#GaySlovakia - skutočný príbeh III. Teletext CH+CH

Volám sa Jakub, mám 28 rokov a žijem v Argentíne, Buenos Aires, a rozhodol som sa vám rozpovedať môj skutočný príbeh. Príbeh ktorý nechcem aby musel zažiť niekto iný, príbeh ktorý dúfam otvorí oči slovenskej spoločnosti a nedovolí mladým a talentovaným ľuďom opúšťať našu krásnu krajinu, pretrpieť celé dospievanie alebo siahať si na život. Príbeh ktorý pomôže brať homosexualitu na Slovensku ako prirodzenú vec a tak sa k nej aj staviať. Z dôvodu ochrany súkromia mojej rodiny, priateľov a známych mená a miesta sú pozmenené.

3. Teletext CH+CH

Dá sa povedať, že aj napriek nie moc veľkým výdobytkom techniky som ja začal objavovať gay svet na Slovensku pomerne skoro. Samozrejme vďaka skúsenostiam ktoré ma už nejak nasmerovali týmto smerom a ukázali moju inú stránku osobnosti ktorú som sa až do svojich 17 rokov snažil zakrývať nálepkou heteráka aby som bol akceptovateľnejší spoločnosťou a rodinou.

Keď som mal okolo moc informácií v médiách o homosexuáloch nebolo, apoň nie tých pozitívnych no nejak som tušil, že sa takýto ľudia musia niekde stretávať, že predsa určite niesom jediný v tej dobe by som nepovedal, že gay... je to ťažko povedať, či som to bral, že som gay alebo len že som si rozšíril pole záujmu aj na chalanov.

Sexuálne som mal vždy v tom jasno, no mentálne som sa dokázal zamilovať do dievčaťa, no nič viac...

Asi to bolo len z toho tlaku spoločnosti a rodiny... ktorí samozrejme nič zatiaľ nevedeli no to sa skoro malo zmeniť:)

V roku 2001 myslím, že ešte neexistoval internet.. a ak hej k nám domov sa nedostal :D v tejto dobe nás práve opustil otec a zostali sme s maminou na to sami... A bola to zaberačka.. ségra na strednej internátnej a ja na gymply... mamina jednu prácu.. otec neprispieval ani ťukes... ani sa o nás nestaral, nezaujímal.. nevolal.. proste mi na 6 rokov zmizol zo života...

Bolo to divné obdobie... tak ako finančne tak aj emocionálne....

V tej dobe sme skoro prišli o byt (zachránili to pôžičky so šialeným úrokom) a to sa odrazilo samozrejeme aj na strave.. aby nás mamina mohla nechať na školách kde sme boli museli sme násť spôsob ako si utiahnuť opasky... Jednoduchšie jedlá... dosť jednoduhšie.. viem, že sladkosť nám mamina priniesla raz za týždeň, nejakú tu najlacnejšiu dobošku z jednoty.. no vždy veľmi veľmi potešila! Oblečenie som mal jedno do školy a pár na doma.. jedny rifle sa nosili pokým sa už nedali zašiť... topánky len ja jednu sezónu.. najlacnejšie a iba jedny.. budna musela vydržať aspoň 2... Pár pekných tričiek do školy a nejaké staršie na doma... nič značkové... pamätám ako som sníval o nohaviciach z Kenvela... takých tých "padnutých"...

Keď už som to nevydržal... po 2 rokoch rovnakého systému urobil som niečo za čo sa dodnes hambím... Mamina v tej chíli na to neprišla, alebo nechcela, alebo nemohla.. neviem... Mami prepáč... :(( vošiel som do spálne, našiel som jej kabelku, vybral peňaženku a vzal 1000 českých korún Na druhý deň som išiel do mesta, zmenil si peniaze na slovenské a kúpil si nové nohavice.. nie z Kenvela.. z čiňáku.. pretože mi vyšli aj dve nové tričká.. schoval som si to doma a vždy predtým ako som išiel do školy tak som sa prezliekol aby ma nevidela... bol som šťastný, že sa tiež pred spolužiakmi na gympli, ktorí 90% boli z bohatých rodín mohol aj ja trochu cítiť ako jeden z nich.. nejak som to nechápal, že som jej ešte priťažil.. no vedel som, že som urobil zle.. preto som sa skrýval.. preto som sa cítil previnile... no spoločnosť ma donútila... to je to samé ako sa rodiny dnes stavajú ku svojim synom gayom.. Rodičia vedia, že robia zle, vedia, že deťom len priťažujú keď ich neakceptujú, nepodporujú, nepočúvajú no pred svojimi "spolužiakmi" chcú vypadať ako jedni z nich...

