Čo oči slepca nevidia a srdce slepca niekedy zabolí...

Sestra nosila okuliare so zeleným rámom a mne sa to veľmi páčilo. Vyzerala múdrejšie, vyzerala tak dôležito, tak študentsky....

Strašne stará fotka, ale toto sú tie zelené legendy, ktoré som závidela! :D

Ale fakt som bola aj slepá!

Potvrdila to aj doktorka, takže mama mala na papieri, že si nevymýšľam a ja som dostala okuliare s červeným rámom.

Strašne stará fotka, strašne nekvalitná fotka, ale je tam vidieť moje prvé červené okuliare. :D Keďže som mala so sestrou vtedy rovnakú dioptriu, zvykli sme si okuliare vymieňať, tak som vlastne mala dvojo. :D

Červené boli moje prvé, odvtedy som vystriedala ďalších niekoľko, lebo doba sa menila, móda sa menila a ja som chcela byť moderná.

Aj keď mama nadšená nebola, lebo za Vogue, Michael Kors a za Fossil – za to si už človek musí dosť priplatiť...

Ale aby som neodbočovala od témy, za desať rokov nosenia okuliarov som už čo to odsledovala, aby som pochopila, že sú situácie, ktoré bezokuliarnici nikdy nepochopia. Tu je môj zoznam:

1. Nezdravím sa na ulici:

Niekedy som k tomu nútená. Ľudia si o mne potom myslia, že Ivana je namyslená, ale Ivana nie je namyslená.

Ivana je slepá!

A nevidí dobre do diaľky. Preto keď idem po ulici bez okuliarov (čo často nerobím, ale behať so psom chodím na verím boha - bez okuliarov – lebo mi zavadzajú a aj bez šošoviek – lebo doma, v známom prostredí, ich odmietam nosiť) radšej sklopím hlavu a pozerám do zeme. Má to dve výhody – vidím pod nohy a nemusím sa zdraviť ľuďom. Mne to zdravenie neprekáža, aby sme si rozumeli! Ale je veľmi, veľmi nepríjemné, keď musíš zaostrovať, aby si sa utvrdil, že je to fakt tá osoba, čo si myslíš. Lebo to že má červený kabát a dlhé blond vlasy, ako má moja kamoška XY nie je dostatočným rozpoznávacím znamením. Takže na ňu (tú osobu, čo ti ide oproti) čumíš ako debil a potom, keď je už tak blízko, že si schopný spoznať, kto to je, tak zistíš, že to je niekto úplne cudzí. V najhoršom prípade si na neznámu osobu už aj pokrikoval. Do faka!

Strašne stará fotka, ale tu je vidieť ďalšie moje legendy, druhé v poradí - Vogue.

2. Opak – zdravím sa cudzím ľuďom:

Niekedy sa prerátam a zdravím sa neznámym ľuďom. Je to vtedy, keď si myslím, že presne viem, kto kráča a presne sa netrafím. Vtedy poviem cudzím ľuďom že Čau! A keď na mňa prekvapene pozrú, že kto som, poviem že Bože, prepáč, ja som si ťa s niekým pomýlila.

3. „Zašpiním ti okuliare!“

Okuliare nosím ja aj môj priateľ. A nie je v našom vzťahu väčšej vyhrážky ako tej, že urobím ti čmuhu! Toto keď jeden z nás povie, ten druhý je v sekunde spacifikovaný a seká dobrotu. Ľudia s okuliarmi vedia, ako zle ide dolu zo skiel mastný prst, alebo nedajbože rúž.

4. Bolia ma uši a mám otlačený nos:

Keď mám okuliare príliš dlho, bolia ma uši. Pre spresnenie, bolí ma za ušami. Akoby nezvládali niesť moje okuliare, ktoré vôbec nie sú ťažké. Oni sa tam akosi zahniezdia a potom au! Musím ich zložiť a keď poviem, že ma bolia uši, ľudia nechápu, ako ma môžu bolieť uši. No môžu. Rovnako nenávidím, keď sa ma niekto spýta, že čo mám také červené na nose. No odtlačku! Pekne na jednej strane a aj na druhej. To mávam tiež vtedy, keď mám okuliare pridlho-celý deň. To ešte aj keď na druhý deň vstanem, mám po bokoch červený nos. NENAVIDÍM!!!

5. Pozeranie telky v jednej polohe:

Na boku to nejde. Ak mám pozerať telku/film/sedieť v kine a má to byť strašná romantika ako z amerického filmu, že opriem sa o rameno môjho priateľa, nejde to.

Nedá sa.

Tlačí to. :D

Raz som sa takto oprela, v lietadle, lebo som sa chcela romanticky pozerať vo oknom :D. Okrem toho, že to tlačilo som tie okuliare zlomila! A nevzala som šošovky...takže som tri dni behala po Miláne v okuliaroch Michael Kors oblepenými lepiacou páskou - aby som aspoň dačo z výletu mala. Že sa pôvodne lowcost výlet predražil o dvesto eur, kvôli kúpenie nových škuliek okamžite po pristátí v Bratislave, o tom potom. (O tom som chcela písať, kým sa téma príspevkov volala "Deň, keď som si zabudol okuliare") :D Tak o tom podrobne nabudúce...

