Testosterónoví penzisti Judas Priest tavia na novom albume klasickú oceľ v modernom šate

Samozrejme, že nejde o cestopis bársakého turistu z Dolných Orešanov. Ani o denník susedovie Mary Blažkovej, ktorá sa bola na výlete pomodliť k Ježiškovi dúfajúc, že jej pomôže vyliečiť boľavé kĺby či natrhnutú srdcovú chlopňu. Legendárni dôchodcovia Judas Priest nám s príchodom jari ako na zlatom podnose servírujú už svoj 18. štúdiový počin a to treba podotknúť, že naozaj s fest originálnym názvom - Firepower. Čert ber názov... Je tu niečo, čo ma fascinuje omnoho viac. Ako je možné v nahrávacom štúdiu na geriatrickej liečebni vo West Bomwich vyprodukovať tak ucho lahodiaci sound, aký môžeme počuť na tomto albume? Jedným dychom taktiež dodávam, že Rob Halford nie je človek. Aby mal dedulo v jeho rokoch stále tak vycibrený hlások ako za mlada... budú v tom na betón podporné látky . O opaku ma nepresvedčí ani jeho boyfriend. V žiadnom prípade mu to nezazlievam. Prakticky ide o prvú i poslednú výčitku, ktorú hodlám na Halfordovu bandu uvaliť. Inak sa to tu bude, či chcem či nie, hemžiť superlatívmi a sladkými rečičkami. Chcem preto dôrazne upozorniť všetkých diabetikov, nech majú po ruke inzulín. Naozaj rád by som si zgustol na kritike, lenže hevíkoví veteráni mi tú radosť nedoprajú. Málokedy sa totiž stane, že po vypočutí desky bezmocne padnem na riť s otvorenou hubou a reflexívne znásilňujem tlačidlo REPLAY. Dupľom, ak sa jedná o kapelu, ktorá takmer štvrťstoročie nevydala album hodný svojho mena.

(zdroj: www.metalsucks.net)

Dosť bolo ospevných chorálov, poďme si Firepower rozmeniť na drobné. Do pozoru nás dá hneď v úvode trio energických vypalovačiek: titulná „Firepower“, následne „Lightning Strike“ a „Evil Never Dies“. Skladby možno nijak zásadne umeleckými kreáciami neoslňujú, ale o to viac rozprúdia krv v žilách a navodia nostalgickú atmošku z čias Painkiller či Defenders of the Faith. Orgazmickú muzikálne - emočnú injekciu lepšiu ako kalciovka ponúka track číslo štyri „Never the Heroes“. Halfordovo zlato v hrdle sa demonštruje v plnej kráse a vy sa rázom ocitáte v slastnom akustickom nebi, z ktorého niet úniku. A to britské oceliarne ešte len rozbiehajú prevádzku, no mne už husia koža s prepoteným smradľavým tričkom od toľkého nadšenia robili spoločnosť pri posluchu. Po melodickom songu, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani v horúcich hitoch Rádia Expres Judáši znova pritvrdia kompozičnou „Necromancer“. Nadchádzajúcou „Children of the Sun“ sa šmahom Robovho vokálu a kvalitne nabrúsených gitár dua Tipton/Faulkner ocitáme v zlatých rokoch osemdesiatych. Klavírne intro „Guardians“ príjemne pohladí na duši a premostí na ďalší geniálny skvost „Rising From Ruins“. Bojujem s konšpiračnou teóriou, že Halford bol do doby nahrávania tohto albumu zmrazený kdesi v boxe a zub času na neho nemal žiaden vplyv. Nášmu skinheadovi síce ťahá na sedemdesiat, ale znie prinajmenšom ako čerstvý štyridsiatnik s nadržanými hlasivkami. Presvedčí nás o tom aj upišťaná „Flame Throver“. Na ňu sa nabaľuje achillova päta celej desky „Spectere“. Nevýrazná, nemastná neslaná, no i tak sa vo vodách priemeru neutopí. Na chrbát jej dýcha progresívna „Traitors Gate“, ktorá nás radikálne preladí na inú nôtu a driemotám je koniec. Vzápätí som musel poriadne utesniť všetky okná, pretože nostalgický vánok, ktorý sáva z „No Surrender“ sa vystupňoval na poriadny hurikán. O slovo sa po mini-prírodnej katastrofe hlási pomalšia „Lone Wolf“. A keď už si myslíte, že by brúsenia judášskej ocele pre dnešok aj stačilo (lebo ťa chytá svalovica + 8-hodinová pracovná šichta ti už dávno padla) a príde koniec... koniec naozaj príde. Obstojnú bodku za kovovým veldielom zaobstaráva balada „Sea Of Red“.

Aký je teda finálny verdikt? Halford a spol nás neodrbali a doručili nám presne to, čo sľubujú... toť „Palebnú silu“, po ktorej ostane na franforce roztrieštená nie len tvoja krčná chrbtica, ale aj nostalgiou zahriate srdiečko. Žiadna skladba výrazne nepohnojila celok albumu, kompozične to do seba pasuje ako puzzle a nenudí, aj napriek pomerne pretiahnutej stopáži. Rob nám zdá sa vypil elixír mládí, lebo lepší hlasový prejav som u neho od kultového Painkillera nepočul. Skrátka moderný hevík súčasnej doby, avšak zároveň skĺbený so zdravou letargiou čias minulých. K dokonalosti chýba azda len fakt... hmm... že vždy je čo zlepšovať. Veď keby nie, znamenalo by to zaspanie na vavrínoch. Nikto preto nesmie byť dokonalý už len z princípu. Ani britskí penzisti nie sú výnimkou. Nuž ale veľa im veru nechýba.

Hodnotenie: 9,5/10

(zdroj: ultimateclassicrock.com)

Zoznam skladieb: 1. Firepower 2. Lightning Strike 3. Evil Never Dies 4. Never The Heroes 5. Necromancer 6. Children Of The Sun 7. Guardians 8. Rising From Ruins 9. Flame Thrower 10. Spectre 11. Traitors Gate 12. No Surrender 13. Lone Wolf 14. Sea Of Red

Zostava: Rob Halford - spev Glenn Tipton - gitara Richie Faulkner - gitara Ian Hill - basgitara Scott Travis - bicie

Rok vydania: 2018 Čas: 58:10 Label: Epic Krajina: Veľká Británia Žáner: heavy metal Diskografia: 1974 - Rocka Rolla 1976 - Sad Wings Of Destiny 1977 - Sin After Sin 1978 - Stained Class 1978 - Killing Machine/Hell Bent For Leather 1980 - British Steel 1981 - Point Of Entry 1982 - Screaming For Vengeance 1984 - Defenders Of The Faith 1986 - Turbo 1988 - Ram It Down 1990 - Painkiller 1997 - Jugulator 2001 - Demoliton 2005 - Angel Of Retribution 2008 - Nostradamus 2014 - Redeemer Of Souls 2018 - Firepower

(zdroj: www.youtube.com)