Spomienky na Južnú Ameriku - 1 - Najväčší bordel je v Bruseli

Sny si treba plniť a tým mojím bolo Machu Picchu. Preto sme sa s Matejom rozhodli stráviť mesiac v Južnej Amerike. Bola to riadna expedícia na vlastnú päsť s obrovskými batohmi na chrbte a ideálmi v hlave. Po tomto úžasnom mesiaci nás pohltil vír povinností a na zdokumentovanie našich zážitkov neostal čas.

Teda retrospektívne: Ak sa chystáte na iný kontinent, určite to riešte dopredu a zaobstarajte si lacné letenky. My sme to tak urobili a 50% zľava vo výške 1100 € stála určite za to. Lacné letenky majú svoje pravidlá a tá naša mala nasledovné: Museli sme pricestovať do Bruselu, odtiaľ nasadnúť na vlak do Amsterdamu a z Amsterdamu letieť už priamym 12 hod. letom do Limy. Z Bratislavy lieta Ryanair takže pohoda nie?

V deň odletu sme ešte poobede v Bratislave nakupovali trekové topánky, spacáky a kvalitné slnečné okuliare. Prečo sme to neurobili skôr? Lebo doobeda sme ešte odovzdávali klientovi projekt rodinného domu, to je snáď jasné nie. Takže po odovzdaní a nákupoch som mala pár hodín na zbalenie vecí. Neľahká úloha. Limit bol 23kg a v pláne oceán, džungľa, púšť a výškové rozpätie od 0 do 4700 mnm... Všetko to ale bolo v pohode, Uber nás odviezol na letisko a normálne sme prileteli do Bruselu. Až do tohto momentu môžeme hovoriť o kľudnom priebehu.

Problém nastal až v Bruseli. Keďže nám ráno odchádzal vlak, bookla som hostel priamo oproti železničnej stanici MIDI. Z letiska chodí autobus do centra, nie však ku tejto stanici. Nevadí, menšia prechádzka v noci v lejaku s batohmi na chrbtoch nás predsa nemôže odradiť. Hostel sme našli a o jednej v noci si ešte dopriali výborné belgické pivko. Ráno sme prišli na stanicu. Všade vojaci a zátarasy. Nápisy výlučne v nemčine a francúzštine. Kým sme sa dostali na perón k vlaku, museli sme obísť pol stanice a prejsť dvoma bezpečnostnými kontrolami. Ukázala som pani sprievodkyni stojacej pri vlaku naše lístky, čo mi prišli emailom s otázkou, či je toto správny vlak. Ona na to, že áno ale tie lístky sú len akési "predlístky" ktoré si ešte musíme ísť k príslušnému okienku zameniť za ich originálne lístky a zároveň aj spustiť check in, inak nám letenka v Amsterdame nebude platiť. Ostávalo 5 minút do odchodu vlaku. Zlatá pani sprievodkyňa musela vidieť zúfalstvo v mojich očiach pri otázke " Do we have enought time for this?" pretože len povedala "Come with me!" chytila ma za ruku a spolu sme začali všetci traja bežať skrz všetky zátarasy do časti stanice kde bolo milión okienok. Pri tom správnom pani urgentne vysvetľovala pracovníkovi o čo ide a ten veľmi horúčkovito začal ťukať do databázy, tlačiť lístky a zadávať check in. Pani medzitým hovorila do vysielačky nech zadržia vlak ešte o 10minút. Cítila som sa v dobrých rukách. Bez nej by sme to nedali. Obrovská vďaka.

Zadržaný vlak nás teda počkal. Keď sme v ňom sedeli a napätie opadlo, spustili sme nezadržateľný smiech. Tak predsa letíme!!

V Amsterdame prebehlo všetko hladko. Matej sa bál, že bude v lietadle hladný. Keďže som už s KLM letela, vedela som že obavy nie sú na mieste. Po 12 hodinách sme vykŕmení pristáli v Lime. Bolo tu 18:00 (u nás dve hodiny v noci).Taxíky na letisku nezodpovedali mojej predstave o lacnej krajine. Keď som sa spýtala, ako sa na ubytovanie dostaneme miestnou dopravou, pán na letisku mi povedal, že veľmi komplikovane. Vonku pred letiskom však nájdem ďalšie taxíky, o polovicu lacnejšie ako letiskové. Super. Tak sme docestovali do Miraflores a dali si ešte po belgickom pive. Zvláštny pocit, byť na inom kontinente niekoľko tisíc km od domova (európy) a vychutnávať si Delirium tremens...

Pokračovanie v ďalšom blogu - Lima