Cestovanie

Smelá Mela, časť prvá. INDIA.

14.4.2018 20:55
č.6. Nie je všetko zlato čo sa blyští, ale keď sa to ani neblyští?!

Celý život som mala chuť cestovať. Potom som bola 4roky vo vzťahu a mala som zrazu chuť len na pizzu. Keď vzťah skončil, mala som chuť len na cigy. Chute človeka sa vraj v priebehu života menia. Môžem potvdiť. Nuž, teraz už viem, že som sa nejak na ceste samej k sebe niekde dobre za.ebala v tŕnistom kroví a upustila som od svojich záľub, plánov a snov. Čas ale naozaj lieči. Prišiel nový rok, nové predsavzatia, nový vietor do plachiet. Rozhodla som sa už neodkladať to, čo chcem (keď už som konečne vedela zadefinovať, že niečo chcem), aby som na staré kolená nemusela vnúčatám hovoriť, jój, mať tak tvoje roky. Nie. Prišiel môj čas. Cítila som, že je načase sa dať dokopy, dokázať sebe, že všetko zvládnem, že ja sama dám čokoľvek, čo si zaumienim. Už som sa naozaj nemala na čo ďalej vyhovárať. Nepýtajte sa ako vznikol tento nápad a itinerár ako taký, na to nepoznám odpoveď. Teda, poznám, ale budem vám tu hovoriť, že to plánovalo moje vnútro, že som to tak proste cítila? To odoženie pragmatických čitateľov.

Vzala som si mesiac neplateného voľna, bolo mi jedno či ho schvália, alebo dám výpoveď. Tak veľmi som tento „výlet“ potrebovala. Plán bol India-Nepál-Sri Lanka. Sama s batohom na chrbte. Mesiac.

Bolo to tak nepredstaviteľné, že ešte v lietadle mi nedochádzalo čo sa práve deje. Neriešila som strach, nebol priestor. Bola som nadšená, a zároveň úplne kľudná. Nevedela som do čoho idem, ale vedela som, že bude všetko ok. Nemala som vopred kúpené ubytovanie, nič, len letenky a aký taký plán čo navštívim a koľko dní cca strávim v ktorej krajine. Easy peasy. Ja som nikdy nebola stresmen čo sa týka cestovania, lebo viem, že mám veci vždy pod kontrolou. Aj som mala. Ale kamoši a rodina boli zo mňa na prášky. Pekné dievča (hihi, som a čo), úplne samé. Celkovo, každý koho som aj na cestách stretla bol vykoľajený, že som sama. Ja som si ale nič prirodzenejšie nevedela predstaviť. A bolo to fakt fasa! Veď uvidíte.

Takže časť prvá. India. Krajina kontrastov.

V Indii som strávila 3dni, v New Delhí. Budem sa snažiť ich popísať tak autenticky ako ich mám pred očami. Bez vulgarizmov to však nepôjde, tak sa nehnevajte. Umocňujú emócie. Inak mám slovník ako lesná víla nedotknutá hriechom.

Zavrite oči (ale najskôr si asi toto prečítajte až potom :D), predstavte si najstrašidelnejšiu vec, niečo, čo vás tak desí, že sa bojíte pohnúť, máte? Nemáte? Ja som si vždy myslela, že viem čo je strach a chudoba. Čo si. Nevedela som. Kým som nepristála v Delhi.

Kultúrny šok. Tak by som to teraz nazvala. Vystúpila som z letiska, nemala som ani jeden miestny cent, bankomaty nikde nefungovali, všade boli Indovia (bez rasovej neznášanlivosti vám poviem, že niekde v nás je naozaj zakorenený strach z inej rasy-ale o tom potom), všade bola brutálna hmla- brutálna znamená viditeľnosť do 5m max.-neskôr vysvitlo, že to bol smog, a hlavne, kurva, nikde nebol googlom spomínaný autobus smer mesto, wifi -čosi. Nieže autobus, tam nikde NIČ nebolo, nikto o autobuse do mesta ani len nepočul. Tak si to predstavte, 25ročná Európanka s batohom sama, smrť v očiach grátis. Ja som tam na tom letisku sedela, fajčila, tvárila sa suverénne, lebo som predsa len mala naštudované o poprednom postavení Indie v počte znásilnení, a vo vnútri som bola na pokraji nervového zrútenia. Očami som prelustrovala prostredie, kto vyzeral najmenej škodný, o nikoho som nesmela zavadiť pohľadom na dlhšiu dobu, lebo bol hneď pri mne: You alone? You married? Need a ride? Odpoveď samozrejme: ano, som vydatá! Či rýchly ignor a presun akože viem kam.... Medzičasom som našla konečne bankomat a niečo vybrala. Poradili mi metro, v metre mi povedali, že na moje miesto určenia sa metrom nedostanem (to ale ako som neskôr zistila bola jazyková bariéra, lebo metro šlo presne na miesto, kde som bývala), tak mi teda poradili autobus na Domestic terminál, vraj odtiaľ isto niečo pôjde do mesta. Tak som sa pristavila ku skupinke Európanov, ktorí evidentne tiež čakali na tento spoj. Do piči (viem, že toto nie je gramaticky správny tvar, ale mne sa viac páči), ľudia, ten AUTOBUS. Tak to... hrdzavý počarbaný, taký zajebaný, ale FAKT (nie že môj frajer nevykefuje po sebe záchod fuj zajebaný), ale že fakt vojdeš a prvé ti napadne že si sa mala zaočkovať proti žltačke boha. Too late, akože ideš a máš dobrý pocit, že tam nejsi sám. Do toho humidita fajná, potíš sa jak prasa. Už chápem Japonských turistov, čo u nás aj smetiaky fotia. To bolo také sci-fi, že som fotila všade všetko. Vyšli sme z letiska ty kokos a tam ozbrojení vojaci, všade ostnaté pletivá na obrovských múroch. Vystúpila som na odporučenom vnútroštátnom letisku, a fakt som mala na mále, že sa rozrevem. Tam to už bola totálna anarchia, ani jeden bezpečne vyzerajúci človek, nikto mi nevedel povedať kde je ten môj ghost-bus, ktorý som tak úpenlivo hľadala, všade miliarda ľudí plus tá hmla špina prach, som si povedala, že ak nájdem toho k.kota čo odporučil ísť z letiska busom ho zabijem...to už od môjho príchodu ubehli 2hodiny, a ja som stále na letisku...na tomto leveli zúfalstva už mi bolo totálne jedno AKO, ale chcela som byť na ubytku! Jedna milá dievčina sa mi ponúkla, že mi zavolá taxík, a ja že halleluja amen yess milujem ťa. O pár minút prišiel ten jej a ja so slzami v očiach som ju držala za rukáv, nech ma tam ANI NÁHODOU nenecháva samu. Prosííím. Prišiel nejaký pán, vraj mám ísť s ním vraví dievčina... Tak idem, proste, čo iné mi ostávalo...Ujo nevie ani ň po anglicky, nejak sme sa ale dohovorili kam sa snažím dostať a natlačil ma inému ujovi do asi už taxíka. Ten taxík, hahaha. To tiež....Potrhaná karosérka, hasiaci prístrojík, na podlahe kartóny, vodič ani ň po anglicky, telefonoval jednou rukou, druhou fajčil. To bol môj koniec. Keď som ale uvidela že má krásne ostrihané nechty a za nimi žiadnu špinu, ožila vo mne nádej, že sa predsa len dostanem na hostel. Áno, v tej chvíli som prvýkrát pocítila úľavu, vďaka čistým nechtom. Fakt.

