Vzťahovanie

Pamätáte, ako som písala o potenciálnom nápadníkovi? Nuž, názov značí akým smerom sa celá záležitosť ubrala, ale o to nejde. Ide o to, aké z tejto skúsenosti vyplýva ponaučenie. Mind-blowing. Pre mňa teda určite.

Nazvime pre naše potreby aktéra tejto storky pán Všetko. Všetko, čo si žena v mužovi môže prijať. Vysoký, krásny, typ George Clooney za mládí, dôvtip, neskutočný úsmev a šarm, reprezentatívny, úspešný, správne hodnoty, orgazmy mnohonásobné. Všetko fasa. Alebo nie?

Niekedy, a toto nie je sci-fi, ale niekedy sa môže stať, že sú dvaja ľudia fyzicky dokonale kompatibilní, ale ich duše sú si vzdialenejšie ako kam oko dovidí. Jednoducho sme si nerozumeli. Nechápem to, ja si v 99% rozumiem s KAŽDÝM! Prvý šok bol uvedomiť si, že evidentne nie som taká úžasná ako si o sebe myslím, ale najhoršie je, že komunikatívnosť a empatiu považujem za svoje absolútne ultimátne top vlastnosti..hahaaa, sebaklam. Cítim sa ako ľudia v Hviezdnej rote, ktorým nikto pravdu nepovie, až kým sa na nich v telke pol krajiny smeje. Vec sa má tak, že pre mňa je komunikácia alfa a omega fungujúcej dvojice-páru-vzťahu. Doteraz som to ani len netušila, no už je mi nad slnko jasnejšie, že ak ani fantastický sex neprehluší to duševné ticho, niečo nie je v poriadku. A tak automaticky nabehol plán B, nechať veciam voľný priebeh, možno si na seba potrebujeme len zvyknúť. Keď budeme častejšie spolu bude to lepšie, možno ak niekam vypadneme na víkend.... všetko bolo jednoduchšie ako priznať si, že niekomu jednoducho moja esenciálna povaha nemusí vyhovovať a teda pekný nepekný, voňavý nevoňavý, ani sám Amor by nám nepomohol.

Lebo chceš nechceš, časom si na človeka možno zvykneš, ale to nie je láska. Zaľúbiť sa nedá naučiť. Ja mám šťastie na osvietených ironických realistických kamošov, ktorí mi povedali, že byť s niekým zo strachu, že nikto lepší nepríde je úbohé. A je. Bolo. Ale bla bla, veď nech hodí kameňom ten, kto nikdy necítil, že niečo nefunguje, ale proste bol zbabelý, nechcel ublížiť sebe, druhému, odrádzala ho samota, nechcel byť ten, o koho sa nikto nezaujíma....boom, veru, o tebe hovorím...

Keď som nazbierala všetku odvahu, lebo ja ľúbim seba a mám vedomé vnútro, ktoré sa síce často bojím počúvať, no vždy mi našepká, a odhodlala som sa vzdať fyzických radovánok (if you know what I mean) na oltári duševného pokoja a naplnenia (toto sa dialo cez Veľkú noc, asi preto tá voľba slov cirkevná) zavolala som pánovi Všetko, žalúdok v krku, hlas niečo medzi Šmoulinkou a Janice z Priateľov a viete čo??? Obaja sme to cítili rovnako! Ani on necitíl, že by to so mnou bolo ono (HOVADO haha)! Zo srdca mi padol balvan, trocha ma selfish ego zaštípalo, že ma nemiloval a nebude dráma na akú sme pri rozchodoch zvyknutí, ale cítila som sa FANTASTICKY, nabrala som odvahu presadiť a vyjadriť čo je pre MŇA dobré a správne. Na nezaplatenie. Rozlúčili sme sa, poďakovali si, štíty čisté. Postavila som sa za seba, v pre mňa nepredstaviteľnej nepríjemnej situácii som sa prekonala a dala to jak pani. A takto to je. So všetkým. V hlave spravíš haló, ale realita a vnútro ti vždy našepkáva čo a ako. Začni naslúchať. Neuveríš, čo všetko ťa čaká, keď nedovolíš strachu z tvojich vykonštruovaných mindrákov ťa ovládať.

Čiže takže, čakajú ma posledné týždne v Prahe a môj rozkrok je pripravený na nové dobrodružstvá, haha. Ale všetko pekne poporiadku.

Žijeme len raz.