme v Mekáči, zober si,“ povedal otec a ukázal na krabicu zákuskov na stole.

„Jeeee, ďakujem,“ potešil som sa a zobral si na tanier cheesecake.

„Tak a teraz nám povedz s kým si mal rande,“ vypadlo z neho.

„Prosím?“ spýtal som sa.

„Volali sme s Miou, kde si a po dlhšom zapieraní z nej vypadla pravda. Takže?“ že aký je toto výsluch.

„Áno, bol som na rande. Volá sa Majo, má 31, býva v Mariánskej lúčke, podniká v logistike, boli sme na káve, potom na obede a pozrieť sa u neho a dostal som od neho pozvanie na 4 dni na jeho chatu. Stačí?“ vyrapotal som.

„Fajn, bojíme sa o teba od toho momentu, čo si bol mimo z tých dvoch,“ ozrejmila mi situáciu mama.

„To je fajn, že sa bojíte. Sám som vám to chcel povedať. Bál som sa ísť s niekým von, ale Mia mi povedala, že je to najlepší spôsob ako na tých dvoch zabudnúť. Tak som to skúsil. Ale neviem, či na tu chatu pôjdem. Príde mi to strašne rýchlo,“ priznal som sa a čakal, že budú súhlasiť.

„Možno by ti pomohlo zmeniť prostredie. Ako dlho ste si písali?“ spýtal sa otec.

„Pár týždňov. Tak snáď horší ako tí dvaja nebudú. A ja neviem byť sám, potrebujem s niekým byť, niekoho mať. A Majo vyzerá dobre, je inteligentný a keby mu drblo, tak by som mohol utiecť k tete Viere, nie je to ďaleko.“

„To je pravda. Však, rozhodni sa sám“ povedal otec a usmial sa.

„Takéto rozhovory budú často?“ spýtal som sa s úsmevom.

„Tiež mi to nie je príjemné, ale s mamou sme urobili pár chýb a nechceme, aby ti znova niekto ublížil,“ videl som na ňom obavy.

„Ani ja to nechcem. Ale keď budem sám, tak to so mnou bude na nevydržanie. Ja teraz niekoho potrebujem. A s Maja mám dobrý pocit,“ priznal som sa.

„Keď sa rozhodneš daj nám vedieť. Inak o 2 týždne ideme do Turecka, nechceš ísť s nami?“ ponúkol mi otec.

„Nie, ďakujem, nudil by som sa tam. Užite si to ako minulý rok len samy dvaja,“ odmietol som. Spomenul som si akí prišli obaja vysmiati a vydržalo im to až do Vianoc.

„Fajn, aj sme si mysleli, že nebudeš chcieť. Len dúfam, že za ten čas nevytopíš susedov znova,“ ozvala sa mama a začali sme sa obaja smiať.

Po tomto rozhovore som napísal Mii, že som sa s rodičmi rozprával, opísal som jej celé stretnutie s Majom, povedal o pozvaní na chatu, a na konci správy som jej odporučil, že nech nabudúce povie mojim rodičom hneď všetko, lebo sú manipulátori ako ona.

Po asi 5 minútach mi zavolala.

„Prosím láska?“ zodvihol som.

„Už si zbalený?“ spýtala sa bez pozdravu.

Potom ma začala presviedčať aké je to super, že sme boli spolu zlatí, že potrebujem prírodu a že je to proste celé super.

Rodičia mi to odporučili, Mia na mňa tlačila, takže to budem musieť asi prijať. Však keby som to odmietol a nebodaj Mii napísal, že sa doma nudím, to by bolo divadlo.

Našiel som kufor, ktorý som použil naposledy pri sťahovaní k idiotovi č.1 a zabalil si nejaké tričká, nohavice, kraťasy, topánky do prírody a spodné prádlo. Už len napísať Majovi, že sa môže tešiť.

Radšej som mu to zavolal a on sa tešil ako malé dieťa. Dohodli sme sa, že príde o desiatej a vyrazíme. Pomaly som sa začínal tešiť.

