Ten, ktorý stále čaká

Sedáva tam každú stredu. Vždy v rovnaký deň, vždy o siedmej večer. Na stole dva poháre. Sedí sám, čaká, že sa ukáže.

Videl som ho pár krát. Všimol som si ho, pretože bol zvláštny. Nie tak čudácky zvláštny, jednoducho taký, ktorý žije vo svojom svete. Vo svojej bubline, naivnej ilúzii dokonalosti. Nedalo mi to, preto som za ním prišiel. Chcel som vedieť aký je, prečo práve on priťahuje moju pozornosť. Bol som zvedavý. Možno sa potreboval vyrozprávať. Pozdravil som ho a bez toho aby som niečo povedal, odpil si z vína a začal.

Chodil sem každú stredu. Vždy o siedmej večer si objednal dva poháre bieleho vína a čakal. Otvorene, bez akýchkoľvek predsudkov, bez toho aby ma chcel spoznať, mi vravel veci akoby sme sa poznali roky. V strede týždňa si nahováral, že nie je začiatok, ale ani koniec. Ticho som sedel a počúval jeho príbeh.

Bol to ich bar. Keď boli spolu a hľadali miesto, kde by sa mohli zašiť. Ďaleko od rušnej časti mesta, preplneného ľuďmi. Tiché, útulné miesto s pár stolíkmi ako stvorené pre nich. Keď o nich rozprával, v jeho hlase som cítil šťastie. Keď som mu pozrel do očí, boli plné bolesti. Dva protichodné javy - nevedel som, čomu veriť.

Bola v ňom staromódna láskavosť. Stará škola. Skúšal to pomaly, nechcel nič uponáhľať a ich vzťah pokaziť. Hovoril o nich krásne veci, čisté, akoby nepatriace do tohto sveta. Vybudoval si svet iba pre nich dvoch, kde návštevy nemali prístup. Svet, ktorý si vymyslel, kde zrazu nedokázali žiť. Odrazu v ňom nevedeli žiť spolu.

Bol som zmätený. Nevedel som čo sa pokazilo. Prečo tam sedí sám a druhý pohár vína, ktorý mal kto vypiť, ostáva plný. Jeho hlas sa zlomil. Ich cesty sa rozdelili. Snažil sa, robil všetko, aby sa vrátili na spoločnú cestu. Po čase prestal volať, prestal písať. No neprestal na nich myslieť. Jediné čo mu ostalo bola nádej, že v stredu, ktorúkoľvek stredu, príde a víno dopijú spolu. Znova.

Precitol som. Zamyslený som sedel pri prázdnom pohári, zatiaľ čo druhý ostal ďalší týždeň plný. Zaplatil som a odišiel. Bol to ich bar. Môj bar. Vrátim sa. Budem verný až dokonca. Vždy.

zdroje: https://pixabay.com/sk/hora-vysočina-údolie-hrebeň-vrchol-2601107/

https://pixabay.com/sk/sklo-víno-alkohol-biele-víno-428316/

https://www.instagram.com/p/BhCR3vwBnbW/?taken-by=pavlov_akoreflex

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].

Ohodnoť blog
4
Poslať správu
Nevypísaný spisovateľ. Snílek milujúci upršaný Paríž 20. rokov, okúzlený tvorbou Hemingwaya, skazený čistou vulgárnosťou Bukowského, dotknutý umením Moneta, započúvaný do Beethovena. Analóg v digitálnom svete.

Chceš vedieť, keď Michal Pavlov pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.