Mamina robila čo mohla aby nás cez toto celé preniesla a urobila to najlepšie ako mohla, pretože som teraz tu, šťastný, spokojný a hrdý na to akú nesmierne silnú maminu mám!

V tomto období som toho moc nechápal... ako dospievajúci chlapec som vždy vinil ju a otca som velebil... veď mi chýbal... a on mi nič nezakazoval aj keď nevolal ale nebol ten najhorší...

Časom mi to nejak došlo a otočilo sa to... bolo to ťažké mu po toľkých rokoch odpustiť no bolo to najlepšie čo som mohol urobiť... dnes je moje veľká podpora a som za to na neho pyšný!

Jedného večera ako vždy keď mamina išla spať som tak listoval po teletexte, to bol nejaký môj internet, som narazil myslím, že to bola stránka 797 :D a našiel som "plochu" na ktorej sa refreshovali správy... a jedna ma zaujala nejak viac...

"BB CH+CH Ja 23/174/65 M17/5 pokecame? 0902 536 xxx"

Keďže so sestrou sme mali spoločný telefón ešte od otca (myslím, že Siemens A36) a striedali sme si ho po týždni.. s rovnakým telefónnym číslom:D No tak ja som napísal SMS.. zistil som že je to fajn chalan s ktorým sa dobre kecá no vždy to išlo len na týždeň... takže vždy som kecal s niekym iným.. no nikdy som nenatrafil na nikoho tak mladého ako ja..

Samozrejme ako sme moc peňazí nemali, mali sme aj spoločný kredit. 200 SK na mesiac - obaja! Takže aby sestra nezahlušila keď sa vráti z intráku musel si nájsť iný spôsob ako komunikovať s chalanmi, zistil som, že vypisovať jednu sms za druhou stojí moc peňazí a navyše som videl, že chalani taktiež vypisujú, že "po telefóne" nevedel som čo to presne je.. i keď možno som tušil.. a možno nie :D neviem teraz už tak som chcel skúsiť, či aj mne budú volať, že budeme kecať.

Vôbec som za tým stretnutie nečakal, myslím, že ani v tej dobe sa chalani nezvykli tak stretávať ako dnes.. rozhodne nie tak automaticky.. nie tak... prakticky :D tak jednorázovo, tak rýchlo :D

Takže som som sa rozhodol napísať si vlastny "inzerát??" Podľa tohto si pamatám presne koľko som mal rokov až dodnes... Môj prvý post znel:

"BB CH+CH Ja 11,7/170/55 nudím sa, kto po telefóne? 0902 593 xxx"

Viem, napísal som 11,7 aby som dal vedieť, že mi ťahá na 12... sakra! Ani admini (ak v tej dobe existovali nič nepostrehli a tak som mohol v kľude pokračovať!) Bol som mladučký:/, no naučilo ma to sa v tomto svete dobre pohybovať poza oči všetkých:D

A správu som poslal na jedno číslo.. (neviem či to aj nebolo 797 presne ako tá stránka) a vtedy som to zistil čo to znamenalo "po telefóne"!!

Vždy sa to rozbzučalo ako divé a popri desiatok rôznych sms správ prichádzali telefonáty, či už z reálneho alebo utajeného čísla..

Pri treťom-štvrtom telefonáte som nabral odvahu a roztrasený som zodvihol...

Hovorím: "Ahoj, tu je Jakub" a z druhej strany ticho...

Hovorím si, že sa asi hambí.. asi ako ja... veď som bol ešte zasran, tak to bolo pochopiteľné :D tak som sa spýtal.. "Si tam?"