Ráno som vstal, dal si sprchu, raňajky a s kufrom čakal v obývačke. Mame som oznámil, že budem stále na telefóne, o všetkom ju budem informovať a ona mi zaželala krásny výlet a keby niečo, oco zoberie auto a dobehne za mnou.

Tesne pred desiatou prišiel na parkovisko Majo. Mama bola prekvapená z jeho auta a objala ma. Už to bolo pokojnejšie objatie ako tie, ktoré mi dávala po tom, ako ma domov doniesli policajti.

„Ahoj turista,“ pozdravil som sa pri aute Majovi. Mal na sebe vyšúchané modré riflie, biele pólo a vyzeral chrumkavo.

„Ahoj mládežník, vyspatý na 4 dni v prírode?“ spýtal sa a bolo na ňom vidieť, že sa teší.

„V prírode? Ja som myslel, že budeme len na gauči a jesť čipsy,“ zasmial som sa a nastúpil.

Keď mi v aute cestou na Liptov Majo hovoril o plánoch, kedy a kam pôjdeme, začal som sa báť, či to zvládnem. Na každý deň mal naplánované dve túry a hovoril o nich ako malé dieťa o novej hračke. Bola radosť na neho pozerať.

Majova chata bola podobná, ako reštika v ktorej sme jedli. Vyzerala ako z filmov Rosamundy Pilcherovej a Ingy Lindstromovej. Drevený zrub v obkolesení kopcov. Vystúpil som z auta a ucítil jemný a svieži letný horský vzduch.

Tu sa mi bude páčiť, pomyslel som si.

Po vybalení sme šli hneď na kopce. Prešli sme skoro všetko okolo a každý večer sme boli unavení a vysilení. Majo vedel krásne rozprávať o prírode, vychutnávať si ju a nakazil tým ja mňa.

Takto ubehli 3 dni a v posledný večer sme si urobili v obývačke večer, uvarili sme mäso, upiekli americké zemiaky, pripravili sme na stôl dresingy a pustili sa do jedla.

„Škoda, že už odchádzame, bolo tu úžasne,“ povedal som smutne.

„Pozvanie platí rovnako ako do môjho domu. Kedykoľvek sa tu spolu môžeme vrátiť,“ odpovedal Majo a zas sa zlato usmial.

„Ďakujem, veľmi rád to využijem. Cez víkend pracuješ?“ spýtal som sa, lebo ma zaujímal dôvod, prečo sa musíme vrátiť.

„Nie, len chcú prísť naši na návštevu. Mama je po chemoterapií, a začali si užívať život, tak teraz veľa s otcom cestujú a včera sa vrátili z Caracasu. Európu už precestovali krížom krážom,“ ozrejmil mi situáciu Majko.

„Tá chemoterapia ma mrzí. Ale to cestovanie je super, vy ste asi cestovateľská rodina, však?“ spýtal som sa a potešil zároveň, lebo aj mňa zaujímajú cudzie krajiny.

„Tak to určite. Ja zarábam vlastne len na jedlo a letenky. Milujem lietanie a letiská. A vždy som sníval, že budem cestovať s niekým vo dvojici,“ chytil ma za ruku.

„My sme s rodičmi boli len v Španielsku, Taliansku, a všetkých prímorských strediskách, ale veľmi sa mi páči California a Miami. Tam by som sa rád pozrel. Dalo by sa povedať, že je to taký môj cestovateľský sen,“ priznal som sa a v predstave som sa videl s drinkom na Miami Beach.

„California je strašne špinavá a nadhodnotená. Okrem Palm Springs som tam nič pekné nevidel,“ oznámil mi Majo a ja som sa na neho prekvapivo pozrel.

„Tak, aby by som ti mal povedať, kde všade som bol a kde sa chcem vrátiť,“ začal a ja som ho počúval. Asi 4 hodiny sme sa bavili o tom, kde bol, neuveriteľne zaujímavo o tom hovoril a ja som hltal každé jeho slovo. California, Argentína, Švédsko, Austrália, Peking, Maroko. Po chvíli som sa schúlil bližšie k Majovi a pozerali sme film Diabol nosí Pradu, lebo sme mali chuť na niečo homosexálne a klišé.

