Zo života priemerného človeka 4

28. December

Ďalšie tri mesiace života mi ubehli príliš rýchlo. Bol som ako mŕtva ryba. Prúd života ma unášal ďalej a ja som absolútne nebojoval. Myslel som na môjho AnjelaStrážneho. Neviem či som mal väčšiu depresiu z toho ako ju nemôžem nájsť alebo z toho ako sú Vianoce, Nový rok a ja musím počúvať dookola, aký som človek. Sviatky pre mňa každým rokom znamenajú peklo. Celá rodina sa stretne pri jednom stole. Po prebratí všetkých tém typu: Čo nové? Ako sa má henten? Deti poslúchajú? Manžel/Manželka poslúcha? Príde na rad téma Adri. diskusia o mojom živote. O mojich problémoch z pohľadu príslušníkov rodiny. Vždy mi to celé prišlo vtipné. Nevedia o mne nič. Z jednej strany je to smutné, no po určitých rokoch som prestal prejavovať akýkoľvek záujem zasväcovať rodinu do mojich problémov. Po určitých zážitkoch som prestal kohokoľvek zapájať do mojich vecí. Zo všetkej  tej  zrady, bolesti, vzťahmi s ľudmi som prestal vešat svoje starosti na nos iných. Vybudoval som si akúsi pevnosť v mysli pred ľuďmi. Steny sú popísané bolesťou a chybami.. Môj problém je ten, že sa absolútne nesnažím opravovať tieto chyby. Nemám chuť pokúšať sa o nápravu týchto stien. Jednoducho prídem do izby, chytím farbu a celú izbu premaľujem. Čo to znamená v realite? Zahrabávam pocity. Vykopem veľkú jamu a hodím ich tam. Neťažia ma. A ja sa cítim lepšie. Je pravda, že niekedy je to netaktné voči druhým ľuďom. Veľakrát mi bolo vyčítané aký som bez srdca, pyšný, arogantný. A ja sa len vyhýbam interakciám, hlavne  s opačným pohlavím, pretože vždy to skončí katastrofálne.

Raz mi povedala jedna mladá slečna celkom hlbokú myšlienku. Adri, sám pred sebou nikdy neutečieš. Či už sú to tvoje pocity, alebo strachy... nikdy pred nimi neujdeš. Možno sa dokážeš na chvíľu skryť ale čím viac sa skrývaš tým viac ťa to pohltí keď vyjdú najavo. Postav sa im, neži tak ako doteraz!

Každopádne  pri stole si musím vypočuť ironické poznámky, hlboké úvahy, pochybnosti a podobné reči. S radosťou  sa zapája cela rodina. Teda až na otca. On ma nejako chápe. Vidí do mňa . No vždy je ticho. Neskôr mi na  balkóne pri cigarete , po celej tej fraške povie, aby som si to tak nebral. Bol to taký zvyk. Dnes však bolo niečo iné. Odkedy dedo odišiel na druhý svet,  bol nesvoj. Chápal som ho. Zomrel mu otec. Nemohol však ukázať svoje city. Je hlava rodiny, je to chlap, musí byt silný. Pri spomínaní na tento deň mi hrá v hlave pesnička od Elánu : Keď muži plačú je to zlé...hrdí a bez hlasu keď oči suché sú .......a v srdci skrývame pár sĺz...

Vypil príliš veľa alkoholu. Stáli sme na balkóne a pofajčievali. Boli úplne ticho.

-Už ma to nebaví Adri- hodil špak na chodník a išiel dnu.

Nevenoval som tomu pozornosť, pokračoval som ďalej. No v tom sa vnútri strhla strašná hádka. Neviem ako to začalo, neviem čo všetko bolo povedané. Keď som prišiel z balkóna hádka bola skončená. Môj otec zabuchol dvere a vybral sa von. Opitý, bosý v košeli a v poriadnej kose. Výraz mojej nahnevanej mamy som cítil až za rohom. Schmatol som kľúče, rýchlo sa obul a šiel som za ním. Výťah je už na treťom, idem peši. V živote som nezletel rýchlejšie 6 poschodí ako v ten večer. Vyšiel som von z baráku. Otec nebol ďaleko. Brodil sa bez topánok po snehu. Utekal som za ním a chytil som ho za ruku.

-Oco neblázni, poď domov, bude to dobré...

Tento moment by som definoval ako kopanec do gulí. Ak každá jedna vec, čo sa mi doposiaľ stala, Dáša, Monic, Žužu, Dedo, Situácia na moste, prázdnota depresia definujem ako kopanec, tak toto bolo všetko naraz. Otec sa otočil, pozrel sa na mňa a začal plakať.

