Sólo cestovanie z pohľadu 18-ročného chalana
Keď som začal vo svojich šestnástich rokoch cestovať, nenapadlo by mi vtedy vôbec ísť niekde sám. Prvým dôvodom bola rodina. Veď to asi poznáte, a je to úplne normálne, že sa celá rodina o vás bojí, a to môžete byť aj kúsok od svojho domova. Druhým dôvodom bola skutočnosť, že mám rád spoločnosť ľudí. Nebol som ešte vtedy tak scestovaný, a v tej chvíli som si nevedel predstaviť byť zrazu niekde úplne sám.
Čím viac som cestoval s niekým, tým viac som si začal uvedomovať, že strácam slobodu, ktorú som chcel. Ak nemáte pri sebe parťáka alebo parťáčku, ktorých veľmi dobre poznáte a vychádzate spolu skvele po všetkých stránkach, tak je to so spoločným cestovaním veľmi ťažké.
Prečo čoraz častejšie cestujem sám?
Určite sa vám jeden z nasledovných príkladov pritrafil tiež. Počas tripov som sa neustále musel prispôsobovať tej druhej osobe. Ja by som pokojne prespal na letisku, stanici alebo na zemi, ale miesto toho som si musel platiť drahšie hotely. Mám celkom rýchle tempo chôdze, ale musel som neustále čakať a spomaľovať, pretože moji spolucestovatelia nestíhali a vliekli sa pomalým tempom s telefónom v ruke. Na každom tripe som musel počúvať, ako je niekto hladný, smädný, ako potrebuje ísť na wc, aj keď sme práve teraz vyšli z nákupného centra...
Ja som človek, ktorý rád spoznáva, veľakrát som mal však pri sebe na tripe ľudí, ktorí si chceli ľahnúť na pláž a byť tam celý deň. Ja taký nie som a bohužiaľ, takýto typ človeka ma počas cestovania brzdí, pretože som hladný po zážitkoch a aj keď pláže k nim patria, nechcem tam stráviť celú moju cestu.
Ranné vstávanie a čakanie na niekoho, kým sa hodinu bude upravovať v kúpeľni alebo nedodržiavanie dohodnutých časových termínov, aby sme všetko stíhali. To sú veci, ktoré človeka ako mňa poriadne naštvú.
Ak idem s niekým do sveta, očakávam, že bude vedieť niečo všeobecne o danej krajine a meste (aké sú tam pamiatky, zaujímavosti, prípadne aktuálne počasie). Lebo počúvať v marci v Thajsku vety typu „Je mi teplo,“ bolo naozaj odvážne a smutné. Nevedieť ani názvy miest – pamiatok, ale robiť si pred nimi „selfíčka“, tiež nemám rád, pretože sa snažím o väčšine pamiatok a miest niečo zistiť.
Samozrejme, aj ja si rád urobím nejakú peknú fotku, ale nezakladám na tom celý trip. Ako pamiatka je to super, ale viac sa poteším reálnemu zážitku, ktorý budem mať v hlave celý život a novým informáciám, vďaka ktorým sa môžem neustále vzdelávať.
Celkom často sa mi stávalo, že sa mojim spolucestovateľom nechcelo ísť na miesta, kde som chcel ísť. Pred každým tripom sa každého pýtam, čo chce vidieť, čo je jeho cieľom – snom, či má nejaké zaujímavé miesta, ktoré videl na Instagrame, v televízii alebo v novinách, knihách. Bohužiaľ, keď mi niekto povie, že „ja to nechám na teba“ alebo „šak chrámy, nejaké pláže a pod.“ tak potom je veľmi divné, keď ti počas cesty začne hovoriť, ako sa mu tam nechce ísť alebo veta typu: „A prečo tam musíme ísť?" Som typ človeka, ktorý sa snaží čo najviac plánovať tripy so svojimi spolucestujúcimi, pretože viem, že do tej krajiny necestujem sám a každého zaujíma niečo iné. Ale ak mi ten človek nepovie svoju predstavu o ceste, idem podľa tej svojej pôvodnej.
Počas cesty si však musím vypočuť spŕšku nadávok, aký som egoista mysliaci na seba, pretože ja tam idem a jeho nechám niekde čakať. Príklad: Na svoje 18-narodeniny som šiel na zápasy thajského boxu v Bangkoku, v krajine, kde je to národným športom. Áno, síce som musel platiť niekoľkonásobne viac ako miestni, ale je to zážitok, ktorý mi ostane naveky. Moja spolucestujúca nechcela ísť, lebo to bolo pre ňu drahé. Ja som však do toho Bangkoku šiel s tým, že si chcem pozrieť pravý thajský box. Samozrejme, na hoteli som si musel vypočuť monológ o tom, ako som ju nechal samú čakať, respektíve, ako musela ísť sama na hotel a ja som si šiel na thajský box, keď sme na spoločnom tripe...