Majovo objatie bolo strašne príjemné. Ľahli sme si do postele a ja som zaspával s hladením Majových prstov po mojich vlasoch.

Ráno som sa zobudil na pípnutie smsky. Otvoril som oči a nahmatal mobil.

SMS od: Otec

Ahoj Petko, mozte dnes prist s Majom na obed? Chceme ho spoznat. Daj vediet.

Prečítal som si tú sms asi 3 krát. Ležal som na bruchu a ani som si nevšimol, že Majo sa zobudil tiež.

„Čo bude variť mama?“ spýtal sa a ja som sa s údivom na neho pozrel...

Jeho otázka mi neprišla veľmi vtipná. Znova sa vo mne zapol obranný mechanizmus a ja som začal pociťovať strach z rýchlosti, akou sme na všetko šli.

„Neviem. Zdá sa mi to prirýchlo, necítim sa na to. Hneváš sa?“ spýtal som sa a vlastne som ani nemusel, lebo na Majovi to bolo vidieť.

„Nie, rob ako myslíš,“ odpovedal, no jeho nálada klesla.

Urobil som raňajky, potichu sme ich zjedli a začali sme sa baliť. Bolo medzi nami také to trápne ticho. Väčšinou bolo zapríčinené mnou, ale teraz sa ako decko správal Majo. On sa urazil na to, že sa nechcem nikam ponáhlať? Už 2 chalanov som našim predstavil a potom som im všetko musel vysvetlovať, ak sa niečo pokazilo. Nechcem to znova zažiť. Ďalšieho im predstavím, až keď to bude naozaj vážne. Však on sa nemá na čo hnevať.

Odpísal som otcovi, že prídem sám, lebo Majo sa ponáhľa domov, ale že ďakuje. Milosrdná lož.

„Pôjdeme?“ spýtal sa Majo, keď som nakladal svoj kufor do auta. Nie, pozerajme sa potichu na seba ešte ďalšie dve hodiny, prebleslo mi hlavou.

„Môžme,“ nasadol som.

Počas tej cesty domov som bol vďačný za to, že niekto vymyslel autorádio, lebo sedieť hodinu a pol v tichom aute by som asi nevydržal. Bol som rád, že som sa ešte s Majom nevyspal, lebo to by bolo ešte horšie. Ten bezsexuálny začiatok vzťahov mal význam.

„Tak si píšeme, voláme,“ rozlúčil sa so mnou Majo pri dome.

„Dávaj si pozor,“ odpovedal som, vystúpil a zamieril ku vchodu.

Otvoril som byt, naši sledovali TV, iba som sa pozdravil a išiel priamo do izby. Zapol som net a opísal všetko Mii na facebooku, pretože som potreboval názor z vonka. Či to správne vidím ja, alebo on.

Mia R.: Veľmi divná reakcia. Možno sa tešil.

Peter S.: Alebo chcel všetko hneď. Možno je to ten typ, ktorý musí mať všetko, čo chce. Chápeš, on sa urazil, že sa nenáhlim bezhlavo, ale chcem si to vychutnať pomaly. A možno sa urazil aj preto, že som sa s ním nevyspal.

Mia R.: Bože, pri takýchto chlapoch si uvedomím, čo mám doma.

Peter S.: Aj ja chcem takého. Nepožičiaš?

Mia R.: Ani náhodou :D

S Miou sme si písali až do poobedia, potom šla s Lukym von a ja som tak prišiel o zábavný chat s ňou.

Mama ma zavolala na obed a bolo veľmi podozrivé, že hneď od príchodu nevyzvedala. Všetko sa vysvetlilo na obede.

Znova trápne ticho. Neznášam trápne tichá. Keď všetky zúčastnené strany čakajú a nikto nevie ako začať.

„Nie, nepohádali sme sa, pobyt na Majovej chate bol super, len to nechcem príliš siliť a chcem ísť na všetko pomalšie,“ prerušil som tie ich podozrievavé pohľady.

„Fajn, len sa o teba bojíme, či si v pohode,“ obávala sa mama.

„Nebojte, do žiadnej vody už vchádzať neplánujem,“ odpovedal som, poďakoval sa za obed a odišiel do izby.