-Ja už to ďalej nezvládam Adri...ja už to dlhšie nevydržím. Neviem čo mám robiť.-

 Čo v tom momente spravíte? Nikdy som nemal taký vzťah s otcom. Je môj idol. Koľko to musel v sebe držať? Je to hrozné ale uvedomil som si jedno. Som presne ako on. Dusí v sebe veci, nesnaží sa riešiť zbytočnosti len aby boli druhí šťastní. Nikdy som si nevšimol jeho trápenie. Stali sme tam v zime a objímali sa. Otec mi plakal na ramene a ja som opäť cítil prázdnotu. Čo sa v tej situácii dá robiť ?

-Poďme domov-

zobral som otcovi ruku a dotiahol som ho dovnútra.

Hodil si sprchu, prezliekol sa a šiel spať. Mama neadresovala žiadne slová. Keď zaliezol do postele, otočila sa na mňa

-Presne dvaja rovnakí.

Mávol som rukou a šiel som si po svojom. S otcom som o tejto situácii nikdy viac neprehovoril.

2. Február

Dlhšiu dobu sa nič nestalo a ja som sa začal vyrovnávať s minulosťou. Moje ja, respektíve moja hlava má však jednu úchylku. Vždy pri väčšom probléme, pri niečom čoho sa obávam si začne vymýšľať iný problém. Čistá prokrastinácia. Odvedenie od problému, ktorý by som mal riešiť. Bohužiaľ neupratujem, nepozerám seriál ako ostatní porkrastinujuci študenti. Ja si proste vyhliadnem ženu a zamilujem sa. Áno je to divné. Všetky moje zásady sa pri týchto ženách stratia a som ako pobláznená pätnástka pri prvej láske. Vždy to začína  rovnako, má to rovnaký priebeh a končí to fiaskom. Nikdy sa nepoučím aj keď by som tak strašne chcel. Postupom času som si uvedomil, že každá tá jedna žena mi niečo dala. Každá ma niečim poznamenala. Minimálne zlomeným  srdcom a  týždňami  trápenia. Zo všetkých tých žien, by som predstavil jednu špeciálnu.

Spoznal som ju v práci. Ja tvrdím, že osudom. Ona rozprávala ako si ma do života privolala. Bola to najkrajšia žena akú som kedy videl. Nemyslím len fyzicky. Patrila do tej kategórie žien, ktoré sú zbytočne inteligentné a príliš sexy. Bolo to nádherne stvorenie. Mala úprimné hnedé oči, dokonalú postavu, prenádherný úsmev a krásnu povahu. Optimistická, plná nádeje, vtipná. Rada čítala a rada chodila na prechádzky. Mal som pocit, že je to moja Tracy a ja som jej Ted. Bola proste dokonalá , dokonalá vo všetkých chybách, ktoré mala. Vedela aké je to prechádzať si peklom...rozumela mi a za to som ju vždy uznával. Obdivoval som ju a nechápal zároveň. Nepatrím medzi nejakých top chlapov a táto žena bola naozaj iná liga. Čudoval som sa čo ju na mne baví, prečo sa so mnou rozpráva, chodí von.

Zrovna ma čakala veľmi ťažká skúška. Neznášam jednotlive skúšky určujúce potom ďalší priebeh života. Sedel som v práci v hlúčiku kolegov ako rozoberali novú “krásku”. Nevenoval som im nejakú pozornosť bol som vystresovaný sám zo seba.

-A vieš čo mi potom povedala? Že ona má strednú priemyslovku a ona vie ako sa to robí, hlavne že robila polhodinu a úplne na hovno!!- cely hlúčik kolegov sa zasmial.

- A viete čo je na nej najdivnejšie? – spozornel som. Milujem totižto divné veci na ľuďoch. Všetky nedokonalosti povahy.

-Čo? Čo je to?- spýtal som sa nedočkavo.

- Ale spiaca Ruženka sa nám zobudila. Nebodaj sa ti hento páči ? – všetci sa zasmiali

- Čo je na nej najdivnejšie? – nechcel som sa nechať odradiť

- Pán profesor no ták, klídek – áno tak ma volali, kvôli mojej škole som bol Pán Profesor – ty si sa s ňou nerozprával ešte? Porozprávaj sa s ňou a uvidíš!

Nemám rad keď sa niečo nedozviem. Nadchnú vás hlúposťou a nedopovedia Vám ju. Vybral som sa teda pracovať, ešte tam nebola. -Kde si? Kde si?- mrmlal som si cely čas. Zbadal som ju ako pozerá na nástenku a niečo hľadá. Popravde nebola v práci nová. Som len človek, ktorý ma okolitý svet príliš na háku a skôr si rozmýšľam nad svojimi vecami. Podišiel som k nej, neviem prečo ale bol som celkom nervózny.

