Zo života priemerného človeka 3

25. September

Ležali sme vedľa seba nahý. Mesačný svit osvecoval jemné krivky pôvabného tela mladej barmanky. Usmievali sme sa a užívali si to krásne ticho po sexe.

-Musím ti niečo povedať. – predniesla neistým tónom.

-Nehovor.

-Ale ja musím.

- Zato že niečo chceš povedať, neznamená, že druhá strana to musí vedieť  – veľmi som sa obával tohoto rozhovoru, pretože mi bolo známe, kam to smeruje.

- Asi ťa ľúbim- otočila hlavu smerom ku mne.

Jeden môj priateľ mi raz povedal takúto vec:

-Adri...aj keď si myslíš, že to nie je pravda tak počúvaj. Žena nevie čo chce, pretože osemdesiat percent času trávi nad rozmýšľaním o orgazme. Uvedomí si čo chce vtedy, keď jej ten orgazmus dopraješ. Odbremení všetky veci týkajúce sa sexu a zrazu sa jej všetko vyjasní. Je to z jednej časti dobré ale na druhej strane si dávaj pozor. Spokojná, urobená žena vie poriadne zamotať situáciu.

Premýšľal som nad týmto výjavom môjho vtedy dohuleného priateľa. Čo mi vtedy prišlo ako sranda, teraz  to celkom dávalo zmysel. Koľko trvá človeku kým sa zaľúbi ? Týždeň ? Dva? Tri? Prečo sa musí človek zaľúbiť ? Nebolo by lepšie keby ľudské bytosti boli apatické? Ako mám žiť s pocitom odmietnutia? Ako mám žiť s vedomím toho že pre mňa to bol len obyčajný sex? Žiadne city, žiadna láska. Ako jej to mám vôbec povedať? Ten moment mi prišiel ako večnosť. Jej pohľad. Vypaľoval mi neskutočnú bolesť do tela a ja som sa nezmohol na nič. Vedel som ako sa bude trápiť, ako ucíti tu istú prázdnotu ako ja. Nechcel som to spraviť....ale musel som.

-Prepáč Monic....ale....

- Myslela som si.....celý ten čas ti išlo len o sprostú j*bačku- postavila sa. Slzy mala na krajíčku a to vzduchoprázdno v srdci už bolo v nej.

-Ale predsa na tom sme sa dohodli.....

-Prestaň zo mňa robiť ešte väčšiu chuderu ako som. Ty si sa dohodol!! Ja som celý ten čas dúfala a ty takto...! Už ta v živote nechcem vidieť ty chudák.

Obliekla sa a utiekla von. Sedel som tam celkom sám a nahý. Prázdny byt. Len ja, štyri steny a moje myšlienkové pochody. Otvoril som notebook. Napísal som jedinej osobe, ktorá tu bola so mnou stále-Žužu A:Ahoj spis?

Ž: Nie nespím, citam knihu. Chces dojst?

A:Nie nemam chut, potrebujem poradit

Ž: Dáša či Monic?

Ž: Davala som jej dlhsi cas kym narukuje s pocitmi ale bolo to jasne

A: ja tomu nechapem ved sme sa dohodli

Ž: je to zena

Ž: Tebe dost vela veci nedochadza

A: ?? Nerozumiem teraz co mi este nema dochadzat

Ž:Celé toto...

A: Skus jasnejsie

Odpojila sa. Žužu bola kamarátka už zo strednej školy. Bol to jediný človek v tom čase, ktorému som mohol veriť. Prechádzala si podobnou situáciou ako ja. Trpela rozchod a bola z toho zdevastovaná. Nikdy som nechápal prečo, keďže chodila s chalanom ubližujúc jej duši. Týral ju. Psychicky aj fyzicky. Celý čas to trpela a hovorila ako ho miluje. Poznal som ju príliš dobre. Čakal som kedy sa znova pripojí. Vyšiel som na balkón a pozeral som do blba. Z notebooku sa mi ozvala správa.

Ž: vies že ta mám rada Adri?

A: viem, aj ja ta mám rad

Ž: kamarátstvo medzi ženou a mužom neexistuje

Ž: ja ta chcem, potrebujem ta, asi ta ľúbim

V tom momente som zostal pozerať na obrazovku. Nezmohol som sa na absolútne nič. Je to karma? Osud? Čo sa to v tom svete deje? Prečo ľudí ktorí majú radi nás odmietame a ľudí ktorí o nás nestoja, naháňame ? Cítil som sa zle, dnešný deň bol katastrofa. Prišiel som o kamarátku, prišiel som o Monic, prišiel som o Dášu. Najhoršie je to keď sa Vám cely život rozpadá a celé, čo môžete spraviť je len prizeranie. Ani som si neuvedomil koľkokrát mi zazvonil telefón. Bola to matka.

-Adri? Si tam?

-Áno mami, čo sa deje – nevnímal som bol som zamyslený, zdesený, smutný, prázdny.

-Ide o deda

Zostal som ticho moja myseľ prestala lietať a sústredila sa len na hlas v telefóne. -Zomrel.....bohužiaľ, pohreb je v stredu, prídi prosím.

Položila telefón. Nevedel som čo urobiť. Bolo toho príliš veľa. Príliš veľa informácií, sklamaní. Trpel som depresiou a všetko zlé čo sa mohlo v ten deň stať, sa stalo. Obliekol som si bundu. Musím sa prejsť. Prechádzal som nočným mestom. Túlal som sa. Bezcieľne. Prišiel som k mostu. Dival som sa na rieku. Opäť  som premýšľal, keď mi zazvonil mobil. Zostal som zarazený. Na mobile svietila Láska- Dáša.

