Hor sa na hory! Talianske Alpy sú rajom aj mimo zimy. Časť I. (+FOTO)

Sever Talianska nás ukľudnil cenami a nadchol horami.

Po švajčiarskom Piz Bernina nás priaznivá predpoveď zahnala do talianskych vrchov. Hraničný prechod pod Passo Bernina nebol taký "schengensky" liberálny ako sme čakali. Colník si nás priateľsky odstavil na kraji. Štyri chlapské ksichty so spálenými nosmi ho zjavne nepresvedčili, že sme len nevinní turisti. Požiadal o ukázanie batožiny a ja som dúfal, že odtiaľ na neho nevystrelí nič, čo sme tam horkoťažko natlačili v campe. Kufor vyzeral tak, že tam nevtlačíte ani ohybné mačiatko. Možno tak do jednej z polovlhkých trekových topánok, ktoré aromatizovali priestor. Verím, že to bol práve zápach vlhkých stanov a obuvi, ktorý colníka urýchlil v rozhodnutí nám vrátiť pasy a zakývať na cestu.

V Taliansku naše peňaženky začali spievať. Od radosti. Taliansko je svojimi cenami oproti Švajčiarsku zasľúbená zem. S klesajúcimi cenami nám stúpalo shoppingové sebavedomie. Pánska verzia Nákupných maniačok odštartovala svoju pilotnú epizódu. Vošli sme do prvej Billy po ceste a nedbali sme na to, že kufor auta má už hustotu diamantu. Jedlo za ľudské ceny nás zásobilo na najbližšie dni v horách. A na najbližšie hodiny v aute. Nuž, možno sme to trochu prehnali. Možno nie. Čipsy, ktoré nestoja päť eur, chutia nejako lepšie.

Ešte v ten deň sme zaparkovali na parkovisku asi tri hodiny od horskej chaty Rifugio Gnutti. Výšľap hore bol parádne slnečný. Vedeli ste, že aj tam majú lysohlávky? Asi ich tam nikto nezbiera, lebo len vedľa chodníka sme nazbierali poloplnú šiltovku. V daný deň nálada na konzumáciu nebola, ale na Slovensku pár ľuďom urobili príjemný farebný večer.

Chata Gnutti je príjemné miestečko spravované mladými chalanmi. Slúži aj ako obľúbený štartovací bod pre výstupy na najvyšší vrch v oblasti: Monte Adamello (3539 m n.m.). Hneď vedľa je umelé horské jazero, ktoré dodáva miestu rajský nádych. Hajzle tam majú turecké. Pri jednom z nich je nízke okno, odkiaľ máte výhľad na celé údolie. Aj na ľudí, ktorí ním prichádzajú. A oni na vás.

Nemali sme pevne stanovený plán raňajšej trasy. Triapolitisícové Monte Adamello sa javilo ako lákavá voľba, no hrozba prechodu via ferraty bez ferratového setu nás držala pri zemi.

Vychutnávali sme si sýtu chatársku večeru, kým vedľa nás práve dojedala zaujímava skupinka desiatich šesťdesiatnikov. Boli to štíhli starší ujovia. Veselé typy, no nie hlučné. Taký ten typ tatranského chatára, ktorý pohľadom neuhýba a v jednej ruke rozpučí kokosový orech. Páni o ničom inom ako Monte Adamello nepremýšlali. Išiel z nich rešpekt, ale aj motivácia vrch zdolať. Vtedy nám bolo jasné, že ich budíček o štvrtej ráno bude aj našim budíčkom. A tak sa aj stalo.

Pokračovanie onedlho...

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].

Ohodnoť blog
2
Poslať správu

Chceš vedieť, keď HikingHigh pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.