Marush denník: 1. 10. Krušný začiatok

Už pred nejakým časom som uvažovala začať. Dávala som prednosť nejakému skvelému dňu, nech mám o čom písať, alebo dátumu, nech si pamätám, kedy som toto "fopá" odštartovala. Hlavou mi prechádzali myšlienky, tak skvelé, že som ich až zabudla, skôr než sa dostali sem.

1. október. Žeby to bolo práve dnes? Ten úvodný, štartovací deň? Deň, na ktorý si budem pamätať, a hovoriť ho zakaždým, keď sa ma na to bude niekto pýtať?

Momentálne si pamätám len jeden dôležitý údaj. Ehm, zrejme ani ten nie. Teraz neviem či mi dávali strojček 7. alebo 17. novembra. Bohu vďaka za "googlovanie". 17. to isto nemohlo byť, keďže vtedy je sviatok. Ďalej to nebudem rozpitvávať, kto chce ten zistí, čo je to za deň voľna. Ale pravý Slovák vie a nemusí. Teda tak to si pekne na seba kydám.

Som pravá Slovenka aj keď niekde vnútri cítim, že som skôr zo severských oblastí napr. také Škótsko. Aj keď tá krajina ma desí, hlavne muži v sukniach a s gajdami v rukách. Ale také krásne Nórsko alebo Írsko. HMMM ... Typická Slovenka nemá ryšavé vlasy. A tak som pravá netypická Slovač. Aj keď pravdy na tom predsa len je. Som zo severského regiónu. Ale žiaľ ani tam veľa rusovlasých krajanov nestretávam.

Ak by sa niekto pýtal na zámer tohto "premakano-špičkového" blogu, odpoveď je jasná = VYŽALOVANIE SA.

Vonku je sychravo. (Fakt nečakané...) Od samého rána zažívam ťažkosti. Asi nikdy nenastane aspoň 24-hodinová doba, kedy by som sa s M. nepovadila (pozn.1: na písmenko M ale že vôbec nezačína jeho meno.) (pozn. 2.: význam slova nepovadila = nepohádala). Dnes to bolo typicky pre "nič". Prisahám! Zakaždým keď padla otázka: "Čo ti je?", alebo "čo sa stalo, prečo si na mňa taká, trápi ťa niečo?" odpoveď bola jasná. Okey, viem že je to čisto ženská odpoveď a má sa za ňou skrývať neskutočne sprostý a zbytočný dôvod hnevania sa. A áno aj tu sa skrýval. Len som toho mala dosť. A hlavne jeho som mala dosť. Po štyroch spoločne strávených dňoch a z toho dva na Rozlúčke so slobodou (ehm, nie tej našej, ale jeho sestry), kde si v Prdelkoviciach (pozn.: to nie je názov dediny) som toho mala dosť. Kde si Pánu Bohu za chrbtom a za našimi chrbtami Česko, v dedinke kde som v živote nebola, som jednoducho nemala kde újsť. Tak aspoň konečne dnes, keď aj on má povinnosti v škole a aj ja sa dokážem na to vyhovoriť.

Prenasleduje ma neochota?

Tu v tomto čarovnom študentskom mestečku funguje organizácia požičiavajúca bicykle. Krásna myšlienka. Ale nedotiahnutá do konca. Zrejme len ja priťahujem problémy, tupých ľudí a nekončiace hádky. Jéj. (aspoň nie je nuda). Jéj. (a potom trpí moja psychika). Takto to bolo aj v čase obeda, keď som "svoj" ročný požičaný bicykel musela vrátiť. Po mesiacoch neodpisovania a nedohodnutia na inom dátume som sa tam aj tak dostavila. Preto som ich otravovala už začiatkom prázdnin nech o mne vedia a nech sa to bude dať urobiť ľudských spôsobom. A tak som nepochodila. Tak ma tam mal dnes živú, skoro zdravú. V teplákoch, vetrovke s rupsakom a taškou z ktorej mi trčali moje fialové (pozn.: lebo je to dôležité, tak aj ukradnuté) šľapky. Nech si pomyslel čo chcel, pohľad na mňa si užíval. A ja som si užila jeho. Keď sa chcel so mnou hádať o tom, aká som neprispôsobivá a drzá, otočila som sa mu chrbtom. Do toho som mu skočila do rečí, povedala "ahoj" a odišla. S úsmevom na tvári, spokojná, že túto vojnu som vyhrala.

Radosť dlho netrvá

Zobudila som sa so suchotami. Nie, nie tými čo prichádzajú s opicou, po náročnej degustácií alkoholu. Mala som suchú tvár. (Toto fakt nikoho nezaujíma). No len oblasť okolo úst. No nie som ten typ pokožky, takže mi to prišlo divné ale tak, hádam to je regenerácia odumretej kože. (Trošku biológie). Až kým som neprišla do výťahu, kde je zrkadlo a nezbadala som sa. Teda zbadala. Mám na tvári fľaky a pľuzgiere! Ehm predčasná karma. Zrejme. Lacný krémik a prísny zákaz si na to siahať mi to určite vyliečia. Ak nie, takáto na svadbu nepôjdem! Čo už ... .

"nešuchla kefou, keď išla zo záchoda."

Nedobrovoľne tá zlá

Pri rozbiehaní tohto úžasného projektu som započula z chodby hlasy. Na internáte bežná vec. Keby som sa v tom rozhovore nespoznala. Dievčatá hovorili totiž o nejakej dievčine, ktorá "nešuchla kefou, keď išla zo záchoda." Dobre priznávam sa.

Ja nie som až tak háklivá, na takéto "záznamy na vnútornej časti misy". Však čoho sa nedotknem, to mi nevadí. Skôr by mi vadilo, chytiť do ruky kefu a začať odstraňovať niečo, čo poukazuje na 5-minútové trápenie sa na záchode. (Silný opis.) Nabudúce budem asi skôr lepšie mieriť.

Ak mám byť tento rok na internáte, na 10-člennej babskej bunke za tú hnusnú, tak ako pardón, ale ja si to vychutnám. (pozn. vzhľadom na predchádzajúce riadky by som slovíčko "vychutnám" nahradila) - takže si to užijem. A prečo? Lebo vždy som za tú čo ochotne vybavuje všetky nedostatky internátneho života, nerada sa háda, pretrpí mužskú návštevu z vedľajšej izby a robí poriadky v spoločnej chladničke.

Takže "seba/samo ochota" - moja ochota, dovidenia.