O tom, ako som nám postavil dom(ov)

Miesto, o ktorom sme sa po večeroch rozprávali. Miesto, ktoré naozaj existuje. Nepostavil som dom. Postavili sme domov.

Od malička som sníval o tom, ako budem mať vlastný, veľký dom. Dom s obrovským pozemkom a bránou, cez ktorú nik neuvidí, čo sa za ňou skrýva. Roky ubiehali a moje predstavy o tom, ako bude dom mojich snov vyzerať sa menili. Menila sa veľkosť, tvar, miesto, kde bude dom stáť. Dom ako vystrihnutý z časopisu, plný luxusu - obrovská villa na pláži v Malibu, obklopená slávnymi susedmi.

Dnes je všetko úplne inak. Realistickejší, skromnejší, 180 - stupňový obrat z detských či pubertálnych čias. Dospel som a moja vízia dostala vytúžený tvar, za ktorým si budem stáť. Už navždy. Viem to.

V srdci ihličnatého lesa v Kanade. Presnú adresu si nechávam pre seba. Zatiaľ. Miesto, ku ktorému vedie zablatená, asfaltom nedotknutá prístupová cesta, ktorá navonok odrádza zvedavcov, aby na ňu čo i len pomysleli ako o ceste, ktorou majú ísť. No predsa spravím výnimku a o tomto mieste, ktorého adresu nepoznáš, ti poviem.

Po 10 minútovej ceste zahliadneš obrysy. Začínaš povrchne vidieť dom, ktorý vidíš prvý, no nie poslednýkrát. Vidíš, že to nie je chata. Nie je to ten štýl, ktorý by na mieste ako toto, uprostred kanadskej divočiny, mal stáť. Je moderný, nie však prehnane. Je starý, nie však v dezolátnom stave. Pri vchádzaní dnu vieš, že je spojením niečoho, čo ti dáva dojem, že tu býva niekto, kto to tu miluje. Niekto, pre koho to nie je len adresa, na ktorú chodí pošta. Niekto, kto každý jeden detail domu navrhol tak, že by o ňom vedel hovoriť hodiny a unavoval rozprávaním svojich hostí.

Keď teraz stojíš na drevenej terase uvedomuješ si, o čom som celý čas hovoril. To čo sa predtým ako som to ti to tu ukázal, nedalo predstaviť. Fúka vietor, typický pre toto miesto. Zisťuješ, že vôbec nie je chladivo bolestný, práve naopak je príjemný. Taký, aký u teba doma nikdy nezafúka. Kam sa len pozrieš, všade sú stromy. Slnko svojimi lúčmi preniká pomedzi koruny a dodáva jazeru nevýslovnú krásu. Jazeru, ktoré bolo základom, aby práve tu bol jedného dňa celý môj svet. Kúsok pokoja ukrytého hlboko v lese, kde nie je nič iné len nedotknutá príroda.

Sedíme na lavičke, zakrytí dekou a pijeme horúci čaj. Po tom, čo som ti ukázal dom, vieš, že ho treba ešte zdokonaliť. Nedotiahol som to úplne do konca. Puzzle do hotového obrazu ako na obale musíme poskladať spoločne. Ty počúvaš a ja vidím, že toto miesto budeš milovať rovnako ako ja. Nepovieš to nahlas, ale ja viem, že už teraz ho miluješ. Skryté pred svetom, ktoré je iba naše. Miesto, o ktorom sme sa po večeroch rozprávali. Miesto, ktoré naozaj existuje. Nepostavil som dom. Postavili sme domov.

Sedíme v úplnom tichu. Pozerám sa na teba a nechtiac sa usmejem. Opýtaš sa : „Čo? Prečo sa na mňa tak pozeráš?“ A ja ti úprimne odpoviem : „ Nič. Len si ukladám túto spomienku.“

Zdroje fotiek: https://www.pexels.com/photo/blur-coffee-cold-cup-209500/ https://pixabay.com/sk/dock-jazero-chalupa-voda-obloha-2616977/ https://www.pexels.com/photo/blur-book-stack-books-bookshelves-590493/ http://maxpixel.freegreatpicture.com/Snow-Plants-House-Water-Lake-Nature-Trees-Winter-2600671

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
3
Poslať správu
Nevypísaný spisovateľ. Snílek milujúci upršaný Paríž 20. rokov, okúzlený tvorbou Hemingwaya, skazený čistou vulgárnosťou Bukowského, dotknutý umením Moneta, započúvaný do Beethovena. Analóg v digitálnom svete.

Chceš vedieť, keď Michal Pavlov pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.