Z divočiny do komfortnej zóny: Cesta človeka domáceho

Keby si môžete vybrať, čím by ste chceli byť, nosorožcom v divočine na pokraji vyhynutia, alebo jednou z milióna oviec v zajatí ? Odpoveď sa zdá jednoduchá. No genetika neberie ohľad na jedinca. Úspech druhu sa meria počtom kópii, ktoré sa mu podarí urobiť, nie kvalitou života. V tomto ohľade úspech druhu Homo Sapiens nemá obdoby. Čo však spôsobilo tento zlom? Ako sa z divokých lovcov, ktorí žili rozmanitý život v harmónii s prírodou stali neľútostní no pohodlní paraziti?

Zlatý vek pšenice

Môže sa zdať, že my sme si zotročili prírodu ale opak je pravdou. Príroda si zotročila nás a zmenila nás na to čím sme teraz. Zmenila nás z divokých kočovných lovcov a zberačov na udomácnených poľnohospodárov. A to konkrétne jedna rastlina.

Zmena klímy v období približne 10 tisíc rokov pred našim letopočtom rastlinám ako pšenica zahrala do karát a pšenica to využila. Aj ona má predsa tak ako každý živý organizmus v sebe zakódované, väčší počet kópii = úspech druhu. Preto sa pšenica šírila na blízkom východe ako burina a Sapiens rýchlo spoznal potenciál jej využitia.

Časom (stovky až tisícky rokov) praveký človek zistil, že pšenicu si vie podmaniť a pestovať tam, kde chce. Pravdou však bolo, že pšenica si podmanila jeho. Vďaka pšenici mal človek zrazu dostatok potravy bez nutnosti putovať po krajine. Preto sa udomácnil a začal zhlukovať v osadách. Kým praveký lovec a zberač považoval pri putovaní krajinou deti za príťaž a bežne zabíjal novorodeniatka, ľuďom, ktorí sa usadili nebránilo v rozmnožovaní nič. Nastala populačná expanzia. Zvýšil sa počet hladných krkov a tým pádom bolo treba viac pšenice. Pasca sklapla.

Niečo za niečo

Praveký zberač mal rozmanitú stravu živil sa rôznymi rastlinami, bobuľami, hubami. Nebol odkázaný na jeden druh stravy. Prijímal vitamíny a živiny z rôznych zdrojov. Poľnohospodárska revolúcia síce spôsobila závratný rast populačnej krivky, no za cenu zníženej kvality života.

Nastal koniec putovania, ľudia sa usadili a stali sa odkázanými na jeden druh potravy . Bol to veľký risk, sucho či prívalové dažde boli hrozbou, ktoré mohli úrodu zničiť. Navyše pravekí osadníci vďaka jednotvárnosti jedálnička neprijímali dostatok vitamínom a živín, čo malo za následok oslabenie imunity, rýchlejšiu úmrtnosť. V osadách sa jednoduchšie rozširovali prenosné choroby, ktoré mutovali. Z ľudí sa razom stala ľahká korisť.

Stále by sme mohli namietať, že život sa zjednodušil, ale nie je tomu tak. Aby ľudia dokázali produkovať dosť potravy pre stále väčšiu a väčšiu populáciu, museli pracovať na svojich políčkach od rána do večera. Kým a ak vôbec si Sapiens uvedomil, že tento životný štýl nie je výhrou pre jednotlivca prešli generácie. Cesta späť už neexistovala.

Ako vtedy tak aj dnes

Pohodlie obydlia a odlúčenie od prírody z nás spravil stále rozmaznanejšie domáce zviera. Máme pocit, že výdobytky dnešnej doby nám veľmi uľahčujú život. Ale opak je pravdou.

Napríklad taký email sa pri jeho vzniku považoval za úžasnú vec, ktorá uľahčí a zrýchli komunikáciu. No bolo normálne, že človek mal prístup k internetu raz za deň, že ľudia reagovali až o deň či dva neskôr. Dnes vďaka smartfónom ľudia očakávajú rekciu prakticky okamžite. Pravdou je, že ľudia stíhajú vybaviť oveľa viac vecí, ale vďaka tomu sa od nich aj oveľa viac očakáva a je toho množstvo na čo musíme myslieť. E-maily sú len jedným z mnoho príkladov vecí, ktoré nám síce na oko život uľahčili, ale na druhej strane ho zrýchlili a obrali nás o možnosť žiť v prítomnosti. Naša inteligencia spôsobila našu lenivosť a následne naša pohodlnosť len ďalej podporovala vymýšľanie možností ako si znova a znova zľahčiť život.

Život pod tlakom , neustáli pocit, že nám niečo uteká, že na svete je toľko informácii, ktoré pri pracovnom zhone nemáme čas prijať môže spôsobovať duševné a psychické choroby. Aj to je jeden z dôvodov prečo by sa každý z nás mal vydať aspoň raz za čas do prírody. Snažiť sa s ňou zosúladiť a uvedomiť si, že svet je väčší ako naša kancelária, náš dom náš byt či náš dvor. Predstaviť si ako žili naši dávny predkovia a ako im napriek tomu , že oproti nám nemali nič, skutočne nič nechýbalo. Nezamýšľať sa nad tým, čo nemáme a čo všetko za život skutočne mať ani nebudeme, ale nad tým čo máme, aký je svete okolo mimo mesta krásny a objavovať jeho krásy s ľuďmi ktorých máme radi. Lepší liek a sedatívum na spomalenie tejto urýchlenej doby neexistuje.

K napísaniu tohto blogu/článku ma inšpirovali vlastné myšlienky jedna kapitola z knihy Sapiens: Úchvatný aj desivý príbeh ľudstva , ktorú považujem za takú malú Bibliu pre ateistov a vrelo odporúčam.