-Čo hľadáš? Poradím ti?  - usmial som sa najmilšie ako som vedel.

- Iba pozerám čo budem dnes robiť, ale nepridelili mi prácu- letmo na mňa pozrela a odišla preč. Nechápal som. Čo je na nej sakra divné? Prišiel som späť ku skupine.

-Tak čo Adri? Už vieš? –

- Ničoho som si nevšimol – zatváril som sa zmätene.

-Božee, nebodaj si už zamilovaný. Nepočul si ako rozpráva? Ona ma nejakú rečovú vadu. Naozaj si nevšímaš také veci? Preboha, to by aj hluchý počul.-

Zrazu som dostal nehorázne nutkanie ju spoznať. Chcel som vedieť ako sa volá, čo rada robí, akú hudbu počúva, či je nezadaná alebo zadaná, či je šťastná aké ma tajomstvá.. Čosi ma na nej  priťahovalo. Vedel som, že niečo  ukrýva pred svetom. Kráčal som naspäť keď ma dobehol kolega

-Adri vykašli sa na to

- Prečo?

-Ja som o nej počul divné veci. Je to proste žena, ktorej keď kážu aby bežala do obchodu tak ona fakt beží.- vybuchol som od smiechu. Neprišlo mi to vtipné ale zlaté.

Oslovil som ju po veľkom váhaní, dokopaní od kolegyňe a pod hrozbou toho, že pôjde za ňou ona a pozve ju za mňa na rande.

-Nejdeme na kávu do automatu? – musel som nabrať veľa odvahy aby som toto vypustil z úst.

- Nemôžem teraz, pracujem – Bol som celkom sklamaný, okamžité odmietnutie no niečo mi hovorilo..... vyskúšaj to ešte raz-

- Tak prídem o polhodinku dobre? Veď treba si dať aj prestávku- usmial som sa, otočil sa a odišiel, nečakal som na reakciu.

-Adri choď už za ňou, ona sa namaľovala- rozradostená kolegyňa pribehla za mnou.

-Prestaň, nejdem ešte- bol som omnoho viac nervóznejší

-Vypadni za ňou lebo idem ja!

Podišiel som teda ku nej – No čo ideme?

-Jasne môžeme – pousmiala sa na mňa – Inak ahoj, ja som Táňa

- Adri teší ma –

samozrejme ako to už vo väčších firmách chodí, hneď sme boli hviezdy, ďalšie týždne sa o ničom inom nehovorilo len o mladej láske. Liezlo mi to na nervy, nemám rád keď som stredobodom pozornosti. Našťastie v ten týždeň  podávala výpoveď, takže po chvíli všetky reči ustali. Písali sme si každý deň, stretávali sme sa každý víkend. Bola niečim špeciálna a ja som nevedel prísť nato čím. Keďže to by som nebol ja, keby som nespravil nejakú chujovinu, povedal som jej na prvom rande o mojich vymýšľaní si problémov, keď ma čakajú ťažké skúšky. Samozrejme nehovoril som to triezvy. Sen každej ženy je opitý chlap na prvom rande. Bohužiaľ šesť dvanástok s vami spraví divy. Trieskal som si hlavu o stenu keď som si spomenul, čo všetko som jej povedal. Ale neskončila to. Skôr som mal pocit, že ju to začalo ešte viac zaujímať. Takto to šlo cely február a marec a ja som bol do nej chvíľu zamilovaný ako malý chlapec. Prišiel deň pred skúškou a ja som vedel, že ak to neutnem, tak city pretrvajú a ja budem opäť sklamaný.

Spoznali ste niekedy človeka, pre ktorého ste trpeli aj keď ste spolu boli aj keď ste spolu neboli? Ako keby ste boli v strede mosta a obidve strany  viedli do záhuby.  Na jednej strane ho máte radi, je vám s ním dobre, cítite sa šťastný a nechcete ho opustiť. Na druhej strane ste vedeli, že to po čom tak túžite sa nikdy nestane a preto ste trpeli.

Predstavte si, že ste týždeň nejedli a držíte v ruke kúsok pizze. Celé, čo však môžete spraviť je to, že si k nej  privoniate. Tak som sa cítil pri Táni, vždy keď som s ňou bol.

-Adri, budem ale smutná keď sa so mnou prestaneš baviť , to mi ublíži strašne- pozerala na mna smutne. Bolo mi hrozne, nechcel som jej ublížiť. Cítil som sa strašne. Buď opäť ublížim človeku, ktorého mám rad, alebo budem trpieť ja. Nedalo mi to. Nechcel som jej to spraviť, hlavne nie keď som počul čím všetkým už pretrpela. Ako toto prekrásne  nevinne žieňa prechádzalo peklom a stále sa usmieva .