Môj prvý sólo trip a prvá noc, ktorú som preplakal
Zrodil sa v zime počas hodiny informatiky v škole. Popri škole si často pozerám letenky, či sú nejaké akcie alebo nejaké vhodné termíny a ceny leteniek pre mňa. Zrazu som zbadal letenky na apríl do Kodane a spojil som ich aj s návštevou švédskeho Malma. V marci som mal narodeniny, takže som na tento trip odchádzal už ako dospelý chalan, teda aspoň podľa veku. :D
Do Kodane som prvýkrát odletel sám, avšak polovicu tohto tripu som bol s kamarátom Slovákom, ktorý študuje v Kodani. Tieto dni boli super, dokonca aj pocit letieť sám. Ale zrazu sa to všetko zlomilo v Malme. Prišiel som do mesta, niečo som si pozrel smerom na hostel, ubytoval som sa, ľahol si do môjho lôžka, vytiahol notebook a začal som plakať. Áno, bolo to prvý a dúfam, že poslednýkrát, čo som plakal počas cestovania (ak nerátam kultúrny šok v marockom Feze a iné zážitky, po ktorých som ostal psychicky celkom mimo a musel som si to všetko tak v hlave usporiadať, vtedy aj nejaká slzička vyhŕkne, veď aj chalani plačú, nie..?).
Ten pocit neviem, či prajem alebo neprajem zažiť niekomu. Skôr by som povedal, že výsledok toho pocitu, keď si to celé uvedomíte, by som doprial každému. Polovicu tripu som strávil s kamarátom v Kodani, bola to istota, ukázal mi mesto, býval som uňho, spoznal som na párty jeho spolužiakov, inak povedané, bol som v nejakej spoločnosti a nemusel som sa spoliehať na seba. Zrazu prišlo ale niečo, čomu sa povie zodpovednosť. Nie za niečo a ani niekoho, ale za seba. Vedieť sa o seba postarať, byť na sebe závislý.
Absolútne mi do kariet nehrala destinácia, pretože Severania sú veľmi chladní ľudia. Tu nie ste v Ázii alebo arabských krajinách, kde sa ľudia na vás usmievajú alebo sa k vám prihovárajú, tam vás každý ignoroval a neriešil. Každý bol so svojou rodinou alebo v kruhu svojich kamarátov, nemohol som sa teda dostať tak rýchlo do ich komunity, takže som ostal úplne sám. Celú noc som sa cítil totálne smutný, opustený, bez nálady. Pýtal som sa sám seba, čo to vlastne robím? Prečo som tu sám? Prečo, preboha, práve Malmo?
Vtedy som napísal mojim najbližším kamarátom, nech mi pošlú nejaké povzbudzujúce správy, potreboval som to. Potreboval som nakopnúť a zároveň padnúť na dno, uvedomiť si, že už sa nemôžem spoliehať na niekoho druhého. Viete, keď som bol s niekým a aj keď sme si cestovateľsky nesadli, mohol som ho vypočuť a mal som aspoň tú psychickú pohodu, že je tam niekto reálne so mnou. Padol som vtedy na moje psychické cestovateľské dno a nevedel som, čo budem robiť ďalší deň.
Ostanem celý deň na hosteli alebo aj ďalší deň budem plakať sa nevzchopím sa? Nie! Po preplakanom večeri alebo teda aj noci, mi prišlo niekoľko úžasných správ, ktoré ma dostatočne nakopli a motivovali. Začal som si postupne uvedomovať, čo som získal a následne som si povedal: „Do čerta Chovi, ty tu plačeš, že si sám v Malme, ale keď si v Bratiske, nadávaš, ako chceš cestovať, spoznávať svet a inú kultúru, tak to využi!“ Za iných okolností by som naozaj v tých dňoch musel makať na brigádach a byť v meste, ktoré veľmi nemám rád, ale najmä by mi šlo o ten stereotyp, ten neznášam. Potom si človek uvedomí, že treba byť naozaj vďačný za príležitosť. To, že som sám je len bonus a najmä niečo, čo by ma malo životne posunúť vpred. Postarať sa sám o seba, nestratiť sa vo svete, zažiť ťažké chvíle, vďaka ktorým budem skúsenejší cestovateľ, spoznať nových ľudí a nespoliehať sa na to, že mám nejakého Slováka vedľa seba.
