Ľudia, prečo sa bojíte byť sami so sebou?!

Na tento článok sa chystám už dlhšie. Posledný rok a pol totiž trávim stále viac času sám. Bez ľudí. Nevyhýbam sa im, rád chodím do spoločnosti, no tak nejak sa vždy teším, keď som sám.

Výlety sám, letenky pre jedného, obedy sám - to sú veci, ktoré pre mňa nie sú ničím zvláštnym, no ľudia pre ne nemajú vždy úplné pochopenie a čudne na mňa pozerajú. Najčastejšie sa stretávam s dvoma typmi reakcií, ku ktorým v dnešnom článku napíšem pár hrejivých slov.

Skúste niekomu povedať, že ste boli na víkendovom wellnesse. Pravdepodobne prídu tri otázky. Kde? Ako bolo? S kým? Keď poviete, že sám, pravdepodobne osobe na druhej strane trošku vystúpia očné bulvy. Nasleduje ďalšia záplava otázok a reakcií - To prečo? Nenudil si sa? To je divné! To by som nedal! a moja obľúbená, ktorá ma definitívne dokopala k tomuto písaniu, je Tak to ti závidím. Dnes zareagujem na tri z nich, ktoré sú najčastejšie.

Na začiatok by som ale rád objasnil, kde je u mňa vlastne začiatok tejto témy - času stráveného sám so sebou. V júni 2017 som napísal tento článok. Bol som na ceste do Marseille, kde som mal stráviť týždeň sám. Prvýkrát sám v zahraničí, prvýkrát sám na dlhšie ako tri dni. Na začiatku boli obavy, na konci úžasné zistenie, že presne to som potreboval. O niekoľko týždňov nasledoval článok "Ako som osamotenosť zmenil na samostatnosť". Ten by mohol slúžiť ako veľmi dobrý úvod k tomu, o čom píšem dnes. Aj po vyše roku sa s ním absolútne stotožňujem. Ak si ho prečítate, úplne pochopíte všetko, čo napíšem v nasledujúcich riadkoch. Aby som sa teda neopakoval, prejdime rovno k najčastejším reakciám ľudí na "samotárske zážitky".

Nenudil si sa?

Úplne chápem, že pre niekoho toto môže byť najväčšou obavou. Nuda je taká zvláštna vec, ktorá nás prinúti myslieť na všetko, čo máme v sebe nedoriešené. Vzťahy, povinnosti, starosti, väčšinou nepríjemné veci. Aktivity v spoločnosti nás od nich odpútavajú a tak máme pocit, že sme šťastnejší. Ako to však býva, skôr či neskôr ich budeme musieť doriešiť a postaviť sa im čelom. Úprimne, čím skôr tak urobíte, tým lepšie pre každého z vás. Áno, nie je to príjemné, no ten pocit úľavy, ktorý je na konci, za to stojí.

Je nespočetne veľa činností, ktoré môžeme robiť sami. Beh, fitko, čítanie, varenie, hranie hier, pozeranie filmov, spánok, práca atď. Jednoducho veľa možností, ku ktorým v skutočnosti nikoho nepotrebujete. Keď máme, ako sa hovorí, pozametané pred vlastným prahom, netrápi nás, kam sa počas chvíľ ticha osamote zatúlame v našich myšlienkach. No a pozametané nemôžeme mať, kým nechytíme do ruky metlu (chápeme tú metaforu, áno?)

To by som nedal!

Tejto reakcii sa trošku čudujem. Čo by si nedal? Ja by som pravdepodobne neodbehol maratón, to považujem za výkon. Alebo vyliezť na Mount Everest. Ale stráviť pár dní sám? Čo už len to je za výkon. Ťažko sa mi to teda prirovnáva k niečomu vážne náročnému, no tiež je to len o "praxi". Ako keď som začínal behať a povedal som si, že 10 kilometrov nikdy neodbehnem a o pár mesiacov už deriem tenisky na Železnej studienke. Ja som začal víkendom na Slovensku, pokračoval týždňom vo Francúzsku, predĺženými aj nepredĺženými víkendmi, narodeninami strávenými mimo všetkých známych. Cítiš, že chceš byť sám? Že ľudia okolo teba ti berú energiu, alebo od nich nedostávaš toľko, čo dávaš? Jednoducho skús na chvíľu odísť a možno zistíš, že problém bol aj v tebe. Keď to bude pre teba ťažké, môžeš sa kedykoľvek vrátiť, môžeš prehodiť pár slov s čašníčkou alebo okoloidúcimi. Tu fakt nie je priestor sa niečoho báť.

Tak to ti závidím

Ja zvyčajne závidím (nie tak žiarlivo) niečo, čo nemôžem mať sám. Prečo by mi mal teda niekto závidieť, keď poviem, že si fakt užívam čas, keď som sám bez ľudí? Veď to nie je žiadna nadprirodzená schopnosť. Je to niečo, čo môže "dosiahnuť" ktokoľvek, ak bude chcieť. Je to ťažké, keď pri pohľade do zrkadla vidíte človeka, ktorého nemáte radi. Samozrejme, s takým čas tráviť nechcete. Ale ako inak si nájsť cestu k samému sebe, ak nie tým, že so sebou strávite čas? Veď ani s vašimi najlepšími priateľmi ste nemali taký vzťah od prvého stretnutia. Myslím, že mám okolo seba niekoľko ľudí, ktorých môžem označiť za priateľov. Mám ich rád, verím, že aj oni mňa. No rovnako dobrým priateľom som aj sám sebe. Nebolo to tak vždy, no vďaka tomu, že som dal sám sebe šancu ukázať svoje skutočné ja, sme si k sebe našli cestu.

Dajte šancu svojmu ja byť vašim skutočným priateľom na celý život. Spoznajte jeho dobré aj zlé stránky, prijmite ich a naučte sa s nimi žiť. Nebojte sa, nestane sa z vás "vlk samotár", ktorý bude v 40-ke bývať sám v zadebnenom byte a von bude vychádzať iba v noci, keď nikoho nestretne. Práve naopak. Môže to pomôcť vášmu sebavedomiu, samostatnosti, schopnosti byť lepším spoločníkom, ktorý nie je s ľuďmi preto, že je na nich odkázaný, ale preto, že s nimi naozaj chce byť. Mne osobne to pomohlo byť k ľuďom úprimnejší, nebáť sa ich reakcií a tiež viac sa deliť o svoje vnútorné šťastie.

Strach nie je na mieste

Ak ste niekedy stretli niekoho podobného mne a zareagovali ste podobne, ako som písal v článku, položte si znova otázku z nadpisu. Prečo sa bojíte byť sami so sebou? A keď máte odpoveď a chcete, napíšte mi ju do mailu, na Instagrame alebo na Facebooku, som zvedavý. Predpokladám, že každý si prechádza podobným procesom, akým som prešiel ja a veľa ďalších, ktorých nazývame "samotármi".

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
21
Poslať správu
Bloger, cestovateľ, social media konzultant, storyteller, nadšený kávičkár :)

Chceš vedieť, keď Tony Dúbravec pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.