Ben Howard si rád zasníva aj uprostred dňa (recenzia album + koncert)

Ben Howard vydal hneď na začiatku mesiaca nový album Noonday Dream a aby toho nebolo málo, poctil nás koncertom v stovežatej Prahe. Tak poďme si pekne poporiadku priblížiť tieto dve hudobné udalosti.

Noonday Dream je už tretím počinom anglického pesničkára, ktorý mal neľahkú úlohu. Byť minimálne tak dobrým ako predošlé albumy Every Kingdom a I Forget Where We Where.  Ben Howard nie je z tých interpretov, čo idú po vyšľapanej ceste a pri tvorbe používajú už overené recepty. Už dávno sa dostal do bodu, že mu nestačí len akustická či elektrická gitara. Čoraz častejšie využíva aj prvky elektroniky.

Každým novým albumom nás tento introvertný pesničkár necháva nahliadnuť hlbšie a hlbšie do svojho vnútorného sveta. Ak hudbu neberiete len ako podmaz, bude pre vás tento výlet odmenou. Ak ste len bežný poslucháč, bude sa vám nový album počúvať veľmi ťažko.

Ešte pred vydaním novinky nás Ben potešil zopár ochutnávkami. A Boat To Island On The Wall  skoro 7 minútový opus, ktorý začína intímne, no každou ďalšou minútou sa atmosféra zahusťuje a vyvrcholí do epických rozmerov. Towing The Line a Nicka Libre At Dusk sú piesne, ktoré pripomenú časy minulých albumov. Veľkým prekvapením však bola Murmurations, pieseň kde nie je gitara. To sme u Bena ešte nemali. Náročná pieseň, ktorá si vás získa po kúskoch. Preto jej doprajte pár vypočutí.

A čo zvyšok albumu? Je to náročnejšie počúvanie, ale o to krajšie. Za zmienku určite stoja piesne What The Moon Does a Someone in the Doorway. Jemné, introvertné, elektrizujúce a očarujúce. To neplatí,len pre tieto piesne, ale pre celý album.

Ak by som mal vytknúť nejaké negatívum, tak len jedno. Na albume sa nachádza 10 položiek, no regulérných piesní je asi 8 a pol. All Down The Mines je len kratučká medzihra a Agathas Song je viac inštrumentálna vec, než regulérna pieseň.

Nový album rozhodne nespravil zlé meno svojim starším bratom a určite si nájde miesto v srdciach fanúšikov. Preto nemôžem hodnotiť inak ako 8.5/10. Dopadlo to tak aj s koncertom?

Tento koncert je ťažké zhodnotiť. Preto to musím urobiť v dvoch rovinách. Interprét vs publikum a organizátor. Bol to boj dvoch svetov. Introvert vs. extroverti.

Benovi niet čo vytknúť. Išiel na 120%, ak nie viac. Niekomu by sa mohlo zdať, že je odmeraný. Nenechajte sa oklamať. Nečakajte od introverta nejaký stand up. Prvý krát sa prihovoril publiku asi až v polovici koncertu so slovami "Welcome, in this...cave". Tieto slová svedčia, že ani sám hudobník nebol spokojný s koncertom. Poďme však pekne po poriadku.

Prvý výkričník alebo aj výstraha toho, že nás nečaká dokonalý zážitok nastal už pri samotnom spustení predaja vstupeniek. Pôvodne sa mal koncert konať v menšom divadle. V dokonalom prostredí pre koncert takéhoto hudobníka. Lístky sa však vypredali rýchlosťou svetla, čo prekvapilo aj samotných organizátorov a tak sa za vidinou peňazí v priebehu hodiny zmenilo miesto koncertu. Ten sa presunul do oveľa väčšej sály v Lucerne.

Už vtedy sa spustila veľká vlna kritiky, kedy veľa fanúšikov frflalo, že organizátori zabili jedinečnú atmosféru, ktorú tento koncert mohol mať. Na druhej strane sa našli ľudia, ktorí tento krok uvítali, nakoľko si nestihli kúpiť lístky a čiže malo šancu koncert vidieť viac ľudí. A tu nastal problém druhý, ktorý spätne priznali viacerí fanúšikovia.

Na koncert sa dostali príležitostní "fanúšikovia", ktorí zabili koncert. Počas vystúpenia sa neustále niesla akási vrava a to aj na miestach a počas piesní, kde si slušnosť pýtala, aby ľudia boli ticho a nasávali elektrizujúcu atmosféru. A ja vsadím aj posledné galoty na to, že to spôsobili spomínaní "kvázi fanúšikovia".

Ja som síce kultúrny barbar, no toto bola úplne nová úroveň barbarstva. Navyše sa mnohé tieto indivídua sťažovali, že nezahral najväčšie hity. Ben Howard nie je žiadna mainstreamová popová hviezda ala Madonna. Navyše sa jedná o turné k novému albumu Noonday dream a nie best of turné.

V predchádzajúcich riadkoch som sa opustil ako 14 ročná pubertáčka, čo sa nedostala na koncert One Direction. Žial, nič ma nedokáže rozčúliť viac ako ľudská blbosť a chamtivosť. A presne tieto dve príčiny zabili inak dokonalý výkon jedného introvertného hudobného génia.

Netreba zabudnúť ani na samotnú sálu, ktorá nemá úplne dokonalú akustiku. A klimatizácia? Pche, načo?! Už v polke koncertu ste ledva lapali po dychu, mnoho ľudí to vzdalo a odišlo skôr než koncert skončil.

Ben Howard stihol zahrať všetky piesne zo svojej novinky. K tomu prihodil jednu z debutu v podobe dokonalej Promise.  Jeho druhý album bol zastúpený dvoma kúskami. Eponymnou I Forget Where We Were v akustickejšom prevedení a taktiež Small Things. Podľa setlistu malo prísť aj na End Of The Affair avšak tú mu organizátori už nedovolili zahrať, lebo koncert musel skončiť o 23:00.

Hodnotenie samotného koncertu už nebudem vyjadrovať číselne. Ben predviedol skvelý výkon. Patrí do kategórie interpretov, ktorí naživo znejú omnoho lepšie než na nahrávkach. Nemohol by som dať nič iné ako plné hodnotenie. Organizátori a veľká časť publika však ukázali, že si nezaslúžia vystúpenie takéhoto výnimočného interpreta.