Získal som absolútnu slobodu, ktorú som chcel. Nikto mi neurčoval program, kam a kedy pôjdem, nikoho som nemusel počúvať. Na ďalší deň som vstal s úsmevom na tvári, prešiel som po meste pešo 25 kilometrov, čo bol odvtedy môj nový rekord (za iných okolností by som od každého počúval, ako ich bolia nohy a ako mám spomaliť), dal som si neskutočné švédske mäsové guličky a úžasný cheesecake. A viete čo? Aj keď to stále nebolo ono, bolo mi dobre! Vzhľadom na skutočnosť, že som bol vo Švédsku, nemôžem povedať, že super, stále som sa cítil sám, ale už som neplakal. Aj táto situácia ma naučila, že treba sa postaviť realite zoči-voči a treba ju prijať. Je to už len na nás, ako ju prijmeme, či si urobíte z toho tripu zážitok alebo nočnú moru.
Ja som si vybral nakoniec prvú možnosť, pretože si tie cesty neplatím kvôli tomu, aby som ich prespal, preplakal a preflákal na hosteli alebo na nejakej lavičke, ale aby som zažil zážitky, na ktoré budem spomínať a raz o nich rozprávať mojim deťom, vnúčatám...
Zlá destinácia alebo som nebol na sólo cestovanie pripravený?
Po príchode z Malma som si najprv myslel, že na sólo cestovanie nie som ešte pripravený. Aj keď ten deň po preplakanej noci bol fajn, stále to nebolo niečo, čomu by som povedal wau, to je pecka. Ale po pár dňoch premýšľania som si tak povedal, že to ešte vyskúšam a dám tomu šancu. A tá šanca prišla cestou do mojej druhej brigády. Zahliadol som lacné letenky do Atén a na Santorini v rámci jedného tripu a akurát počas mojej praxe v škole, takže som mohol spojiť tri veci v jednej. Plnohodnotne využiť prax, cestovať a skúsiť to s tým sólo cestovaním ešte raz.
Tentokrát som šiel na celý trip už úplne sám, ak teda nerátam prvý deň strávený so slovenskou travel blogerkou Alexandrou, s ktorou som si pozrel počas dňa centrum Atén. A výsledok? Vycestovať sám do Grécka a dať sólo cestovaniu druhú šancu, bola tá najlepšia vec, akú som mohol urobiť. Gréci sú úžasní ľudia, milí, priateľskí, komunikatívni. Áno, turizmus tam hrá veľkú rolu, takže na jednej strane aj musia byť takí. Ale cítil som sa tam úžasne. Aj keď som bol sám, každý deň som spoznal nových ľudí – čašníkov, recepčné alebo nemeckých turistov, ktorí ma zobrali autom na hotel, pretože som kráčal v horúčavách do kopca s ťažkou batožinou a na to sa nemohli len-tak prizerať.
Aj keď som nemal napríklad ubytovanie v hosteli v Aténach, recepčný ma zadarmo ubytoval v ich staff miestnosti, doniesol mi paplón, vankúš, mal som klimatizáciu, wifi aj ľadový čaj. Za ten týždeň som si uvedomil, aká dôležitá je destinácia, ktorú som si vybral. Z chladného Švédska priateľské Grécko s úžasným jedlom, ľuďmi a západmi slnka. Každý deň som mal iné ubytovanie, aby som sa napríklad lepšie presúval po Santorini a aby som ušetril peniaze. Prespal som dokonca dve noci na letisku a cítil som sa bezpečne a šťastne.
Tento trip zmenil celý môj pohľad na sólo cestovanie. Nikdy predtým som sa necítil tak slobodne a šťastne. A práve po tomto tripe som začal naplno uvažovať o tom, že na väčšinu mojich ciest pôjdem už sám. Nebolo to úplne možné, lebo svoje výlety plánujem niekoľko mesiacov vopred, ale doteraz som strávil sám takmer týždeň v Marakeši, týždeň na Malorke a v Barcelone a desať dní po Švajčiarsku a Portugalsku. Za ten čas som nabral neskutočne veľa skúseností, musel som riešiť veľa problémov, ktoré však teraz riešim s úplnou ľahkosťou, spoznal som desiatky nových ľudí zo Slovenska, Česka a zahraničia a momentálne si neviem sólo cestovanie vynachváliť.
Sólo cestovanie zmení človeka
Zmenilo aj mňa, k lepšiemu. Som človek, ktorý miluje spoločnosť, ale mám chvíľky, kedy potrebujem byť sám a potrebujem premýšľať nad životom, nad svojou budúcnosťou. Pri sólo cestovní si sám určujem, či chcem v ten deň spoznávať nových ľudí alebo chcem byť sám. Nie som závislý na nikom, a tak si viem nastaviť celý trip a všetky dni podľa seba. Naučil som sa lepšie hospodáriť s peniazmi a nepodriaďovať sa druhým, ktorí chceli bývať v drahších hoteloch alebo chceli jesť iba v reštauráciách.
