Výročie

Blížilo sa výročie, kedy sme sa s priateľom zoznámili. Vedel o výročí, ani som o tom nemusela vôbec rozprávať. Práveže rozprával on a tak som nabrala dojem, že bude oslava? Romantika? Večera? Prechádzka? Nie, výlet do Anglicka za jeho priateľom....

OK, povedala som si, veď aj tam môže nastať romantika, keď ja povolím výlet za priateľom, uvoľní sa pre mňa hodinka na oslavu výročia, teším sa...

Do Anglicka - 80Km od Londýna, presne do Cambridge sme teda išli s priateľom navštíviť jeho kamoša z detstva. Ako som sa na letisku dozvedela, budeme spať na lodi alebo v karaváne, budeme chytať ryby, takže tie lodičky, čo som mala pribalené mi boli absolútne k ničomu. (aby ste vedeli, mám priateľa, ktorý všetko povie na poslednú chvíľu, a to len v tom prípade, ak sa zahrám na majora Zemana, inak neviem nič, dozvedám sa zväčša všetko za pochodu, alebo priamo na mieste z vlastného úsudku) Takže žiadne prechádzky po Londýne nehrozili, ani keby som to zúžila na prechádzky po Cambridge. Nevadí, romantika stále môže mať nejakú inú podobu...

Snažila som sa prehodiť na nôtu tých dvoch, mám rada rybačku, od detstva, kedy som chodievala na ryby s ocinom. Dokážem si zviazať háčik, navliecť žížalu, múčneho červa, aj rybku. Baví ma lovenie rýb s bičom a na plaváčik, nebaví ma snikerovanie, nemám k tomu vzťah. Niet na to, keď Vám plaváčik zmizne pod vodou a potom už je jedno, či ste chytili červenku, kapra alebo aj nič. Mám rada rybačku, doobednú, večernú, nie však na víkend v kuse. To som už otrávená, svojím otrávením otrávim aj okolie a potom podľa mňa už ani neberie, lebo aj ryby cítia, aká je atmosféra na brehu :) ....ale stále dúfam, že oslava výročia za toto všetko bude kráľovská....

Po príchode na londýnske letisko som bola otrasená pristátím, lietadlo s nami mávalo a keď už bolo konečne na zemi, poskočilo a my sme dobrzďovali očami, rukami, nohami...prišiel pre nás kamarát, pristátie bolo 20.30. Boli sme strašne hladní a ani sme netušili, že sa nedá nikde najesť. Z letiska sme vypadli 21.30 a začal sa hon na jedlo. Všade podávali len alko a nealko, nikde ani hot dog, ani kebab...až sme natrafili na čínsku reštiku, kde sedel majiteľ a už mal pol hodinu zatvorené, ale nezamkol - vošli sme. Spravil nám asi 5 chodové menu, on sám, žiaden personál, jedlo nás vyšlo na 100 Libier. Čakala nás cesta k rieke, ktorá sa volala Malina. Bála som sa toho, kde ja budem spať, čo všetko po mne polezie, aká mi bude zima, lebo londýnske počasie je známe len dažďom a chladom. Moje očakávanie sa naplnilo. Našťastie o 23hodine v noci nebolo až toľko vidno - ani karavan, ani loď. Usídlili sme sa v karavane, ktorý bol útulný, kamarát sa snažil všade striekať parfem, aby sme si mysleli, že periny sú čisto opratené a krásne sušené na anglickom "slnku" :)....ráno vstávame na ryby...pch, jasné si myslím....vydržím a očakávam romantiku na druhý deň.....

Ako som ľahla na jednu stranu, tak som ráno otvorila oči. Neviem, či to bolo tým aká brutálna zima mi bola, alebo tým, že gauč mal pre jednu osobu 60cm na šírku a boli sme seknutí, alebo tým, aby som nerozprúdila kúdele prachu zo zeme a pavučiny zo stropu....každopádne, nevstávala som...priateľ hej, o 5tej hodine sa im začala rybačka. Keď som vstala, čakala nás návšteva lekárne - priateľ alergický na trávy, topole, brezu...možno už aj na mňa :) ....po návrate z lekárne, kde sme nechali ďalších 50libier sme sa vrátili k rybačke - na lodi. Romantika v 15tich stupňoch Celzia, pri vodke, aby ste sa ako tak ohriali. Chlapi chytali, ja som riadila loď - išli sme do neďalekého mesta Ile. Podotýkam, že sme zatiaľ nič nechytili. Vrátili sme sa z Ile a rybačka pokračovala - ja zobrala bič a chytala mini rybky na nočných dravcov. Aspoň nejaká zábava. Nachytala som 10 rybiek, potom sa samozrejme nadhodilo na zubáča a šťuku. Z večera sa blížilo k noci a ja stále premýšľala, čo to výročie? Čo večera? Čo prechádzka? Čo nejaké vyznanie? Priateľ zaspal....paráda...

Nastal deň "D" - pre niekoho znamená oslava, pre niekoho pokračovanie maratónu, rybačka. Dnes bola nedeľa. Mali sme odísť vo večerných hodinách na Slovensko. Ráno, čo Vám poviem, chlapi a ryby. Ja, prechádzka sama..... Na obed sme si zašli do Cambridge, všetci traja, kde sme mali problém s obedom, pretože bol Deň otcov a otcovia majú prednosť pred tromi tulákmi, kt.odkedy prišli do Angicka hľadajú jedlo, spia v karaváne, al.na lodi a jeden z nich očakáva nejakú náklonnosť len preto, že nie je pre ňu Deň otcov, ale deň "D" - výročie.....dali sme si obed a zmrzlinu a vrátili sa na loď, chlapi chytali, ja balila a hovorila si, že chcem byť už doma, po ničom inom som viac netúžila. Už ma nezaujímalo ani to trápne, stupídne výročie...chcem teplú, čistú, voňavú, krásnu posteľ...

Večer sme odleteli.

Na druhý deň ráno sa ma priateľ pýta ako sa mi páčilo. Moja odpoveď, vždy otvorená: "Nikdy na to nezabudnem" samozrejme, že som ho urazila....nevadí, povedala som mu, že aj on mňa. Pol roka rozpráva o našom výročí a ja pol roka nad ničím iným nepremýšľam. Nakoniec skončím na rybách, v karaváne a bez opomenutia tohto dátumu. Jeho odozva? "Veď si skromná, dostala si zmrzlinu" a myslíte, že to bolo všetko? Nie....pokračoval..."na budúci víkend ideme na ryby na východ - na Ružín" ....kde je nejaká empatia? Kde je nejaké, miláčik, prepáč, ty si tak trpela, ty si chcela, aby som sa ja mal dobre a ja som ani na prechádzku nešiel....vynahradím ti to.....HA,HA,HA, mám za to titul skromnej ženy a chrobáka v hlave na ďalšiu rybačku....

Nech žijú všetky výročia...

LOVU ZDAR!