Mileniáli nevzdávajte sa vzťahov na úkor kariéry. Aspoň nie všetkých

"Chcem byť bohatá!"

Minule som sedela s kamoškou na káve. Dlho sme sa nevideli. Spolužiačky zo základnej, každá niekde inde, viete ako to chodí. A tak si tam sedíme a rozprávame o tom, čo máme nové. Poznáte ten pocit, keď ide všetko tak ako má, však? Taký pekný a príjemný ženský dialóg. Až vás hreje pri srdiečku. Z harmónie ma vykoľajilo jej rázne pohoršenie. „Vieš, čo mi jedno dievčatko odpovedalo na otázku, čím chce byť, keď bude veľká?“ Vedela som, že pracuje s malými deťmi aj to, že je to občas dosť ťažké, či už fyzicky alebo psychicky. Ja deti nemám ani sa o nich nestarám, takže som sa radšej zdržala komentára. „No povedala mi, že chce byť bohatá.“ Pri slove bohatá rozhorčene zamávala rukou pred hlavou. „Bohatá, chápeš? A že chce byť veľká podnikateľka ako jej teta Oľga. Kde sú tie sny o princovi na bielom koni?“ 

Vymierajú "žienky domáce" 

TIME uviedol "Nové štúdia, ktoré porovnávajú súčasných Američanov „mileniálov“ (vekové rozpätie 18 až 34 rokov) s rovnakými rovesníkmi, ale z roku 1975. Vedci prišli na to, že súčasní mileniáli pokladajú za veľmi dôležité vzdelanie a ich ekonomický rast. Až 55% z nich nepokladá manželstvo a rodičovstvo za veľmi dôležité v živote, viac im je sympatické uznanie a posun v kariére."

Bohvie aká štatistika nie je ani s príchodom „do chomúta“ alebo „pod čepiec“. " V roku 1975 uzavrelo 8 z 10 párov manželstvo pred dovŕšením 30.roku života. Dnes sa posúva hranica pred sfúknutím 45.sviečky na torte." To je už celkom neskoro, nezdá sa vám? A čo sa týka ešte toho kariérneho rastu, ženy nezaháľajú. Sú čoraz lepšie a lepšie. Dosahujú progres a úspech. Lenže energia je len jedna a keď im dôjde v práci, neostane, pochopiteľne, na domácnosť.

O tom značí aj pokles "žien v domácnosti" zo 43% na 14%.

Partneri na úteku 

Žienky domáce veru vymierajú rapídnou rýchlosťou. A s nimi z domácností mizne aj vôňa domácich koláčov, dezinfekčných prostriedkov či vôňa parfumu určeného na vzácne príležitosti. Jednoducho, sa pracuje. Vzdeláva. Rastie. Priateľ, partner, manžel ide bokom. Niekedy s ním aj deti. A niekedy sa k tomu vzťahu ani nedopracujú. Lebo, však, potom. Teraz študujem, pracujem, cvičím, chudnem, vzdelávam sa.. Nájsť chlapa, randiť s ním, prispôsobovať sa, meniť návyky, zvykať si na nový režim. Jooj, to si vyžaduje veľa času, ústupkov a kompromisov.

Musíme sa niečoho vzdať a niečo prijať, to nám nie je tiež moc pochuti.

A tak keď príde „posteľová“ kríza, sťahuje sa Tinder, Badoo a kadejaké iné „swipe up/left“ srandčiky. Keď sa prejavia sympatie, či už v online alebo offline priestore, vyhradí sa jeden večer, možno dva, pre aktuálneho "súčasného" a potom sa zasa vracia do pracovného režimu. A niekedy na tom rande prebehne aj iskra, aj chémia, a možno to podvedomie cíti, ale hlava to cítiť nechce.

Tak od vzťahov utekáme. Lebo, je to tak jednoduchšie, lepšie. Nazdávame sa.

(Ne)oplatí sa drieť

Áno, ja to beriem. Je iná doba. Musíme zarábať, musíme drieť viac ako kedysi, aby sme dosiahli aspoň to málo. Aby sme splatili hypotéky, dovolili si kabelky, kávičky, dovolenky, kurzy, pernamentky do fitka, bio paradajky.. Keď sme na obživu, šatstvo a celý servis samy (len ženy), je to dva razy ťažšie. Poznám ženy, ktoré to všetko dávajú, makajú ako fretky, sú fakt šikovné a single.

