Hudobný rok 2017 podľa kultúrneho barbara

Viem, je to už trocha pasé. Veď od konca starého roka ubehli už viac ako dva mesiace. Chcel by som sa však aj ja obhliadnuť za rokom minulým a poradiť vám pár dobrých hudobných tipov.

Rok 2017. Hmmm. Čo k nemu napísať? Čo nám priniesol? Aké hudobné klenoty? Tak na tieto otázky sa vám teraz pokúsim odpovedať. Priznám sa, že na začiatku roka 2017 som mal obavy. Rok 2016 bol tak trocha suchý. "Hádam to teraz nebude ešte horšie!" vravel som si. Našťastie nebolo.

Chcem vás však upozorniť, že ak očakávate chválu na nejaké hip-hopové alebo tanečné "skvosty", tak ste na zlej adrese. Tu sa budeme baviť o gitarových, rockových, ale aj pop-rockových veciach. Aby sa nepovedalo, tak načrieme aj do čisto popových vôd.

Gallagher vs Gallagher

Nezdá sa to, ale tento rok priniesol dva zaujímavé súboje na bojovom poli zvanom rock. Prvý, o niečo zaujímavejší, by sa dal nazvať aj ako bratovražedný! Samozrejme je reč o bratoch Gallagherovcoch.

Ako prvý vydal svoj album s názvom As You Were Liam. Popravde od niekoho, kto má veľkohubé vyjadrenia akoby bol pánom sveta a k tvorbe ostatných interprétov sa vyjadruje slovami:  "Lepší song by zložila aj moja mačka!” (Toto šlo na účet chudáka Eda Sheerana), by ste čakali oveľa viac. Album nie je zlý, o to pokoj, úvodný singel Wall Of Glass sa dá dokonca označiť za skvelý. Zbytok je však veľká, stokrát počutá nuda.

Za to Noel! Ten svojmu bratovi novým, v poradí už tretím albumom Who Built The Moon doslova vytrel zrak. Už úvodný singel Holy Mountain dával tušiť, že sa blíži niečo zaujímavé. Troška psychadélie, troška divného disca a samozrejme gitary.

Druhý singel Its a beautiful world, ktorý nájdete nižšie, len potvrdzuje Noelovú skvelú formu. Kto by to bol čakal od 50nika. Originálny, svieži a plný inšpirácie. Aj tak by sa dal označiť nový album Noela Gallaghera. Víťaz je teda jasný. 1:0 pre Noela.

Foo vs Stereo

Druhý súboj, ale nie tak priamy ako v prípade bratov Gallagherovcov, prebiehal medzi Foo Fighters a Stereophonics. Tieto dve kapely majú niekoľko spoločných znakov. Obe pôsobia na hudobnej scéne už cez 20 rokov. Obe ťahá silný frontman a tvorivý mozog (Dave Grohl za Foo Fighers a Kelly Jones za Stereophonics).

Obe kapely vydávajú nové albumy viacmenej pravidelne v 2 resp. 3 ročných intervaloch. A v neposlednom rade, tvorba oboch skupín prešla za celú tú dobu len malým vývojom. Pri mnohých interpretoch mi vadí, ak točia stále tie isté veci dookola. V prípade týchto dvoch kapiel mi to vôbec prekvapivo neprekáža. Väčšie nádeje som  vkladal do nového albumu kapely Dave Grohla.  A ako to dopadlo?

Víťazom tohto súboja sa stali Stereáči. Spočiatku to však vypadalo inak. Foo vydali pecku s názvom Run. Song má všetko čo očakávate od hitu z pera Davea Grohla. Stereophonics zase vydali All In One Night. Nie zlá, ale tak trochu mdlá vec (ktorá sa vám po čase dostane do ucha!!). Potom vyšli albumy a karty sa obrátili.

Concrete And Gold od Foo Fighters bol na prvé počutie fajn. Aj druhý krát som si ho pustil a potom odrazu akoby som stratil chuť ho počuť znova. Následne vyšlo Scream Above The Sound od Stereophonics. Pár slabších piesní sa tam nájde, ale väčšinu času šľape ako hodinky a na spotify som si ho púšťal mesiac vkuse. 1:0 pre Stereophonics.

Depka, všade samá depka

Mám tu aj tip pre milovníkov depkoidnej hudby. Predstavte si chlapa. Stredného veku. Práve ho opustila žena, spávala s jeho najlepším kamošom. Na hovno deň zistiť takéto niečo. To treba ísť zapiť. Okradnú ho. Peňaženka fuč, hodinky fuč, ešteže mu ostala v gatiach 5 dolárovka na jeden drink. Skočí teda do najbližšieho baru. Strip Baru. Pre lepšiu atmošku si  ešte predstavte, že sa to odohráva v nejakom púštnom meste. Napríklad Las Vegas, len ošúchanejšom.

A teraz si predstave, že by takýto životom skúšaný chlap vedel písať pesničky, texty a mal by kapelu. Ak vás to láka, tak určite skúste kapelu The National. Ich spevák Matt Berninger je zjav, aký sa len tak nevidí.

Ale späť k veci. The National tento rok vydali nový album Sleep Well Beast. Síce menej gitarový než zvyčajne a trocha menej dostupný bežnému poslucháčovi. Mne samému trvalo až tri vypočutia, kým som mu naplno podľahol. Ale podľahol som! A ak máte radi melanchóliu, podľahnete aj vy.

Rock z Nevadskej púšte

Keď sme už  pri tej Nevadskej púšti. Treba spomenúť aj album The Killers s názvom Wonderfull, Wonderfull. Ide o návrat po dlhých 5 rokoch. Ich posledný album BattleBorn vyšiel ešte v roku 2012.