Viem, že drvivá väčšina mojich spolucestovateľov by neprežila prespať na letiskách, staniach alebo vonku. To všetko som zažil a ušetril som stovky eur, vďaka čomu som si mohol dopriať luxusnú tradičnú večeru alebo iný zážitok a výlet. Keďže si sám zarábam na všetky cesty, dokážem si oveľa viac vážiť zarobené peniaze a viem, že keď priletím o polnoci, kým sa dostanem z letiska na ubytko, kým zaspím, tak mi 5 hodín za tých 30€ vážne nestojí.
Ak máš chuť cestovať, choď a kašli na druhých
Často od vás, mojich rovesníkov, počúvam, že sa bojíte ísť sami alebo sa musíte spoliehať na svojich kamarátov, ktorí ani nakoniec nejdú. Ak máte raz sen a chuť ísť niekde, choďte a urobte svoj sen reálnym. Kašlite na druhých, že oni nemajú peniaze a čas. Prečo sa stále musíte prispôsobovať niekomu? Sú to vaše zážitky, vaše peniaze, ktoré do tých zážitkov investujete. Viem, že také rozhodnutie sa robí ťažko. Zvlášť vtedy, keď máte toho precestované ešte veľmi málo. Ale risk je zisk, a keď neurobíte ten prvý krok vy, tak potom nikto. Vidíte to na mojom príklade.
Ja som si na môj prvý sólo trip nevybral ideálnu destináciu, ale dokonale som si to vynahradil ostatnými cestami. Rovnako ako vy, mám rodinu, ktorá sa bojí o mňa, aj keď som v Prahe. Ale ukážte im, že sa viete o seba postarať. Ak to uvidia oni, bude medzi vami väčšia dôvera, s ktorou môžete neskôr ťažiť a viac cestovať. Nedopustite to, aby vám niekto za každú cenu určoval smer vášho života a držal vás nakrátko. Veľa rodičov je takých, a potom, keď sa máte osamostatniť, neviete prakticky nič. Žite v prítomnosti a nie iba v budúcnosti.
Ako stredoškoláci máme za rok viac ako 3 mesiace prázdnin, ktoré môžeme využiť na cestovanie. Letné, jarné, jesenné, veľkonočné alebo vianočné prázdniny... Snažím sa využívať všetky voľné dni, aby som mohol cestovať aj takto počas školy, rovnako môžete aj vy. Nie sme predsa obmedzení trvalým pracovným pomerom a 20-25 dňami dovolenky za rok ako naši rodičia. Máme obrovskú možnosť využiť voľné dni na cestovanie a tie dni, keď chodíme do školy, využiť na zarobenie peňazí. Takúto príležitosť nebudete mať celý život. Aj keď vysokoškoláci sú na tom tiež celkom dobre, stále sa pozrite na svojich rodičov, ktorí si toľko nemôžu dovoliť cestovať, samozrejme, ak nie sú podnikatelia a neurčujú si voľno podľa seba.
Sólo cestovanie pre dievčatá?
Nemajte strach. Kým necestujete do arabských krajín, nenosíte zbytočné vyzývavé oblečenie, tak je to v poriadku. Okradnúť alebo znásilniť vás môžu kdekoľvek, dokonca aj na Slovensku. Počas ciest stretávam množstvo dievčat – žien, ktoré cestujú samy, neboja sa. Tužia spoznávať nové krajiny, mestá, kultúry a ľudí. Ich túžba je silnejšia ako strach. A verte, že počas cestovania nájdete toľko skvelých ľudí, ktorí vám s radosťou pomôžu, že sa z vás ten strach napokon aj vytratí.
A záver k tomu všetkému? Sólo cestovanie mi ukázalo iný pohľad na cestovanie. Slobodnejší a dobrodružnejší. Či sa rozhodnete skúsiť sólo cestovanie, je to na vás. Ale základom je niekde začať a nebáť sa. Hlavne cestujte, spoznávajte a užívajte si. Ak cestujete s niekým, dobre si vyberte svojho parťáka alebo parťáčku, aby ste nemali miesto zážitku týždeň hádania sa...
Ak ste sa dočítali až sem, budem veľmi rád za každý vás názor, hodnotenie blogu ako aj „follow" na mojom cestovateľskom Instagrame, kde pravidelne zverejňujem tipy na lacné letenky ako aj moje zážitky z tripov - chovi_travel
Autor: Lukáš „Chovi" Chovan
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď Lukáš Chovi Chovan pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.