#GaySlovakia - skutočný príbeh IV. Prvé stretnutie

Volám sa Jakub, mám 28 rokov a žijem v Argentíne, Buenos Aires, a rozhodol som sa vám rozpovedať môj skutočný príbeh. Príbeh ktorý nechcem aby musel zažiť niekto iný, príbeh ktorý dúfam otvorí oči slovenskej spoločnosti a nedovolí mladým a talentovaným ľuďom opúšťať našu krásnu krajinu, pretrpieť celé dospievanie alebo siahať si na život. Príbeh ktorý pomôže brať homosexualitu na Slovensku ako prirodzenú vec a tak sa k nej aj staviať. Z dôvodu ochrany súkromia mojej rodiny, priateľov a známych mená a miesta sú pozmenené.

IV. Prvé stretnutie

Medzi 13-14tym rokom som už bol celkom zbehlý v komukácii prostredníctvom teletextu:) No nikdy som nepremýšľal, aspoň mi to teda neprišlo dôležité sa stretnúť. V tej dobe som spoznal kamaráta Martina ktorý bol odo mňa o pár rokov starší a moc mi pomohol. Boli sme spolu v kontakte až do mojich 23-24 rokov!

Martin - veľmi dobrý chalan, na prvý pohľad by ste vôbec nepovedali, že je gay, a ňom to vlastne nikto nevedel. Keď som ho spoznal mal 26 rokov, priateľa právnika už pár rokov, no nikto ani z jeho rodiny to o ňom nevedel. Ani rodina jeho priateľa a to bol starší, myslím, že mal 33 rokov a boli spolu už nejakých 5 rokov!

Je to divné... ja mám 28 a neviem si predstaviť, že by moja rodina o ničom nevedela, veď predsa celý môj súkromný život sa točí okolo toho, že som gay. Keby to nevedeli tak sa nemáme v podstate ani o čom rozprávať! Ako by som sa nedokázal mamina, tatovi alebo ségre nezdôveriť, že som šťastný, že niekoho milujem a on mňa... že sme sa práve pohádali a potrebujem poradiť, alebo, že plánujeme si adoptovať bábo, alebo že keď idem na návštevu domov ideme samozrejme spolu a niesme len kamaráti!

S Martinom sme zostali veľmi dobrí kamaráti niekoľko rokov. Veľmi mi pomohol prejsť celým obdobím dospievania a prejsť cez všetky polená, čo mi padali popod nohy. K nemu sa ešte vrátim neskôr, pretože s ním som ešte vtedy nenabral odvahu sa stretnúť, bol z mesta o trochu ďalej, to sa mi podarilo zrazu keď som zbadal inzerát z mesta veľmi blízko našej dedinke!

Mal som 14 rokov... noc... všetci spali a ja nalepený na teletexte... v tej dobe som od dostal svoj vlastný telefón! Vlastne to bol Dávidov (bratranec) starý fón a keď on dostal nový tak sa strýko rozhodol ho predať nám.. aj keď neviem.. asi ho darovali.. neviem či mamina v tej dobe mala prachy... väčšinou som dostával staré veci po nich, čo oni už nechceli (elektronika, oblečenie, športové vybavenie) no mne to vôbec nevadilo, mal som svoj vlastný mobil, kredit som si musel vyslúžiť uprataním doma a mohol som spokojne žiť a spoznávať svoj nový no vlastný svet!

Z počiatku som sa cítil veľmi divné, písať si s chalanmi.. prišlo mi to niečo neprirodzené, alebo niečo o čom som dovtedy nemal ani poňatie. Nikde to nebolo nijak prezentované... mám pocit, že rodičia sa báli alebo stále boja zoznámiť svoje deti s prirodzenosťou sexuality, či už je hetero alebo homosexuálna.

Boja sa, že ak to deťom prezentujú v dobrom svetle, tak rázom sa všetky deti stanú homosexuálne!

No drahí rodičia takto to nefunguje.. presne tak ako ja som sa nestal heterosexuálom v spoločnosti ktorá mi prezentovala heterosexualitu ako jedinú možnú zdravú sexuálnu orientáciu.

Tak to proste je... cca 90% heterosexuálov 10%homosexuálov, nech ich vychovávaš akokoľvek, nech im nahováraš blbosti alebo nie, rozdiel je len v tom, či pre svoju sexualitu trpíš alebo nie... a bohužiaľ homosexuáli na Slovensku často trpia...

Moje prvé stretnutie s rovnako orientovaným chalanom nebolo moc príjemné... aj sa divím, že som sa potom odvážil stretnúť znova...

Odvahu stretnúť sa som naberal niekoľko dní. Takisto som niekoľko dohodnutých stretnutí aj odhovoril. Je to divné stretúť sa s niekym koho poznáte len po hlase.. v tej dobe neboli, žiadne fotografie, tak ste na stretnutie išli len s matnou predstavou o tom ako bude ten druhý vypadať a to boli nervy... čo keď ten chalan, muž s ktorým si super rozmiete cez telefón nebude ten ktorého ste si vysnívali.. a to sa stalo práve mne. :/

V meste z ktorého bol (jeho meno si už nepamätám a ani nechcem) som chodil na 8 ročný gympel tak bolo jednoduché nájsť čas a miesto na stretnutie tak aby doma mamina nič nezistila.. Samozrejme som jej nemohol povedať, že sa idem s niekým stretnúť z teletextu... Chavalabohu som nebol blbý a napadlo ma, že bude dobré ak sa stretneme na námestí.. niekde kde je kopec ľudí keby sa niečo stalo aby som sa moho medzi nimi stratiť alebo poprosiť o pomoc.. a to mi možno aj zachránilo život.

