Lifeline 10 - Koniec... Alebo nový začiatok?

„Žiadne vyspávanie,“ zavelil Rišo a mne trvalo ďalšie dve hodiny, kým sme sa dostali z bytu.

Neviem na čom frčal, alebo sa v noci tajne nabíjal na nejakej trafo stanici, no toľko energie som ešte u nikoho nevidel. Stále sme niekam chodili, niekoho stretávali, niečo navštevovali, niekde jedli.

Po 3 dňoch som mal pocit, že už poznám celú Bratislavu ako rodné mesto, mal som tam viac známych ako v Martine. Každý večer totižto Rišo organizoval nejakú akciu s ľudmi, ktorých tu poznal a ja som ich tým pádom spoznal tiež. Môj biorytmus bol beznádejne vykoľajený, no bol som rád, že sa onedlho zbalíme a pôjdeme do našeho malého zapadákova kde sa skoro nič nedeje. Stále som mal pocit, že toto budem dospávať ešte dva týždne.

V posledný deň sme skočili znova do Viedne, Rišo to nazval rozlúčkovým výletom a mne sa odtiaľ vôbec nechcelo. Zamiloval som si to mesto, no večer nás čakala rozlúčková párty v byte, tak sme museli odísť, aby sme všetko prichystali. Kúpili sme zopár fliaš alkoholu, niečo na jedenie, nealko a trošku sme upratali.

Naši mi volávali každý deň a ja som ich ubezpečoval, že žijem, mám sa fajn a teším sa na nich. S Borysom sme si neustále písali na whatsappe, neskutočne mi chýbal, no bol som Rišovi vďačný za to, že sme mali taký bohatý program, a tak som na to často nemusel myslieť.

Podvečer prichádzali prví ľudia a zábava sa pomaly začala rozbiehať. Bol som rád, že Rišo nemá medzi známymi žiadne buzny a dokonca ani žiadnych gayov, takže sme nemuseli rozoberať módu, šoubiznis alebo kto sa s kým, kedy a za koľko vyspal. Myslel som si, že ľudia v Bratislave sú len povrchní tupci, no ako som videl, našli sa aj výnimky. Samozrejme som sa viac zabával so ženskou časťou ako s chalanmi, ale to bolo aj preto, že niektorí boli naozaj chutní a ja som sa nechcel strápniť.

Skoro vôbec som nepil, pretože som si chcel pamätať všetko, čo sa stalo a nevyviesť niečo hlúpe. To sa však nedalo povedať o Rišovi, ktorý si poslednú noc v Bratislave užíval naplno a hltal jeden pohárk za druhým. Chalani boli v podobnom stave a tak z ich strany bytu sa ozývali rôzne zvuky. My sme sa na nich bavili, pretože boli zlatí a ja som bol rád, že nie sú vulgárni alebo násilnícki.

Okolo tretej sa pomaly ľudia zberali preč a tak ako jediný triezvy obyvateľ bytu som sa s nimi lúčil a menil si kontakty, aby sme sa mohli stretnúť alebo komunikovať aj do budúcna. Už som pomaly zaspával na nohách keď odišla posledná skupina a my sme s Rišom zostali v byte sami.

„To ti poviem, úžasná párty. Však?“ spýtal sa ma Richard a odišiel do spálne. Dúfam, že tam zaspí, pomyslel som si, keď som upratoval neporiadok. Sadol som si na gauč, stíšil telku, v ktorej práve dávali romantické hity, nalial som si trošku vodky do pohára a nostalgicky sa lúčil s týmto bytom. Takýto život si viem predstaviť. Zrazu sa dvere na spálni otvorili a v nich stál Rišo tak ako som ho spoznal, takže len v tangách.

„To čo máš na sebe?“ spýtal som sa pobavene. Vedel som, že vypil toľko, že je neškodný, no nemohol som sa ovládnuť a nesmiať sa, lebo pohľad na neho bol komický.

