12.6.2018 10:00

O tom, ako som odišiel

Napísal som svoju knihu s názvom Martinus, ktorú si odkladám na nočný stolík, aby som sa k nej mohol kedykoľvek vrátiť.

Minulý rok. Rok, kedy som popri škole začal pracovať. Pracovať v kníhkupectve. Dreamjob? Dreamjob! Každý mi to vravel, sám som to vedel. Robiť s knihami, cítiť ich vôňu, listovať tisíce stránok, čítať rôzne príbehy. Podarilo sa mi to. Ničoho neľutujem. No odišiel som.

Pracoval som v Bratislave. Pracoval som v Nitre. Pracoval som s radosťou. Knihy som naozaj miloval. Byť kníhkupcom bola pre mňa pocta. Vždy som bol hrdý nato, kde pracujem – s kým pracujem. Kolegovia (1) + zákazníci (1) = vzorec, ktorý som si vymyslel, keď teraz odchádzam.

Nikdy nie je ľahké, prísť do nového kolektívu. Medzi ľudí, ktorých nepoznáte –  jednoducho neviete, ako a či vôbec medzi nich zapadnete. Bolo to ťažké, no vytvoriť si puto nebolo nakoniec také ťažké. Znie to ako klišé, ale kolektív, všetci tí ľudia, ktorých som denne stretával boli dôvodom, prečo som sa do práce tešil. V Bratislave to bolo ľahšie – väčší kolektív, viac ľudí, menej si všímajú, časom si na Vás zvyknú. Nitra – to bolo ťažšie. Myslel som si. Zmýlil som sa. Menej kolegov, bol som doma, hoci len na 3 mesiace. Väčšia pozornosť smerujúca na Vás, cítite ich pohľady, ktoré Vás postupne spaľujú. Omyl. Bolo nás málo, bol som tam krátko. Za každého jedného by som sa postavil, v akomkoľvek probléme, aj keby som poznal iba ich pravdu. Ľudia, ktorí mi leto spravili krajším a stále mi vedia náhodným stretnutím vyčariť úsmev na tvári a spomenúť na chvíle strávené s nimi.

Tak ako som Nitru miloval, som začal milovať aj Bratislavu. Dala mi „knižné legendy“, zamestnancov, ktorí sa v knihách, v tom čo robia, vyznajú tak ako by sa mal každý vyznať v tom čo robí. Videl som, že nerobia, ale milujú to čo robia. Boli pre mňa vzorom a nikdy ním neprestanú byť. Bolo nás veľa. Veľa rôznych pováh a správania. Našiel som medzi nimi tých, ktorí mi neboli kolegovia. Boli to moji priatelia, s ktorými som precestoval svet, zasmial som sa, posedel po práci pri tekutom zlate a vedel som, že sú tu dnes a budú aj zajtra. Boli pre mňa oporou, vzorom, priateľmi, či už hovorili slovensky alebo česky J .

Dreamjob? Nie vždy. Druhá veličina vymysleného vzorca – zákazníci. Naučil som sa jednu vec. Ľudia sú veľmi zvláštni. Či už je to ich výzorom alebo chovaním. Denne som ich stretával stovky. Boli vysokí, nízki, tuční, chudí, nepríjemní, milí. Ku každému jednému som sa choval slušne. Bol som tak vychovaný. Ďakujem oci a mami. Prišli takí, ktorí ma zaskočili, ktorí ma rozosmiali, jeden taký, ktorý ma rozplakal. Ale tak to býva. Zo sto milých ľudí, ktorí prídu si zapamätáte toho jedného, ktorý by mal radšej sedieť doma. No nesedí a my by sme mali takéto situácie zvládať. Vďaka za tých 99. Snažil som sa. Snažil som sa vždy s úsmevom pomôcť a keď aj nie vždy poradiť, byť tým človekom, ktorého si zapamätáte keď odídete z predajne. V dobrom. Byť dobrým človekom, správať sa k ľuďom tak, ako by sa páčilo mne keby sa ku mne správali. Ak sa mi to podarilo, nemôžem byť vďačnejší. Môžem odísť šťastný.

Výsledkom mojej práce boli odmeny. Nie tie finančné. Odmeny, ktoré po mne zostali pre Vás. Mal som okolo seba šikovných ľudí, vďaka ktorým sme nafotili lookbook, mali vždy bohaté pracovné raňajky, nezabudnuteľný spoločný víkend, spoločné karaoke a mnoho vecí, na ktoré si teraz nespomeniem. Sľubujem, že keď mi napadnú určite mi vyčaria úsmev na tvári.

Nechcem robiť reklamu. Naozaj nie. Boli veci, s ktorými som ako zamestnanec nesúhlasil a ktoré sa mi naozaj nerobili ľahko. Ale nato som bol malá ryba. Tak ako väčšina z nás. No my, malé ryby tvoríme knihomoľské more, v ktorom si rybár – zákazník vďaka nám vyloví to, po čom jeho srdce túži. Vrátim sa. Nerobím reklamu – len chcem poďakovať za to, že ste tu boli pre mňa, že ste tu pre mňa a pre ostatných, ktorí vašu pomoc (podľa vlastnej skúsenosti viem) potrebujú. Nelúčim sa. Iba ďakujem. Za vás, tých, ktorých si vážim a neopovážil by som sa povedať o Vás krivé slovo. Boli sme firmou a vždy budeme len takou, akú si my,  malé ryby spravíme. Martinus je už pre mňa minulosťou, prežívanou v súčasnosti, o ktorej budem hovoriť s radosťou mojim vnúčatám v budúcnosti.

Napísal som svoju knihu s názvom Martinus, ktorú si odkladám na nočný stolík, aby som sa k nej mohol kedykoľvek vrátiť. Bolo mi cťou. Ďakujem.

Zdroj:

https://www.instagram.com/p/BfLow0hF2hL/?taken-by=martinus_sk https://www.instagram.com/p/BWKIa6sDv7R/?taken-by=martinus_sk https://www.instagram.com/p/BTig567B3nS/?taken-by=ajemmiso

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
0
Poslať správu
Nevypísaný spisovateľ. Snílek milujúci upršaný Paríž 20. rokov, okúzlený tvorbou Hemingwaya, skazený čistou vulgárnosťou Bukowského, dotknutý umením Moneta, započúvaný do Beethovena. Analóg v digitálnom svete.

Chceš vedieť, keď Michal Pavlov pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.