Opakujem sa, ale napíšem znova :D Strašne stará fotka, ale zoznámte sa - moje legendy, ktoré zomreli v lietadle, no lepiaca páska ich ešte na tri dni vzkriesila.

No, ale späť k téme, pre to, čo som hore písal to kino plánujeme dopredu, ak ideme hneď po práci, aby som v ten deň mala v očiach šošovky.

Aby mohlo byť v kine romantično!

6. Šošovky nebolia a nerežú:

Ako si myslia tí, čo šošovky v oku nikdy nemali, ani nikdy nevideli, ako vyzerajú.

Šťastní to ľudia!

Kedysi som si aj ja myslela, že to nedám, že ja si nedokážem niečo vopchať do oka. Že ja len pekne radšej tie okuliare...Ale potom som prišla na to, že k niektorým kúskom oblečenia (rozumej ľudový kroj – ktorý mám tak štyrikrát do roka na sebe) okuliare fakt nejdú.

Tu máme okuliare len ako rekvizity. Ale úprimne, vieš si predstaviť, že účinkuješ na folklórnom vystúpení, v kroji, a na očiach máš najmodernejšie okuliare? Ja nie.

Tak preto som vyskúšala šošovky.

„Nehýb sa, bože, veď to si tam tak nalep!“ nervóznela sestra, keď ma zaúčala do taju šošoviek.

Teraz lepím pravidelne. :D A rada! Dnes napríklad veľmi, veľmi silno prší. A ja nebudem musieť čistiť z okuliarov ďažďové kvapky – lebo mám šošovky! :D

7. Šoférujem po dedine tridsiatkou:

A autá za mnou trúbia, že do kelu, veď sa hýb, žena za volantom! Ale ja sa hýbať prirýchlo aj s autom nemôžem! Nechápeš?! Lebo dobre nevidím!! Lebo niekedy idem aj tu na verím boha. Ale iba po našej dedine, prisahám. Ďalej, po neznámej trase by som si netrúfla, ohrozila by som aj seba, aj iných. Toľko zodpovednosti zasa v sebe ešte mám.

Niekedy sa stane, že treba domov, väčšinou z domu mojej starej mamy neočakávane vziať auto. Vzdialenosť medzi domom mojej starej mamy a domom mojich rodičov je asi 3 kilometre.

„Ale nemáš okuliare, však?“ povie mama, keď mám neplánovane šoférovať.

„Ani vodičák,“ uškrniem sa ja. Mám ho, spravila som ho, len ho nemám fyzicky pri sebe.

Starej mame klamem, jej poviem, že mám v očiach šošovky, aby sa upokojila, že jazda bude bezpečná.

Sadnem za volant, prežehnám sa a idem. Zatiaľ som to vždy dala. Je to celkom rovná cesta, netreba cúvať, netreba parkovať a ja zasa až také silné dioptrie nemám (nosím dvojky, to nie je veľa, či?)

8. „Prečítaj mi to!“

Niekedy len tak vybehneme na pizzu alebo kebab a ja si vtedy okuliare nedávam. Načo, známe trasy ovládam. Problém nastane, keď si mám vybrať jedlo z tabule za pultom. Ach, vtedy mi niekto musí prečítať, čo majú v ponuke a obsluha po mne pozerá ako po blbej, či neviem čítať, keď poprosím o predčítanie ponuky.

Viem čítať!

Neviem to, že okuliare mám nosiť.

9. Nie zubná kefka, obal na šošovky:

Niekedy si musíš určiť priority. Nedávno som išla na tancovačku (to je aké slovo! :D) a hrozilo, že sa domov nebudem mať ako dostať a že budem spať u kamošky. Kabelka na tancovačku bola malá. Maličká peňaženka, mobil a buď zubná kefka, alebo puzdro na šošovky. Obidve nevošli bez toho, aby kefka netrčala na stojáka z kabelky. No hohó! Zvážila som svoje priority. Zuby umyjem aj prstom, veď to jednu noc prežijem, radšej vezmem obal na šošovky. Stáli dosť veľa peňazí, kámo, boli masačné a ja som ich mala rozbalené asi tretí deň! Zuby jednu noc vydržia ;-)

Toto nie je až taká stará fotka, na tejto mám moje aktuálne okuliare! :D

A to by som mohla ešte pokračovať, čo všetko človek bez škuliek nechápe, ale to by už bol potom príspevok dlhý a to by sa ti nechcelo čítať. :-D Ale ešte si neodpustím túto fotku:

Všimni si tých dvoch ľudí v odraze....Majú okuliare! Vedel si, že vyrábajú aj také paráde lyžiarske okuliare, ktoré môžeš mať súčasne s dioptriami? Toto bežný ľud nedocení, toto docenia jedine nenosiči šošoviek!