„Som sa rozhodol, že ti zatancujem,“ povedal a skôr než to dokončil sa začal vrtieť, vrtel bokmi, bál som sa že sa zrúti a oblíži si. Tancoval úplne mimo toho, čo púšťali v telke a keďže som sa naozaj bál, aby niečo nerozbil, tak som sa k nemu postavil a objal ho. To je telo ma stále fascinovalo. Kebyže nemám Borysa, tak by to možno bolo ešte krajšie, ale Borysa som miloval ako nikoho a nenechám si Rišom znova všetko pokaziť. No aj tak som mu bol za veľa vďačný.

„Som idiot, vieš to?“ spýtal sa ma Rišo keď som ho posadil na gauč. Sadol som si k nemu a popíjal vodku.

„Každý sa sem tam opije,“ upokojoval som ho.

„Ja teraz nehovorím o pití. Som idiot, lebo som mal krásneho, mladého, vysokého, inteligentného, vtipného, sčítaného, romantického, verného, citlivého chalana a vymenil som ho za chvíľkové potešenie a ľudí, ktorí za to nestáli. Vieš ako veľmi ma to mrzí?“ vychŕlil zo seba a ja som ľutoval, že som nešiel spať. Presne toto som riešiť nechcel.

„Čo sa stalo sa už neodstane,“ bože ako veľmi nemám rád tieto patetické reči, no nič iné mi nenapadlo,“ buď rád, že sme aspoň kamoši.“

„Ja som a ani nevieš ako. Totálne si to vážim. Len ma trápi to, že som to posral. Môžeš mi niekedy vôbec odpustiť?“ spýtal sa ma a v očiach sa mu leskli slzy.

„Riško, ja som ti už odpustil, tento týždeň bol úžasný a ja ti veľmi za neho ďakujem. Budem tu pre teba keď budeš mať problémy ale aj keď budeš mega šťastný,“ povedal som mu a on ma objal.

Potom sa potichu rozplakal. Tiež mi to prišlo ľúto, no nechcel som tam sedieť ako taká plačka a tak som sa snažil zabrániť tomu, aby som sa rozplakal. Naozaj ho to trápilo. Ale bohužiaľ, každý sme si strojcom svojho šťastia a on mal príležitostí dosť. Kamarátstvo bolo to najviac, čo som ponúkal.

Len tam tak sedel a plakal. V tangáčoch. Chlap, ktorý mal asi 3x takú váhu ako ja mi sedel v náručí a plakal. Možno mal byť tento týždeň ospravedlním za to všetko, možno nie.

„Riško, neplač, sme tu, sme zdraví, sme spolu a máme pred sebou posledné chvíle v Bratislave, tak poď a urob mi ten striptíz,“ začal som.

„Chceš urevaného striptéra?“ spýtal sa ma a utieral si oči.

„Nie, ja chcem toho striptéra, ktorého som videl na mojej 15tke,“ oponoval som mu.

Richard vstal, šiel do kúpeľne a ja som nevedel odtrhnúť oči od tých jeho sexy polovíc zadku ako sa triasli pri chodení. Hneď by som medzi ne zaboril hlavu. Po chvíli vyšiel umytý, vlhký a prepol na tančený hudobný kanál. Vrtel sa síce celkom do rytmu, ale stále to nebolo ono a potom si sadol na mňa a skoro ma rozpučil, no niečo v mojich nohaviciach ho nadvihovalo. Sadol si napokon vedľa mňa a pozerali sme telku. Zaspali sme pod dekou a pri rozhovoroch o našich životoch...

Zobudil som sa na gauči, no Rišo pri mne už nebol. Posadil som sa a prvé, čo mi napadlo bolo, že je to posledné ráno v Bratislave. Na druhej strane však zajtra uvidím Borysa a budeme znova spolu.

„Dobré ráno,“ pozdravil ma z kuchyne Richard, Vo vzduchu som cítil praženicu.

„Dobré ránko. Vyspal si sa?“ spýtal som sa, pretože ja som bol vyspatý do ružova.