Išlo síce o komerčne úspešný album, no kapela s ním nebola spokojná. Podľa slov frontmana Brandona Flowersa na danej nahrávke nikam nesmerovali. Ťažko povedať, či na novej nahrávke niekam smerujú, rozhodne sa však dobre počúvajú.

Úvodný singel The Man je jeden z najlepších singlov roka 2017 a zbytok albumu nijak nezaostáva. Osobne dúfam, že sa páni rozhodnú vydať ako ďalší singel aj pieseň Tyson Vs. Dougles. Šleha!

Návrat rockových dinosaurov

Na záver rockovej časti musím spomenúť aj kapelu U2. Tak trocha už rockových dinosaurov. Ozývajú sa hlasy, že ich tvorba posledných 10 rokov nestojí za veľa a mali by to zabaliť, skôr než sa z nich stanú karikatúry.

Nuž takto. Je jasné, že ďalší Joshua Tree alebo Achtung Baby už nenahrajú. Koľko kapiel by však upísalo dušu diablovi, len aby mali aspoň jeden takýto album vo svojej diskografii.

Koncom roka im vyšla novinka Songs Of Experience. Nasledovník albumu Songs Of Innocence ešte z roku 2014 a nech mi to prepáči Jojka, ale tento nový album je jednoducho skvelý. Dá sa povedať, že nemá slabšieho miesta.

Áno, kultovým albumom z ich diskografie sa nevyrovná, ani neposúva hranice rocku a nejedná sa o nič prevratné. Nie je však niekedy dostatočné, ak má album dobré melódie a príjemne sa počúva? Neviem ako vám, ale mne to stačí.

A trocha toho popu...

Prejdime teraz do popovejších vôd. Toto bude možno znieť prekvapivo až “šokantne”, ale jeden z najlepších popových albumov roku 2017 vydali One Republic. Áno, viem, ide viacmenej o tuctovú popovú kapelu, ktorá sa netají tým, že rada vykráda Coldplay a na väčšine ich starších albumov sa našlo len pár hitov a zbytok bola nudná vata.

O to je  šokujúcejšie, že na novom albume nenájdete žiadnu vatu a to je tam tých piesní až 16!! Podľa mojej skromnej mienky by dobrý album nemal obsahovať viac ako 11 piesní. Pri vyššom počte položiek už človek stráca vnímanie. Pri tejto LPčke ho určite nestratíte. 

Oh My My je typickým príkladom kedy učeň, prekonáva svojho majstra, lebo povedzme si úprimne, posledný album Coldplay - A Head Full Of Dreams nebola žiadna sláva.

Neposledným dôkazom kvalít novej nahrávky One Republic je aj to, že na spoluprácu sa nechal nahovoriť Peter Gabriel (člen legendárnej kapely Genesis). Svojimi vokálmi prispel  k piesni  A.I. - skvelý song, ktorý spĺňa všetky atribúty moderného popu.

V predchádzajúcich riadkoch som si trochu zanadával na Coldplay. Tí si však tento rok napravili reputáciu. Aspoň u mňa. Nevydali síce regulérny album. Vyšla im len EP Kaleidoscope, ktorou potvrdili paradox svojej tvorby v posledných rokoch. Skladby, ktoré sa nedostali do základného playlistu regulérnych albumov, sú o niekoľko tried lepšie, než tie čo sa tam dostali.

V prípade  predposledného albumu Ghost Stories, šlo napríklad o pieseň Ghost Story, ktorá sa objavila len na deluxe verzii albumu. Spomínaná LP síce nebola vôbec špatná, ale ak je bonusový track lepší než všetky ostatné, tak to nie je úplne okey.

Nebyť spolupráce s Chainsmokers na piesni Something Just Like This, šlo by o bezchybnú zbierku 5 piesní, z ktorých cítiť starý dobrý Coldplay s prvkami súčastnosti. Úvodná piesen All I Can Think About Is You je asi ich najlepší song od čias albumu Viva La Vida, čo je už 10 rokov.

Na záver popového okienka by som ešte rád spomenul kapelu Hurts. Lepšie povedané duo. Mám pocit, že páni nie sú na Slovensku až tak známi. Samozrejme návštevníci festivalu Grape už o nich isto počuli, ale na to aký skvelý, inteligentný a chytľavý pop hrajú, ma udivuje, že skoro žiadnu z ich piesní som v  slovenskom rádiu ešte nepočul (česť výnimkám!).

Každopádne, Hurts tento rok vydali album Desire! Nie je síce taký super ako ich prvé dve nahrávky Happines a Exile, no ich nový počin obsahuje niekoľko skvelých popových piesní, dovolím si tvrdiť, že najlepšie, aké kedy chalani zložili. Ma tak napadlo, že Hurts sú asi novodobí, trochu temnejší WHAM!. To len aby tí, čo o Hurts ešte nepočuli, mali predstavu, čo za muziku tvoria.

A takýto bol môj hudobný rok 2017. Samozrejme tých albumov, ktoré by stáli za zmienku vyšlo oveľa viac, ale to by ste tento blog čítali ešte dva dni. Teraz sa už treba pozerať dopredu na rok 2018. Rok kedy vyjde nový album Arctic Monkeys, po dlhých 5 rokoch!!! Takže ak by nás už aj nemalo čakať nič zaujímavé, môžeme sa tešiť aspoň na tvorbu Alexa Turnera a jeho party, ktorá ešte nenahrala slabý album!!

A nezabudnite! Viac podobných článkov nájdete aj na mojom webe alebo hoďte like na facebooku.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].

Ohodnoť blog
1
Poslať správu
...a kumšt nevyjde nazmar

Chceš vedieť, keď kulturnybarbar pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.