Ja neviem čo by som dodala k cestnej premávke v Indii, kuknite niečo na Youtube, aj tak tomu neuveríte, vyše 6áut a 3motorky v 4pruhoch, ani JEDNA dopravná značka, bez srandy, princíp kto trúpi ide, ale vlastne trúbia všetci a vkuse, ja neviem ako, ale funguje im to...

To čo som ale videla pri pohľade z okna ma dostalo do šokového tranzu. Ultranajvyššie štádium šoku. Ja som celkovo prehnane emotívna (ak ste to doteraz neprekukli) , toto takto nemá každý. Ale, tou cestou sme prechádzali okolo TAK, ale naozaj TAK chudobných, špinavých, neuveriteľných a naozaj neopísateľných miest, na ktoré nezabudnem pokiaľ budem nažive. Áno aj u nás je chudoba, ale taká ako tam, taká je pre Európana (generalizujem trochu, ale naozaj si to myslím) absolútne nepredstaviteľná a nevstrebateľná. Cítila som sa ako Alica v krajine zázrakov, toľko vecí som videla, ktoré nikdy predtým, jednoducho som to nevedela všetko vstrebať. Plus taxikár zastavil pri krajnici z ničoho nič a ja som oľutovala, že som si nevzala slzák a zovrela som aspoň ruky v päste pripravená bojovať o prežitie....On chudák chcel len zavolať do ubytka, aby trafil. Haha, viete, už som bola úplne mimo...

Môj hostel bol v, ako by som to, na Indické pomery nižšej stredno-vrstvovej štvrti. Čiže každá druhá budova mala aj omietku a niektoré i strechu a okná. Kravy boli na ulici len 2. Ako som zistila neskôr, celkom luxusná bilancia. Počas tohto cestovateľského mesiaca bolo nespočetne veľa tak silno-emotívnych momentov, ktoré slovami nebudem nikdy vedieť opísať, a výstup z taxíka a vstup do „bezpečia hostela“ bol prvý taký. Po vyše 3hodinách blúdenia a vyše 9 letu som bola konečne niekde, kde som sa nebála. Bolo okolo obeda. Hostel bol veľmi pekný v porovnaní so všetkým čo som v ten deň videla a ďakovala som tomu svojmu Bohu za to. Nejedla som v ten deň nič. Bolo mi zle. Fyzicky aj psychicky, zaliezla som na svoju posteľ, úplne bez slova som sa zakryla oblečená v kabáte tak ako som prišla a zaspala som. S vierou, že keď sa zobudím, toto bude len sen. Nevedela som ako, ale vedela som, že musím z Indie vypadnúť tak rýchlo ako sa len dá. Tak veľmi som sa bála. Nič iné, len šok a strach. Môj tatko určite ocenil prvú správu po príchode: „Nikdy v živote som sa takto nebála.“ A spala som do ďalšieho dňa...

Takýto bol deň prvý. Prežila som? Zmenila som postupne názor?

Na prvú otázku je odpoveď myslím jasná, keď ste sa o tomto dočítali. A odpoveď na otázku druhú príde v ďalšom blogu, ale dám vám malú nápovedu, nič nie je tak zlé, ako sa na prvý pohľad zdá.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.
Priemerné hodnotenie
zatiaľ málo hodnotení
Ohodnoť blog
Pre hodnotenie sa musíš prihlásiť!
Prihlásiť
Pridať komentár
0
Nahor
Vzťahovanie
Veľa myslenia pre nič
Randím, randíš, randíme
Spoznaj seba
Kúsky zo mňa, začíname
Ďalšie články, ktoré by ťa mohli zaujímať
Just a moment to decide
NEVIEŠ KAM CEZ VÍKEND? Zopár tipov na skvelé aktivity!
Choré riadky chorého Aspirinu
Red Band Society
Tatársky biftek, odkiaľ naozaj pochádza?
Klenoty Tatier priamo pod Gerlachom