„Jasné, len som sa zobudil na hlad, tak nám robím vajíčka,“ povedal a ja som si zatiaľ pobalil veci do kufra. Bol som rád, že som tu bol a že sme znova s Rišom kamoši. Netušil som, či si včerajšiu noc pamätá. Hlavne náš rozhovor.

Najedli sme sa, trošku ešte ležali pri telke a okolo obeda sme sa rozhodli, že vyrazíme naspäť domov. Cesta bola príjemná, na ceste bolo málo áut a pri Považskej sme sa zastavili v jednom salaši, kde sme si dali obaja bryndzové halušky a po tých všetkých kebaboch a mekáčoch som bol za toto jedlo vďačný. S plnými bruchami sme sa vydali na zvyšok cesty.

„Prepáč za včerajší výlev citov,“ prerušil hity z rádia Richard.

„Ty si to pamätáš?“ rečnícka otázka.

„Áno, dlho som to v sebe dusil. Prosím ťa, nechaj si to pre seba, dobre? Ja sa vysporiadam s tým, že máš Borysa a budem vďačný, keď sa budeme stretávať ako kamoši. Inak stále mám na sebe tie tangáče,“ priznal sa a ja som musel rukou zakryť blížiacu sa erekciu.

Rišo sa len pousmial a zatriasol si v rozkroku. Chalan, ktorý ho získa bude mať teda čo robiť, pomyslel som si.

Zvyšok cesty ubiehal rýchlo a pred Žilinou sme sa rozhodli, že ešte skočíme na kávu k Michalovi. Zaparkovali sme teda v Auparku a vybehli do Straffa.

„Tak vás dvoch som tu vôbec nečakal,“ privítal nás Miško.

„Aj tebe krásny deň. Poprosím ťa dve silné pressá,“ pozdravil som sa. Sadli sme si na vonkajšiu plochu a všimol som si pohľady žien na Riša. Keby ešte nevedeli čo má v nohaviciach :D

„Kde si sa tak dlho túlal? Som ťa nevidel väčnosť,“ vyčítal mi Michal.

Tak som mu vyrozprával všetky novinky z posledného času a pri rozprávaní som si všimol, že Rišo sa nejak zvláštne pozerá na Miša.

„No a ty máš čo nové?“ vyzvedal som.

„Rozišli sme sa s Petrom. Chápeš, kým ja som bol tu, tak on si domov nosil nejaké mladé mäská a šukal ich tam. A ani sa nepriznal, len som doma našiel na papieri odkaz o tom, aký bol úžasný. Ten mladý mu to tam nechal keď odchádzal ráno a Peter ešte spal. Ja som bol u rodičov. No čo ti poviem, je to hovädo,“ posťažoval sa Mišo a my sme ešte viac pútali pozornosť prítomných.

„To je mi ľúto,“ povedal som a všimol som si, že Rišo sa pousmial.

„Možno ťa čaká niečo lepšie,“ povedal a ja som ho hneď pochopil.

„Ďakujem, ste milí,“ pousmial sa na nás Michal a Rišovu poznámku zjavne nepochopil,“ idem ja pracovať.“

V tom mi pípla esemeska.

Píše: Borys

Ahoj laska, dnes vecer o osmej odlietam, zajtra na obed ked sa vyspim som u teba. Neskutocne sa na teba tesim. Lubim ta

Pre: Borys

Ahoj milacik, my sme uz v ZA, vylet bol uzasny, od zajtra sa ma nezbavis. Milujem ta

„Aj ja si chcem takto s niekým písať,“ sťažoval sa Riško.

„Možno že ty si to lepšie pre Miška,“ zasmial som sa.

„Aspoň niekto to pochopil,“ pousmial sa Rišo a odpil si z kávy.

Dopili sme kávu, rozlúčili sa s Mišom a kráčali k autu. Mame som volal, že budem čoskoro doma a som hladný. Tie halušky som nejak rýchlo vytrávil. Tešil som sa na domácu stravu. Ževraj ma čakajú palacinky. O dôvod viac sa vrátiť.

„Môžem si požičať tvoj mobil?“ spýtal sa Rišo.

„Jasné,“ podal som mu ho a netušil kvôli čomu ho potrebuje.