Ďalšie dni boli podobné ako tie pred tým. Pomaly ma začalo štvať, že zabijem pólku prázdnin sedením doma. Nemal som na nikoho náladu, dokonca ani na Miu, neviem, mal som potrebu na pár dní vypnúť a nikoho nevidieť. Pred mamou som sa stále usmieval, aby nemala podozrenie, že je niečo divné, väčšinou som počúval hudbu, chatoval, alebo len čítal knihy. Majo sa 3 dni neozýval, potom mi napísal, že je s rodičmi a budúci týždeň by sme mohli skočiť na kávu, ak si nájde čas, lebo má toho veľa. Jasné, videl som to, 4 dni na chate, venuje sa rodičom, na iboyse som ho videl skoro stále prihláseného, ale neriešil som to. Chvalabohu, že som si udržal chladnú hlavu. Starý Peťko by sa s ním vyspal, predstavil rodičom, robil to, čo chce on a po mesiaci by sme sa rozišli, lebo by ma prestalo byviť byť niekoho bábkou. Takto sa to aspoň zrýchlilo.

Stále som však nechápal ako môže niekto s niekým stráviť 4 dni, spoznať sa a nakoniec sa na neho vysrať. Ale on to berie asi tak, že nazačiatku zamaká a potom, keď mu mladý zobe z ruky už nič nemusí.

Mal som strašnú chuť niekde vyraziť, bolo ráno, utorok, skoro stred týždňa a mesto určite prázdne. Otec bol v práci, mama u kamošky a tak som si povedal, že sa len tak vyberiem pozrieť do Žiliny, poprechádzam sa, možno si niečo nakúpim a poobede prídem domov. Možno sa zo mňa stáva vlk samotár :D

Mia bola s Lukášom na Orave, tak som mal istotu, že ich v meste nestretnem. Bolo by trápne tam byť a nevidieť ich.

Tak som sa teda osprchoval, obiekol a vyrazil. Miloval som tieto chvíle, keď som mohol rozhodovať sám za seba, mal čas na seba, s nikým nekomunikovať. To boli asi prejavy puberty.

Zobral som si aj svoj mininotebook, chcel som ho zapnúť niekde v kaviarni, vždy som to chcel vyskúšať. Hneď na to mi napadla kaviareň, kde robil Michal, ten sexy mladý čašník. Tých pár dní doma mi pomohlo, mal som strašne dobrú náladu a tešil som sa z dnešného slnečného letného dňa. Verím, že keď energiu rozdávate, vráti sa vám.

Dokonca som si užíval aj cestu vlakom. Príroda Slovenska je taká krásna. Hory, Strečno, Váh, doliny. Vystúpil som na stanici v Žiline ako keby som si niečo šňupol a rozhodol sa, že dnes sa budem na všetkých usmievať. Negatívna energia pôjde preč. A ono to fungovalo. Prvá žena sa na mňa síce pozrela s pohľadom hovoriacim „čo ti ...?“ ale ďalší ľudia mi úsmev vracali.

Aupark bol dnes prekvapivo prázdny, čo mi vlastne bolo jedno, mieril som si to rovno do svojej obľúbenej kaviarne a dúfal, že Mišo dnes bude robiť. Dnes bol asi môj happy day, pretože bol voľný aj môj voľný gauč pri okne a Mišo sa venoval nefajčiaru.

„Ahoj, čo to bude? Dlho si tu nebol,“ povedal svojím flirtovacím hlasom.

„Vieš čo, dnes sa rozšupnem, dones mi prosím ťa latté a jeden ten veterník,“ odpovedal som a uvedomil som si, že som dlho nemal sladké raňajky.

„Nech sa páči,“ odpovedal Michal a otočil sa k baru.

Zapol som si notebook, rozbehal externý usb internet, prihlásil sa na iboys a čítal bulvár.

„Môžem si prisadnúť?“ spýtal sa Michal.

„Ak máš čas, tak samozrejme,“ súhlasil som.

„Keďže dnes nerobím, mám ho habadej,“ oznámil mi a ja som sa zasmial.

„To latté si mi doniesol vo svojom voľne?“ spýtal som sa ho.

