Tam, kde počúvanie No Name nie je hriech…

Vždy som sa divil, kto chodí na koncerty slovenských kapiel ako Desmod, Gladiátor alebo No Name. Túžil som to zistiť. Nechcem zo seba robiť machra, lebo hneď na začiatok sa priznám, že No Name je moje veľké guilty pleasure. Čo to znamená? To je terminus technicus, ktorý sa používa vtedy, ak sa vám páči nejaká kapela, pieseň alebo film, no vy viete, že ono je to zlé, dokonca možno veľmi zlé, ale napriek tomu sa toho neviete nabažiť.

Nakoľko moji good friends vedia o tejto mojej úchylke zvanej No Name, dostal som od nich echo, že sa uskutoční malý fest v Topoľčanoch, kde vystúpi aj táto (Česko)Slovenská legenda. Kto tam, ale pôjde so mnou? Na toto predsa nikoho nedostanem. Spolu s No Name tam vystúpi Gladiátor. To je moja záchrana. Kamoš je ich veľký fanúšik. Narozdiel odo mňa sa však za svoju lásku k nim nehanbí!

Tak sme sa teda spolu vybrali na guilty pleasure festival do Topoľčian.  Najväčší šok pre vás (a bol aj pre mňa) bude to, že samotný koncert vôbec nebolo to najhoršie na tomto tripe. Vlastne bol dosť v pohode.

Jedna vec, ale nebola vôbec v pohode. Je možné, aby na Slovensku bolo mesto, ktoré nemá žiadnu poriadnu krčmu? Evidentne je. V Topoľčanoch sme obehli centrum asi 4 krát zo všetkých strán. Neúspešné. Až kúsok od centra, čírou náhodou, sme natrafili na podnik, kde nám konečne naliali pivo! Toť trošku rozhorčenia na začiatok si neodpustím. Aspoňže majú na každej ulici jedno kasíno či herňu. Dokonca! A toto zistenie mi skoro odpálilo bojler aj s hmoždinami (Zomri forever) – sme v Topoľčanoch narazili na počítačovú herňu, prosím pekne. Som myslel, že tieto záležitosti vymreli už pred 15 rokmi. Topoľčany tak môžeme bezkonkurenčne označiť za slovenské Las Vegas. Poďme, ale späť k hudbe.

S pivom v bruchu a pripravení na ultimátny zážitok, sme sa s kamošom vybrali do miestneho kultúrneho domu na gulervúci koncert.

Čo ma ako prvé prekvapilo, hneď pri vchode, bolo veľké množstvo ľudí. A to som sa obával, že tam budeme len my dvaja osamote stáť ako také dva údy v teplej vode. V stánku s občerstvením sme si kúpili po pive a po rume, logli všetko do seba a hybaj na koncert. Ešte sme ani nevkročili do haly a už sa z nej ozývalo: „Kúpim si…pekný deeeň…“ a kamoš už bol vo svojom živle. Spieval o 106. Falošne jak divá sviňa, ale o to srdcervúcejšie.

Ak vám niekto dokáže dopredu popísať každý krok a slová (tie čo vraví medzi piesňami) frontmana, skôr než ich sám spraví/povie, svedčí to o dvoch veciach. Interprét nema žiadnu kreativitu a na každom koncerte robí/vraví presne to isté a za druhé, niekto (Filip čau) by mal menej chodiť na koncerty Gladiátora. Musím však uznať jednu vec. Sám som bol prekvapený ako som si ich koncert užil. Hit za hitom. Pri záverečnej Láske aj moje šerco pookrialo.

A potom prišlo na rad moje guilty pleasure. No Name. Nuž prvé čo mi udrelo do očí už asi po jednej minúte bol vskutku divný pohyb a prejav Igora Timka na pódiu. Akože bolo vidieť, že chalan je východňiar, že sa snaží byť showmanom. Len…trošku tej charizmy by to chcelo.

„Je tu niekto z Topolčian??“ kričal Igor. Ruky zdvihla skoro celá hala. „Je tu niekto z Nitry??“ ruky zdvihlo asi 20 ludí. Nakoniec Igor zakričal: „Je tu niekto z Bratislavy??“. Ruky som zdvihol len ja a kamoš. Igor sa na nás prekvapene zadíval a dodal: „tak predsa máme nejakých skalných fanúšikov aj v Bratislave!“. Hanba na tri zimy.

Najviac som sa tešil na Ty a tvoja sestra. Najlepší a zároveň najnenávidenejší song od No Name. No to len ženy ho nemajú radi tuším. Verziu čo zahrali na koncerte však nemám rád ani ja. Jedna z tých rockovejší vecí sa zmenila na kvázi jazzové neviem čo. Použijem Timkové slová: „ďakujem neprosííííím…“

Aby som to teda uzavrel, podčiarkol a zhodnotil. Tento guilty večer nebola strata času. Vážne! Po všetkých tých kvalitných koncertoch Korben Dallas, Billy Barman či Janky Kirschner dobre padne zájsť na niečo „takéto“. Gladiátor pozitívne prekvapil, ale myslím, že aj tak ich stačí vidieť raz za 10 rokov. A Timkovci?  „Hľadám, ten pocit…“ spieval som si celý čas s igorom. On ho asi našiel, ja na ich koncerte, ale nie. Škoda. Navždy ostanú mojim guilty pleasure, ale ich koncert ešte raz? Nie ďakujem, radšej knihu. Tieto slová síce znejú značne negatívne, no s dobrou spoločnosťou a alkoholom v krvi bol aj takýto večer gulervúci. Najbližšie sa vidíme na koncerte Petra Stašáka!