Ozval sa... "ouhhhhmm"

... ostal som ako obarený, vedel alebo nevedel som čo robí, neviem... myslel som že možno mu je zle, tak som si to overil: "Si v pohode?"

po pár sekunách šepotom odpovedal: "honíš si?"

V sekunde som položil! Bol som vystrašený, vzrušený, prekvapený, nepripravený, moc mladý!

Odvtedy som svoje inzeráty zmenil na kto mi zavolá a pokecáme... samozrejme mimo tých čias keď som práve chcel "po telefóne":D

"Robiť to po telefóne" aj keď som mal len okolo 12-13 rokov bolo niečo čo mi na môj vek rozhodne stačilo... bolo to veľmi príjemné a vzrušujúce počuť, že na druhej strane je chalan, čo cíti to isté čo ja.. a tým, že vždy sme obaja šepkali (aby sme nezobudili mamy, sestry, priateľky či manželky) sme tomu dodali ešte väčšiu vášeň.

Pamätám, že pár krát som si brával telefón aj do vane:D Bolo tam viac súkromia:D Aspoň na prvých 10 minút, potom už to bolo všetkým divné a vybuchovali na dvere nech už vyleziem:D

Jediný problém bol, že nikdy som si nemohol byť na 100% istý v akom veku sú chalani na druhej strane, no bolo mi to nejak jedno.. starému hlasu som jednoducho položil...:D no a pokiaľ v telefóne všetko sedelo, mohol aj klamať, veď išlo len o telefonát!

Teraz si presne spomínam ako mi to pomohlo sa cez toho celé obdobie dostať, spoznať sa... vedieť, čo ma robí šťastným a čo ma napĺňa...

Všetko fungovalo veľmi bezpečne.. chalani nevolali samy od seba.. iba keď som pridal inzerát.. ako keby sami vedeli, že ani oni by nechceli aby im iný chalan volal pokiaĺ nebudú pripravený.. sami.. nie na sex po telefóne.. ale na rozhovor s chalanom.. byť homosexuálom vtedy bolo veľkym tabu a bolo to dosť odsudzované.. chalani sa báli sa zdôveriť aj svojim nalepším kamarátom nietobože rodine.. mame... alebo aj manželke..

Doteraz mám dosť kamarátov ktorí proste pred rodinou sú "heteráci" pretože sa boja.. alebo proste nechcú lebo sa tak cítia komfortne... pretože si bohužiaľ aj vnútorne myslia, že to tak má byť. Teraz to vidím aký je samotný rozdiel medzi gayom v zahraničí a gayom vychovaným v postkomunistickej spoločnosti... Hamblivý, navonok niekto iný, samá pretvárka a myslím, že ani nie moc šťasntný to je tipický gay na Slovensku.. no chvalabohu hranice sa otvorili a aj na Slovesnko prúdia nové myšlienky a čoskoro sa aj Slovensko bude môc popýšiť uvedomelými, smelými a otvorenými homosexuálmi:)

Takže moja ségra na nič neprišla.. a tak som týmto obdobím spoznávania rôznych chalanov z rôznych kútov Slovenska cez telefón prešiel bez žiadnej ujmy na zdraví:)

Dokým som nemal vlastný telefón nemohol som si vytvoriť nijaký virtuálny vzťah s nikým, čo bolo aj vzľadom na môj vek... chvalabohu... na dobro veci...

Odstupom času a krajiny som zistil ako si ľudia myslia, že ochraňujú svojich synov alebo dcéry pred tým aby boli otvorený svojej orientácii, kôli ich viere, kôli susedom, kôli spoločnosti, kúli ich vlastným predsudkom... namiesto toho ich zatlačili do úzadia.. to tieňov... do odľahlých miest.. do noci... do lesov... do slepých uličiek... do polorozpadnutých domov... do skrývania sa... do neuprímnosti... do tajností... do nebezbečenstva!

Aj ja som neskôr mal na vlastnej koži pocítiť, že to nebola ochrana... Bol to jednoduchý recept ako svoje dieťa nemať vôbec pod kontrolou!

Že to bohužiaľ dostáva mladých chalanov často do životu nebezpečných situácií ktoré musia riešiť sami! :(

Nasledujúci článok:

IV. Prvé stretnutie