Nočná utópia o behu
Útek. Jediné čo ma naučili – utekať. Utekať a mať oči otvorené. Kiež by som nemusel. Okolo letia guľky, počujem ich. Vidím ich hrať sa, súperiť medzi sebou ako malé, vojnou nedotknuté deti. Letia okolo mňa, za cenu výhry a uznania, zrážajú mojich priateľov na zem – prehrávam. Neobzerám sa. Mohol by som, no jedno obzretie a som s nimi. To nechcem! Dal som sľub, že sa vrátim späť. Musím sľub dodržať. Povedať „Mama, som doma,“ žene, ktorá mi dala život, ten, ktorý mi chcú vziať, jej do očí. Z úvah o domove ma vytrháva ostrá, pálčivá bolesť.
Pád. Zaostrím, aby som lepšie videl. Len ďalšie bezvládne telo. Opieram sa o lakte, snažím sa vstať. Musím pokračovať, bežať. Tá tvár. Zohavená, spálená, krvavá od zeme, na ktorej sme sa kedysi naháňali ako chlapci. Kedysi. Odtrhnutá sánka, jedno oko. Filip. Vysoký atlét, s ktorým sme po nociach hrávali karty. Je ešte dieťa. Bol ešte dieťa. Ako väčšina.
Vstávam, potláčam plač, adrenalín stúpa na maximum. Obzerám sa – riskujem. V prachu behu vidím za sebou asi piatich. Ostatní ležia. Nevstávajú. Na vystretých nohách otáčam hlavu. Predo mnou nikto.
Som na rade. Počujem tú, ktorá bude smrteľná. Cítim ako mi preniká pod kožu, len kúsok od srdca, ktoré som nikomu nestihol venovať. Šepkám. „Mama, prepáč.“
Tma. Oči zavreté, dýchanie nulové, tlkot srdca žiadny.
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď Michal Pavlov pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.