Po chvíli mi ho vrátil a sadli sme do auta.

„Čo si potreboval?“ spýtal som sa ho zvedavo.

„Miškovo číslo,“ odpovedal,“ aby sa na teba náhodou nenahneval, že si mi ho bez opýtania dal, tak som si ho bez opýtania odpísal,“ ja z neho umrem.

„Hlavne mu neublíž,“ poprosil som ho a smial sa na ňom.

O chvíľu sme už boli na parkovisku pred mojim domom a lúčili sme sa. Poďakoval som sa mu za úžasný týždeň a za to ako sa snažil. Vyštartoval z parkoviska a za chvíľu som ho už nevidel.

Naši doma práve dojedali, keď som prišiel a začal rozprávať kde sme boli, čo sme zažili a obaja sa tešili, že som strávil taký krásny čas v Bratislave. Hodil som si sprchu po ceste a naladoval sa palacinkami.

S plným bruchom som sa uložil na posteľ a opisoval na Facebooku Mii a Lukymu ako úžasne sme sa mali. A tešil som sa na Borysa. Už zajtra.

Mia bola celá paf z Maťka, chodili stále do kina, k vode, do kina, k vode a tak stále dokola. Luky bol zas voľný a užíval si to. Sľúbili sme si, že sa vidíme čo najskôr. Keď sa dosýta nasýtim Boryska. Už zajtra...

Poobede sme šli s rodičmi do mesta sa prejsť, sadli sme si na kávu, poukazoval som im fotky z výletov a napísal svojím známym z BA, že sme úspešne dorazili. Bože ako mi chýbali.

Večer som zaspával s pocitom, že som šťastný. Presne takto to malo byť, takto som to chcel a zajtra budem s Borysom. Zaspávať s dobrou náladou je to najlepšie čo môže byť.

Bol som zjavne unavený z cestovania, pretože som sa zobudil až o desiatej. Na mobile mi svietila smska.

Píše: Borys

Ahoj laska, uz cestujem zo Schwechatu do Martina, vyzdvihnem si ta a budeme u nas. Milujem ta.

Tešil som sa. Smska bola odoslaná pred dvoma hodinami. Tak o dve hoďky tu bude. Hodil som si sprchu, zbalil si znova včera vybalený kufor a pochválil sa mame smskou. Trošku ju mrzelo, že zas budem mimo, ale plánovali ísť k Viere na pár dní, tak im to celkom vyhovovalo. Nevedel som sa dočkať. Čas šiel tak strašne pomaly. Pozeral som telku keď mi zazvonil mobil.

Volá: Borys

„Prosím?“ zodvihol som.

„Miláčik, už som dole,“ neveril som vlastným ušiam.

„Bežím,“ rozlúčil som sa a bežal aj s kufrom do výťahu. Rozlúčil som sa s našimi, zaželal príjemné dni u Viery a už som chcel byť v Peugeote, ktorý čakal dole.

Keď som otvoril dvere domu a videl ho tam stáť, síce unaveného, ale môjho a zamilovaného bolo mi všetko jedno. Rozbehol som sa za ním a poriadne ho vyobíjmal. Hodil som kufor na zadné sedačky, sadol do auta, chytil Borysa za ruku a povedal:

„Konečne som s tebou,“ Borys mi pobozkal ruku a vyštartoval. Šli sme k nemu domov, do domu, z ktorého sa najbližšie dni nepohneme. Srdce mi šlo radosťou vyskočiť z hrude. Iba ja a on...

Celé 3 dni sme nevyšli z Borysovho domu. Celé dni sme boli v posteli, varili, pozerali telku, spali, milovali sa alebo len tak ležali v objatí. Každý z týchto dní som sa budil neskutočne šťastný. Prežíval som najkrajšie obdobie svojho života. Naši boli v pohode, Mia bola šťastná s Maťom, Luky mal za sebou úspešný coming out a tiež mohol byť konečne sám sebou, znova som sa rozprával s Rišom, prežil som krásny týždeň v Bratislave a hlavné bolo to, že som bol s človekom, s ktorým sme si rozumeli, rozumeli sme si ako ľudia, mali sme rovnaké názory, záľuby a bol to prvý chlap v mojom živote, pri ktorom som cítil, že ma posúva ďalej, že pri ňom rastiem a dospievam.