On sa prezentoval ako príjemný 24 ročný chalan.. kecali sme spolu niekoľko dní.. naliehal aby sme sa stretli osobne, že pojdeme na čaj, že mi ukáže mesto, že sa prejdeme...

Keďže mne sa s ním dobre kecalo, prikývol som a prišiel deň kedy som sa ničoho nebál. V poslednej správe sme si vymenili popis svojho oblečenia a potvrdili miesto a čas...

A tak čakám... kamenné námestie posiate slnečnými lúčmi... teraz sa míhajú ľudia.. je to on? tento? alebo on? zdá sa, že jeden sa aj na mňa pozrie inak.. pekne.. skoro usmeje.. a potom pokračuje.. Bol to on? Sakra... srdce mi bije ako závod... Mám 14 rokov, stojím na námestí a bojím sa aby okoloidúci nezistili, že sa idem stretnúť s iným chalanom, ktorý vie o mojej intímnosti o dosť viac ako kadejaký kamarát...

A keď si už myslím, že už nedorazí (alebo to bol ten fešák, čo prešiel a možno som sa mu nepáčil, alebo sa len moc hambil tak sa rozhodol ísť domov) sa vynára zo slnečných lúčov.. môj princ... hmm princ? kráľ? dedo?... razom ma zamrazí..

Nie 24 ale 54...

Ostal som ako obarený... Zvráskavená tvár, chýbali mu 4 zuby, a tie čo mal boli čierne... vysoký, chudý... ľudia od pohľadu uchylák...

Hovorím mu: "Ahoj, nehovoril si mi po telefóne, že máš 24?!"

skoro nahnevane a hlasno oodpovedá: "Nie hovoril som 54, asi si ma nepočul"

Jeho hlas ma vystrašil... roztrasený mu potichu hovorím, tak aby sa ľudia prestali obzerať : "Prepáč, ja som to nevedel, musím už ísť"

"Ale čo si, poď prejdeme sa, môžeme ísť aj ku mne" nedal sa...

"Nie, čau"

V tom momente ma schytil za ruku... nikdy som sa necítil tak slabý.. tak zraniteľný.. tak odovzdaný sám na seba... vytrhol som sa a začal som od neho kráčať rýchlym krokom... nemohol som bežať... aj v tej chvíli som sa bál aby ľudia nezistili, že som sa stretol s chalanom.. aby ľudia nevedeli, že to som ja za kým ešte vykrikuje..

"Počkááj"

"Kam ideš?!"

"Jakub!"

Nedokázal som nikoho poprosiť o pomoc.. nechcel som aby to nikto o mne vedel.. nechcel som aby sa to dozvedela mamina... mal som pocit, že ak niekomu poviem, čo som urobil , že by ma odsúdili.. že by sa mi vysmiali.. že by ma znemožnili viac ako som už znemožnený bol...

Stále som svoj unikajúci krok zrýchľoval... stále si pamatám ako jeho doslova škaredá tvár vykukovala z davu keď ma ešte niekoľko 10-tok metrov sledoval...

Keď sa mi podarilo stratiť sa v dave a dostať sa z námestia.. utekal som.. tak ako nikdy... jediný cieľ.. autobusové nástupište a domov!

Telefón som praštil za postel a začal som plakať... nevedel som v tej chvíli, čo sa vlastne stalo... nechápal som... cítil som sa len oklamaný.. vystrašený.. zhnusený.. slabý.. bezmocný.. ohrozený..

Samozrejme na nejaký čas som zmizol z teletextu... tomu miestu kde sme sa stretli som sa vyhýbal... vždy som sa bál, že ho tam opäť stretnem... na nejaký čas som po meste ani nechodil sám... mimo školy som všade za rohom videl jeho tvár... jeho bezzubý úsmev... cítil som jeho studenú ruku na mojom ramene...

No musel som sa s tým vysporiadať sám... nemohol som ísť za maminou.. ako by som jej v jednej vete vysvetlil, že sa mi páčia chalani.. že som sa stretol s pedofilom ktorý ma prenasleduje v mojich snoch... a že nechcem nechať aby tento kretén ma odradil veriť, že nie všetci chalani na teletexte klamú.. že môžem stretnúť rovesníka.. toho prvého...

Nemohol som sa zdôveriť ani spolužiakom, kamarátom.. v 14-tich rokoch je ťažké nájsť si spojenca a dôverníka v homosexuálnych záležitostiach.. a omnoho viac u nás.. keď homosexuáli sú na školách nechutne šikanovaní. Nikto to o mne nevedel... len pár chalanov na telefóne...

že len musím nájsť svoju vnútornú silu a preniesť sa cez to.. že to dám.. že ja som vo svojom vnútri silnejší ako celá tá zvrátená spoločnosť čo ma vychováva

že my gayovia "vďaka" tomuto všetkému sme silneší než ostatní.. že neustále si musíme presadzovať naše právo na lásku ako keby sme chceli iných obťažovať... ako keby to bola móda, manier, roztopašnosť, napriek...

A pritom to je len pusa darovaná tomu koho milujeme...

A pritom to je len ruka v ruka čo nás ochraňuje...

A pritom to je len láska ako každá iná...

Nasledujúci článok:

IV. Prvá pusa