Krásne, múdre, úspešné. Bez chlapa, ledva sa nájde nejaká dobrá kamoška. A rodinné vzťahy, radšej bez komentára.

Minule som sedela na terase v mojej obľúbenej kaviarni a prišiel tam jeden pár. Vyzeral byť z chudobnejších pomerov, muž jednoduchý, ako tak upravený, typ „chudé tintítko“. Žena, veľkých rozmerov s nie príliš krásnou frizúrou sedela oproti nemu. A viete, čo ma najviac dostalo? On sa na ňu pozeral ako na obrázok boží. Dala by som ruku do ohňa, že miluje na nej každé deko naviac a to, že im vyjde ledva na tú kávu, obaja moc neriešia. V tej chvíli neexistoval nikto iný len oni dvaja.

Výskum o šťastnom živote 

Viem, ťažko zastavíme rýchlu dobu a ešte ťažšie zastavíme rýchly život. Ale teraz sa všetci na chvíľu so mnou zamyslite a odpovedajte na otázku zo začiatku ešte raz. „Čo vás urobí šťastným?“ Robert Waldinger s jeho tímom kládol túto otázku počas 75 ročného výskumu o ľudskom šťastí každý rok vzorke ľudí z Anglicka. Vybrali dve skupiny ľudí, vtedajších „mileniálov“, ktorí akurát vyšli z Harvardu a potom „mileniálov“ z najchudobnejšej štvrte v hlavnom meste.

A na čo prišli? Tak ako sa my dnes búšime do hrude za úspechom, tak sa búšili aj oni kedysi, ale čím boli starší, tým viac prichádzali na to, že ľudia, ktorí počas života udržiavali medziľudské vzťahy boli vitálnejší, zdravší, žili oveľa dlhšie a najmä, boli šťastnejší. Cítili šťastie, také to čo vás hreje pri srdiečku. Láska vo všetkých podobách. Tá sa jednoducho nedá vymazať. Nie je to žiadna aplikácia v mobile. Je to benzín, ktorým sa potrebujeme natankovať, aby sme fungovali. Žili. Dlho, zdravo a šťastne. A to všetko, to počká, verte mi. 

Ostane len len láska 

Minule som išla robiť „garde“ tatinovi na jednu súkromnú firemnú akciu. Stretol sa tam so známym, ktorý v biznise veľa dosiahol. Pekne si ho vybudoval, doslova vypiplal, potom vypiplal dve dcéry, stihol sa rozviesť, postaviť dom, chalupu, kaviareň.. Človek, ktorý si splnil sen o sláve, peniazoch a úspechu. No v ten večer si ku nášmu stolu prisadol človek, ktorý bol totálne vyhorený, unavený, beznádejný. „Chcem to všetko predať. Všetko do mrte,“ odpil si z čerstvo načapovaného piva a pozrel na svoju súčasnú priateľku, ktorá s ním pracovala v biznise.

A viete, čo urobila? Len smutne, no s takou zvláštnou nádejou na dobré časy, prikývla na znak súhlasu. V tom jednom pohľade bola ukrytá daň za každú veľkú kariéru. A bol to veru trpký pohľad. Vedela som, že sa snažia o bábätko, že robia všetko možné, ale nič nefunguje. Vedela som, že sa idú rozkrájať. Lenže deň vás nepustí, má len 24 hodín. A tak som tam sedela a dívala sa na nich, na tú zmes trpko-horko-sladkého života.

Keď sa tí dvaja na seba konečne usmiali ako víťazi na osudom, tak sa z reproduktorov ozval Ivan Tásler „Ostane len len láska..“. a oni sa opäť usmiali a vedeli, že nikdy nie je neskoro na nový začiatok.  A preto všetko, vás prosím, nevzdávajte sa vzťahov. Skoro minulých, prítomných ani budúcich. Je drina ich udržiavať. Možno ešte väčšia ako vybudovať úspešnú kariéru, ale stojí to za to. Za tie pohľady, dotyky, úsmevy od osôb, na ktorých vám záleží. A im záleží na vás.