Po troch dňoch som sa pozrel do kalendára a všimol si, že ma čaká posledný víkend pred školou. Tie dva mesiace tak rýchlo ubehli. A koľko sa toho stalo. Pozeral som sa na Borysa, ktorý tvrdo spal. Ani som sa mu nečudoval, pretože po tom nočnom výkone, ktorý podal si to zaslúžil.

Posledné dva dni som prepadol poľštine a Borys sa na mne náramne bavil. Študoval som hotelovku a to sa hodí, možno skončím v nejakej reštike vo Varšave a Borys bude liečiť slepých Varšavanov. Alebo Varšanov? Neviem. To je jedno, hlavne, že budú slepí...

Frčal som na poľskom rádiu, vytváral som nové poľské slová a hlavne som chcel stále s Borysom niečo šukať. Z toho slova som mal asi najväčšiu radosť.

Keďže som už chcel trošku vypadnúť z domu a neprepadnúť ponorkovej chorobe, dohodol som sa s Miou a Lukym na káve v meste. Bez partnerov, pretože som sa chcel s nimi rozprávať osamote tak ako za starých čias.

Skočil som do sprchy, obliekol som sa a pripravil nám raňajky. Našiel som v chladničke nejaký jogurt, nakrájal banán, vločky a nalial nám pomarančový džús do pohárov. Ako hovorieval Lukáš „vitamínky do cicinky“ :D

Zobudil som Borysa bozkom, ten sa prebral a objal ma. No krajšie ráno som si nemohol priať. Spoločne sme sa najedli a Borys vravel, že sa musí zastaviť v ordinácií, aj keď mal na tento týždeň dovolenku, takže som sa mu pochválil, že idem s Miou a Lukym na kávu. Rozlúčil som sa, dohodli sme sa, že poobede sa vrátime naspäť do postele a budeme pokračovať v zabehnutom. Budem to potrebovať, však o dva dni začína škola. Fuj, ako ja som strašne nemal rád september.

Vybehol som na ulicu a von už svietilo slnko. Kým som čakal na autobus, pretože som sa chcel trošku prevetrať a odmietol som Borysov odvoz, mi začal zvoniť mobil.

Volá: Mia

Dúfam, že to nezruší, pomyslel som si.

„Ahoj láska,“ zodvihol som.

„Ahoj, len kontrolujem, či sme všetci ready. Lukáš ma berie a prídeme do Auparku. Máme sa zastaviť aj po teba?“ ponúkla mi odvoz.

„Nie, ja som už na zastávke, zachvíľu mi ide bus. Vidíme sa, pa“ rozlúčil som sa, keď práve prichádzal autobus.

Cesta do centra bola rýchla, vystúpil som pri Auparku a kráčal do kaviarne. Tešil som sa, že budeme znova ja, Mia a Luky na káve a pokecáme.

Ako som sa blížil ku kaviarni, uvidel som ich sedieť na našich obľúbených gaučoch a s úsmevmi na tvári. Keď som prišiel k stolu, obaja sa postavili, Miu som dlho objal a Lukáš mi najprv podal ruku, no potom si ma prisunul a objal aj on. Sadol som si a objednal si. Mišo dnes, bohužiaľ, nerobil.

„Tak ako sa máte?“ spýtal som sa.

„Užívam si slobodu, stretávam sem tam niekoho a konečne žijem bez klamstiev a pretvárky. Ale strašne ste mi chýbali,“ začal prvý Luky.

„My s Maťom sme celé dni zatvorení doma a nepohneme sa od seba ani na meter. Neviem ako to prežijem bez neho v škole. Chvalabohu, posledný ročník. A čo s Borysom, preháňaj,“ vyzvedala Mia.