Rozhodol som sa, že ju neopustím a to bola možno chyba. City zostali.  Každý  týždeň som sa tešil ako ju uvidím no aj keď som vedel, že to nikam nesmeruje. Veľakrát som ju chcel pobozkať, zo začiatku z lásky neskôr už len zo zvedavosti ako sa bozkáva, ako chutí. Dlhú dobu som potichu trpel, keď som sa od nej vracal domov, cítil som znova tu prázdnotu a dieru vo svojej duši. Bol som ticho. Šťastie ľudí ktorých mám rád je omnoho viac ako šťastie seba samého.. Hovoril som, bola pre mňa niečim špeciálna a doviedla ma k šialenstvu. Mal som pocit že ju poznám dlhé roky, že každé jedno slovo ktoré povie mi hovorí priamo z duše. Ale neprinútiš druhého človeka aby cítil to isté. To sa nedá. A ona to necítila. Bolo jej so mnou dobre, ale presne tam to začalo a skončilo. Nič viac, nič menej. Nahováral  som si, ak by som ju presvedčil len na jednorazový sex buď by som ju od seba odradil, alebo potom by to stratilo ten šmrnc. Predsa len najlepšie ovocie je to zakázané.

Zlom vo mne nastal keď mi jedna kamarátka povedala nasledovne - Adri,už sa spamätaj... nie je taká ako hovoríš , prestaň si vzťahy a ľudí idealizovať a prestaň naháňať to čo máš v hlave, tvoje predstavy . Bolo to tu už veľakrát a dobre vieš ako to dopadne a ako to dopadlo. Teraz ťa to štve ale o mesiac sa na tom zasmeješ. Spýtaj sa povie nie, tam to končí a viac mi o nej už nehovor- mala pravdu.

Príliš si idealizujem ľudí ktorých mám rád. Uvedomil som si to keď mi Táňa veľkodušne na jednom rande zahlásila – Ty už mi neublížiš, na tvoje prekvapenia som už zvyknutá- trošku ma to zranilo.  Párkrát som neudržal tie city, ktoré som ku nej mal a skrýval ich pod pokrývkou a vyšli na povrch a to ona nevedela pochopiť, prečo som zmenil náhle správanie. Nevedela čítať medzi riadkami. Po tom ako som jej povedal o všetkých mojich pocitoch nárokovala s teóriou, že mala dve varianty :

-Buď si so mnou chcel chodiť alebo si so mnou chcel mat len sex- vtedy som si povedal , kiežby to bola tá druha možnosť....

Chémia postupom času vyprchávala a ja som sa cítil čoraz trápnejšie. Vždy keď som jej odpisoval alebo som sa s ňou stretol. Mal som pocit, akoby čokoľvek čo poviem zoberie tak, že som do nej stále zamilovaný. Prestal som to riešiť a myslieť na ňu. Prestal som sa na to všetko sústrediť a pomaly som sa začal sústrediť opäť na bežný život. Celkom som prekvapil sám seba, že som z toho nezostal mimo ako všetky ostatné razy.

Stále však neviem prísť na to, čo mi Táňa dala. Snažím sa to zisti ale úprimne neviem. Možno mi mala ukázať že dokážem stále milovať. Precestoval by som stovky kilometrov kvôli tomu aby som s ňou bol čo i len minútu  kúpil by som jej každú vec ktorú by chcela, chcel som byť pri nej vždy keď sa cítila zle, keď sa bála, vždy keď ma potrebovala. Za každé jedno objatie s ňou by som vraždil. Možno práve to mi mal ukázať. Nezanevrel som na lásku a na city. Cítil som sa pri nej výborne, ako už dávno pri nikom. Vedela zo mňa dostať aj tie najtemnejšie veci a ja som vôbec nemal problém o tom hovoriť. Možno nato prišla do môjho života. Každopádne pri tom pocite, pri nej.... to bol najkrajší čas za posledné obdobie aký som mal. Mohol by som povedať, že som bol konečne chvíľu šťastný..

Možno ste už stretli niekoho ako moju Táňu aj keď mi "zlomila srdce". Ak nie tak vám želám aby ste takého človeka spoznali. Niekoho pri kom vám bude geniálne, dobre a budete sa cítiť šťastný . Ak ste takého človeka stretli, tak vám držím palec nech vám vyjde všetko čo chcete dosiahnuť.

O áno a tu veľmi dôležitú skúšku som dal, takže minimálne na polroka som bol v oblasti školstva a práce zabezpečený.