Tu sa zastavím. O tejto situácii sa mi nepíše ľahko. Nikto v mojom živote o nej nevie, nikomu som o nej nepovedal. Za niektoré veci si môžem sám. Monic totižto bola jedna z dobrých kamarátok Dáši. Ako som neskôr zistil, bola do mňa zahľadená už dlhé roky. Čakala kým to Dáša so mnou vzdá. No nikdy som netušil aké veci si povymýšľala. Neskôr sa ospravedlnila. No priznávam sa – som imbecil a strašne veľa veci si komplikujem v svojom živote sám. Unáhlene rozhodnutia. Hlúpe rozhodnutia. Nepremyslené veci. Príliš veľakrát sa rozhodujem srdcom a nie hlavou. Skúšam rozmýšľať racionálne, ale niekedy doplácam na takéto rozhodnutia aj dnes.

Zdvihol som telefón. -Ako môžeš so sebou žiť? Si obyčajný sk*rvený chudák. Pozri sa na seba a gratuluj si. Vždy som vedela aký podpriemer si ale j*bať s Moni? Vážne? Až tak si klesol? Všetko mi povedala ako si ju namotával, ako si chcel len na jedno pivo nech ide a potom si ju zmotal na sladké rečičky. A zneužil. Idiot! Si proste obyčajné hnusne prasa. Ľutujem Adri. Ľutujem, že som s tebou niečo mala. Že som k tebe niečo cítila. Vieš aké to je? Som ako chudera ,ako handra. Vieš čo ? Na tvojom mieste by som sa zabila. Nevedela by som so sebou žiť. Si proste kus obyčajného hovna a k*kota.

Nikdy som jej nedával za vinu to čo som chcel spraviť. Nevedela ako sa citim. Nevedela čo sa v ten deň stalo. Nevedela kde sa nachádzam. Dodnes si ale pamätám na ten pocit. Nič mi nedávalo zmysel. Nič som nechcel riešiť. Žužu, Dáša, Moni, sklamaná rodina, dedo....zo všetkého toho utrpenia, toho pocitu mi zostalo už len jedno jedine riešenie. Preliezol som plot na moste a díval som sa dole. Plakal som. Nie zo strachu, nie z ľútosti ale z toho, že mi to príde ako celkom reálne a logické skočiť. Cítil som sa zbytočný na tomto svete. Predstavoval som si ako v stredu nesú dve truhly. Jeden človek tam leží pretože ho skonala staroba. Druhý človek tam leží pretože ho skonalo...čo ho vlastne skonalo?Kto bude vedieť ako sa cítil druhý človek? Mladý cely život pred sebou. Spáchal samovraždu. Prečo? Čo všetko sa musí udiať v duši a v mysli človeka, aby dobrovoľne odišiel na druhú stranu?

Depresia je zlo. Poblázni Vám hlavu. Vrhne šero, tmu a strach na všetko. Vnesie do života neistotu, nechuť, zármutok a sklamanie nad sklamaním. Uzatvárate sa do seba a tým  viac sa ničíte. Malý neúspech a hneď výčitky . Podceňovanie. pesimizmus... Bol som rozhodnutý že idem. Malý krok pre Adriho a bude úľava. Nahol som sa......a v tom ma chytila ruka.

-Nerob to, nezaslúžia si takúto obetu.- pozrel som sa za seba. Stala tam mladá blondínka. Modré oči ukrývajúce strach a nadšenie v jednom. V tvári mala napätie. Videl som ako čaká čo sa bude diať.

-Naozaj to nerob, nechaj všetkému čas, nekonaj s horkou hlavou. Bude dobre, o chvíľu sa nad tým zasmeješ.

Nevedel som kto to je. Nemal som ani poňatia ako sa volá a nikdy som to nezistil. Hľadal som ju dlho. Pátral som po nej. Bezúspešne. Tejto osobe, nazvem ju Strážny Anjel, ďakujem za svoj život. Za niečo čo som nespravil aj keď som chcel. Nechápal som. Ako vedela hovoriť tak k veci? Poznala ma? Vedela čím si prechádzam? Striehne tu na samovrahov? Odhovára ich? Mesiace som sa vracal na toto miesto aby som ju uvidel. Chcel som jej poďakovať. Objať ju. Dať jej pusu na líce. No nikdy viac som ju nevidel. Bola duch? Zoslal mi ju niekto tam hore? Neviem. Občas keď sa zadívam do temnoty stále vidím jej tvár. Úsmev a pocit úľavy keď som preliezal plot.

-Sľúb mi niečo. Nikdy v živote sa neskúšaj zabiť. Nezaslúžiš si to.- objala ma a čakala na moju odpoveď.

-V poriadku, sľubujem- stačilo to. Otočila sa a odišla, zmizla v tmavom šere. Kým som si uvedomil čo sa stalo, bola už preč.

Som človek ktorý si vážne ctí sľuby. Sľuby sa plnia. Pre mňa je moje slovo to najdôležitejšie. Tak teda plním sľub Strážnemu Anjelovi a už nikdy viac som o samovražde nepomyslel...

-Si to ty? Čo tu robíš? - pozrel som na ňu a všetko sa mi vyjasnilo...