Tak som im najprv povedal o super týždni v Bratislave, o tom ako sa Rišo zmenil a fakt sa snažil a nakoniec o Borysovi. O tom, aký je, čo robí, že je najlepší chlap v mojom živote, samozrejme, hneď po Lukášovi, ktorý sa zasmial a uvedomil som si, že oni sa vôbec nepoznajú.

„Tak skočíme zajtra na Šútovo a rozlúčime sa s letom ako sme sa s ním vítali,“ navrhla Mia a mne sa to zdalo ako úžasný nápad.

„To je super, navrhnem to doma,“ povedal som a rozosmiali sme sa.

„Ja som pán svojho času, takže ja mám čas,“ pochválil sa Luky a prehodil si ruku cez Miino rameno.

V tom mi zapípal na stole telefón.

Píše: Borys

Laska, strasne mi chybas. Poobede sa tesim na lenosenie.

Rovno som to využil.

Pre: Borys

Aj ty mne chybas. Mia navrhla, ze by sme mohli zajtra ist na jazero sa kupat. Pridame sa?

Zatiaľ sme pili kávu, rozprávali sa a ja som čakal na Borysovu odpoveď, ktorá prišla dosť rýchlo.

Píše: Borys

Tesim sa na nich. A na teba v plavkach. Pozdravujem.

Odkázal som pozdrav a oznámil im, že sa zajtra kúpeme. Tešil som sa. Smiali sme sa, zabávali a vtipkovali ako predtým. Lukáš nás potom odviezol, najprv Miu a potom mňa. Rozlúčili sme sa a dohodli sa na zajtrajšku.

Prišiel som do bytu, Borys ešte nebol doma. Vyzliekol som sa, pripravil postel, zapol telku v spálni a čakal na Borysa.

Prebudil som sa na jeho bozk.

„Ty si krásny ako tu na mňa čakáš,“ povedal a pridal sa ku mne pod perinu. Čo sa dialo ďalej asi nemusím písať :P

Na druhý deň sme vstali pred obedom, dali si rovno v meste obed a šli pre Miu a Maťa, ktorý mal auto v servise a stretli sa s Lukym pred jeho domom. Vedľa seba mal Lucku, ktorú sme vyobíjimali, všetci sme sa popredstavovali, Lucka mi za Borysovým chrbtom ukázala palce hore a to znamenalo, že som si vybral dobre. Ale to som ja už dávno vedel.

Cesta bola rýchla, chalani sa prebehovali a šantili za volantom, Mia výskala a ja som sa smial, pretože som na takúto jazdu bol zvyknutý od Riša a Paľa. A Borysovi som veril.

Na jazere bolo úplné Tesco a len tak tak sme si našli miesto na deky. Chalani sa hneď hodili do vody a my s Miou sme sa opaľovali. Borysovo telo v kraťasových plavkách bolo mňam a vôbec mi nevadilo, že nemá slipové plavky. Jeho telo bolo sexy vo všetkom.

Neskôr sme šantili vo vode všetci, hrali sa s loptou, kričali a užívali si posledný voľný deň. Potom som sa šiel trošku vystrieť na deku a pustil si do uší hudbu, aby som nemusel počúvať rozhovory okololežiacich.

Zrazu sa niekto nadomnou postavil a ja som na svojom tele cítil jeho tieň a kvapky vody. Otvoril som oči.

Nadomnou stál Rišo v slipových plavkách, rozkročený a s úsmevom na tvári. Posadil som sa a zložil si sláchadlá.

„Pozerám po nejakých sexy chalanoch a zrazu vidím teba,“ povedal a podali sme si ruky. Prisadol si a zamával ostatným do vody. Všetci sa vynorili a ja som zoznámil Riša s Borysom, ktorý mu poďakoval, že sa o mňa tak dobre staral. Potom sme sa všetci vrátili do vody a šantili až pokým slnko nezačalo zapadať za kopce.

Večer sme sa zbalili, rozlúčili a my s Borysom sme šli ešte k našim. Borys bol trošku nerovózny, no ja som ho upokojoval, že naší sú v pohode a prežili aj väčších idiotov. To som si teda pomohol, pomyslel som si.

