#GaySlovakia - skutočný príbeh - Som Späť

Volám sa Jakub, mám 28 rokov a žijem v Argentíne, Buenos Aires, a rozhodol som sa vám rozpovedať môj skutočný príbeh. Príbeh ktorý nechcem aby musel zažiť niekto iný, príbeh ktorý dúfam otvorí oči slovenskej spoločnosti a nedovolí mladým a talentovaným ľuďom opúšťať našu krásnu krajinu, pretrpieť celé dospievanie alebo siahať si na život. Príbeh ktorý pomôže brať homosexualitu na Slovensku ako prirodzenú vec a tak sa k nej aj staviať. Z dôvodu ochrany súkromia mojej rodiny, priateľov a známych mená a miesta sú pozmenené.

A som tu.. po dvoch týždňoch prestávky, premýšľania a taktiež aj hádok praskaním telefónu, zloby.. sĺz.. sklamania.. smútku no nakoniec pochopenia...

V poslednom blogu.. som spomínal hádku s maminou.. to neporozumenie... No po veľkej snahe to mamina pochopila a prekročila aj moje vlastné očakávania keď sama od seba ma začala verejne obraňovať pre všetkými hatermi a trollmi na facebooku... Poviem Vám... keď som videl tú správu... sakriš teraz ju neviem nájsť..

No na tom nezáleží.. ide o to.. ide o to že moja mamina so svojím profilom so svojou fotkou komentovala a bránila si nielen moje práva ale aj všetkých ostatných na Slovensku..

Teraz počúvam Pocestný od Zuzany Smatanovej a spomínam keď som túto pesničku počul po prvý krát.. bolo to presne vtedy keď tento človek vošiel do môjho príbehu.. môj prvý.. moja prvá pusa.. vtedy som mamine nemohol nič povedať a dnes? Dnes moja mamina je prvá čo sa ozve a je hrdá! No bolo to na mne aby som jej veci vysvetlil..

Tento víkend sme si prešli asi tým najsilnejším dúhovým pochodom (ktorý bol venovaný ľuďom ako ja, ktorý vycestovali zo Slovenska kvôli intolerantnosti) a hovorím mamine... Neboj sa o týchto veciach rozprávať.. neboj sa hovoriť o mojom - našom príbehu.. stoj si za ním! Pretože my sme tí ktorí mladým ukážu ako sa má žiť v rovnosti... pretože to čo sme si prežili my nechcem aby si prežil niekto iný.. aby sa ľudia poučili a konečne vytvorili rovnoprávnu spoločnosť.

Ja sa nebojím.. prešiel som si v živote mnohým a ľudský výsmech je to posledné čo ma rozhodí... Ja rozprávam svoj príbeh aby iný podobní, rovnakí ako ja cítili podporu.. že na konci tej ťažkej cesty je šťastný koniec.. je život podľa mojich vlastných pravidiel a ľudia ma akceptujú aký som...

Včera 14/7 to bolo 8 rokov čo uzákonili manželské zväzky párov rovnakých pohlaví v Argentíne a svet nevymrel:) Deti sú vychovávané zdravých rodinách.. dostávajú výchovú plnú spoločenských hodnôt, nikto nikomu neubližuje, nikto nediskriminuje.. nikto sa neoháňa trápnymi argumentami... a chlapci a dievčatá doma neplačú... kresťania sú v klídku!

Teraz by som chcel poďakovať všetkým čitateľom a tým ktorý komentovali moje blogy... no aj j tým ktorý negatívne... Práve vy si myslíte že nám ubližujete no ja to poviem na rovinu:

Mne tak kurva ubližovali celé detstvo, že váš blbý komentár mi nepohne ani mihalnicou... ja... seriem na Vás.. no kto neserie sú práve tí ktorým napomáhate a hráte do kariet.. tej správnej generácii Slovenska ktorá sa čoskoro rozprestrie po celom Slovensku no budú potrebovať pomoc.. a ak tá pomoc znamená môj návrat k smutným spomienkam.. ja to urobím.. ja Vám ukážem realitu.. tak ako to bolo je a bude.. a je len na nás či nám záleží na živote našich detí alebo nie...

Ja sa nebojím! Už nie! Už sa vás kurva nebojím!

Chodil som na 8-ročné gymnázium a tam som si prešiel celým obdobím dospievania a sebapoznávania.. no takisto to veľa odhalilo ostatným o mne..

Z odstupom času môžem potvrdiť, že na strednej škole ma šikanovali.. no ja som to nejak ani ako šikanu nebral.. v mojom dospievaní som prechádzal horšími situáciami ako byť zaváraný v šatni.. strašený na chodbách.. vysmievaný na záchodoch.. takže mne to ani nejak neubližovalo....

Mne viac chýbal môj otec... chýbalo mi teplo stabilnej rodiny... Doteraz si pamätám ten deň keď ma prišiel náhodou vyzdvihnúť zo školy....

Mal som 17 rokov.. nevidel som ho 6 rokov.. nerozprávali sme sa.. nevedel som o ňom nič.. no zrazu sa mi prihovorila učiteľka..

Prišiel pre teba otec...

To musí byť chyba... kdeže??! on žije v čechách... museli ste sa pomýliť, volám sa Jakub... Ehm.. ok.. vzal som si roztrasený tašku a odišiel som z triedy... naša trieda bola na najvyššom poschodí takže kým som sa dostal ku hlavnému vchodu to trochu trvalo... Plakal som... Bál som sa.. sklamania, že tam zas nebude..

Utrel som si slzy kým to nikto nevidel a išiel som istou chôdzou, hrdý, pyšný ako nikdy inokedy... míňal som chalanov čo na mňa väčšinou pľuli... míňal som baby čo sa mi vysmievali a vyhrážali sa mi... moje tajné lásky alebo tých čo videli čo sa dialo no neurobili nikdy nič, no ja som sa len smial :D

Veď si to len na mňa znova skúste! Môj otec ma čaká vonku!

V tejto časti som sa chcel dostať ku svojej prvej puse... no proste nejak som musel zo seba dostať toto všetko čo sa mi v sebe odohralo za posledné dni... tak sa ospravedlňujem, no tento týždeň som si dal zásadu, že každý deň sa posunieme o niečo ďalej takže už zajtra pokračujeme na FULL! :D

Chcel som aby ste vedeli, že som ten najšťastnejší chalan na svete! Mám úžasnú rodinu ktorá ma podporuje nielen slovami ale aj skutkami.. že mám tu na webe refresheru ľudí ktorí mi pomáhajú byť lepším a odvážnejším človekom, tým kým som chcel vždy byť a že vďaka Vám všetkým Slovenská mládež nájde podporu a istotu, tie veci ktoré nám tak chýbali..

ĎAKUJEM!