„Áno, dnes vlastne len vypomáham. Zrušil sa mi program s priateľom, tak mám čas. A nejak som si myslel, že by si už mal konečne prísť, dlho si tu nebol,“ sadol si a odpil si zo svojej kávy.

Takže Miško už je zadaný? No smola...

„To je pravda, dlho som tu nebol. A veľa sa toho stihlo udiať,“ uznal som.

„Tak rozprávaj, ja mám čas,“ ponúkol sa Michal a nemusel ma 2x presviedčať.

Rozprával som, čo sa stalo s Rišom, Paľom, so ženatým Jerrym a ukončil som to s Majom.

„Tak ty si toho už zažil. Ten Rišo s Paľom boli naozaj vadní už keď si tu s nimi bol. Ale už s v pohode nie?“ spýtal sa ma.

„Jasné, ale už by to chcelo niečo normálne, stále a kľudné,“ priznal som sa.

„Tak hľadaj na iboyse, ja idem zatiaľ do skladu, o chvíľu som tu. Neuteč,“ zavtipkoval a už ho nebolo.

Podľa Mišovej rady som pozeral profily na ibku. Žiaden ma však neoslovil. V tom som si všimol, že na pravo v práve prihlásených bola zaujímava fotka jedného chalana. Rýchlo som klikol na jeho profil a čakal, či aj ostatné budú také fajn.

Keco (zaujímavé meno) mal 32, v profile Bratislavu, 180 cm. Mal krátke blond vlasy, široké čelo, krásny úsmev a súmernú postavu. Fotky v profile mal z nejakej akcie, potom jeden Egypt, jednu v aute a jednu čiernobielu z postele. Široké stehná mal, tak som sa rozhodol dať mu plusko.

Tak ten má určite na jeden prst 5 bratisalvských buzien, pomyslel som si a pozeral si fotky. Keco mi však plusko vrátil. Tak som slušne poďakoval a čítal bulvár.

Potom prišiel Michal, rozprával o sebe, že s priateľom sú už 3 roky spolu, volá sa Dano, že ýva ešte s rodičmi v Žiline a tu robí 2 roky.

„Zaujímavá práca, asi ti to rýchlo obehne, čo?“ spýtal som sa.

„Vieš čo, aj hej. Keď staále niečo robíš, tak je to fajn,“ usúdil a v tom ho prerušil zvuk správy na iboyse.

Keco odpísal, že aj on ďakuje a že vyzerám zlato. Pousmial som sa, na čo zareagoval Mišo a tak som mu musel toho chalana ukázať.

„Dobrý, tak vás nebudem rušiť, keby niečo, som pri bare,“ povedal a odkráčal k baru.

Ani som si neuvedomil koľko je hodín, pretože s Kecom sme si písali niečo cez dve hodiny. Za ten čas mi volala mama, povedal som jej, že som v Žiline a skočím tu aj na obed, vrátim sa poobede. S Kecom sme zatiaľ stihli rozobrať čo robíme, dozvedel som sa, že býva momentálne na hoteli v Žiline, lebo je tu pracovne celý týždeň, inak býva v Bratislave, robí niečo v IT sektore (na tých týpkov mám štastie) a je single. Ja som mu napísal o sebe to, že bývam s rodičmi, študujem strednú v Žiline, užívam si prázdniny a sedím v kaviarni.

Po dvoch hodinách sme to museli naše písanie ukončiť, lebo musel nekam odbehnúť. Ja som tiež chcel skončiť, lebo som pociťoval hlad a navrhol som Mišovi, či sa spolu nepôjdeme najesť. Súhlasil a tak som sa zbalil a vyrazili sme do mesta.

Ako sme tak kráčali po meste, pípla mi esemeska. Vybral som si mobil z vrecka a chcel si ju prečítať. Bola to však strata času. Bola od Kiky a s krátkym textom.

„Ahoj Peťko, prepáč ak vyrušujem, len som ti chela oznámiť, že Rišo je vo väzbe kvôli drogám. Dúfam, že sa ešte niekedy uvidíme, nech sa ti dari, kika“

Ukázal som tú smsku Mišovi a ďalej som to neriešil. To je minulosť...