Naši boli z Borysa nadšení, najmä mama, ktorá bola rada, že som s niekým tak vyspelým a rozumným ako je Borys. Dohodli sme sa s našimi, že do školy pôjdem rovno od Borysa, ale potom sa vrátim domov. Zobral som si veci na prvý deň a rozlúčil sa s nimi. Nevedel som sa dočkať Borysovho objatia u nás doma. Pretože ako mi Borys vo vode povedal, už to bol náš domov J

Prišli sme už za tmy a ja som si zložil veci do skrine a Borys zatiaľ nalial na balkóne víno do pohárov a sadol si. Prišiel som a ním a posadil sa vedľa neho.

„Máš z niečoho strach?“ spýtal sa ma a chytil za ruku.

„Zajtra začína škola a my sme boli spolu zatiaľ len cez prázdniny. Bojím sa, že na seba nebudeme mať čas,“ povedal som mu o svojich pochybách.

„Peťko, ja som tu pre teba, ty pre mňa, spoznal som vašich a toto je náš domov. A ja si urobím času čo najviac, aby som mohol byť pri tebe, lebo je mi pri tebe úžasne,“ povedal, upokojil ma tým a ja som ho objal.

Zvyšok večera sme sa rozprávali, popíjali víno a nakoniec si ľahli a ja som si premietal celé leto pred očami. Bolo to krásne leto.

Ráno som po dvoch mesiacoch znova vstával na budík, no s jedným veľkým rozdielom, že teraz tu bol Borys. Aj on vstal, pobozkal ma a dali sme si spoločné raňajky. Mama sa uisťovala, že som vstal a radšej mi zavolala. Zaželali mi s tatom všetko dobré do nového školského roku a ja som im poďakoval.

Pripravil som si všetky veci a Borys mi sľúbil, že poobede skočíme na zmrzlinu do mesta, lebo si ju zaslúžim. Smial som sa, keď mi to vravel, pretože pri tom vyzeral zlatý. Nasadli sme do auta a šli do mesta. V meste boli zápchy, no my sme počúvali rádio a držali sa za ruky.

„Inak na jesenné prázdniny si nič neplánuj,“ povedal mi na ceste do školy.

„Prečo?“ nechápal som.

„Letíme do Varšavy, naši ťa chcú spoznať,“ vypadlo z neho. Neveril som vlastným ušiam.

„Prosím? Vaši o mne vedia?“ čudoval som sa.

„Jasné, volal som im z Berlína na skype. Videli aj fotky a vedia o tebe všetko. Mama sa veľmi teší,“ povedal a ja som sa skoro rozplakal. To je také krásne, že ma chce predstaviť u rodičov.

„Ďakujem Borysko, bude mi cťou spoznať ľudí, ktorí vychovali takého úžasného muža,“ pochválil som ho a pobozkal mu ruku. Už sme boli skoro pri škole.

„Tak sa vidíme poobede na tej zmrzline,“ rozlúčil sa so mnou Bobo.

„Teším sa, dávaj si pozor,“ pobozkal som ho a vystúpil. Kráčal som ku škole, kde už čakala Mia aj s Luckou a Maťom. Videli na mne úsmev a vedeli, kto mi ho vyčaroval na tvár.

Kráčal som k nim s ľahkosťou, s radosťou, že žijem život, ktorý som vždy chcel a dostával som pomaly chuť na tú poobednú zmrlinu. A na Boryska...

Táááák a to je koniec druhého pokračovania mojich poviedok... Toto by vám asi nestačilo a preto vám chcem veľmi pekne poďakovať za každý komentár, reakciu, pripomienku, ktorú ste mi k príbehu napísali. Veľmi ma to baví a aj keď mám toho v súčastnosti veľa, tak sa snažím, aby ste dlho nečakali.

Pripravujem ďalšie pokračovanie môjho príbehu, teraz však zo súčastnosti a s aktuálnymi osobami, ktoré poznám. Tak snáď sa bude páčiť :)