Stratení

Pocit straty môže mať mnoho príčin. Ja som si naivne myslel, že stratiť sa môžem iba na svojej dobrodružnej ceste, ktorú som už plánoval roky. Pričom som bol stratený už dávno predtým. Práve tento neodbytný pocit straty ma hnal dopredu. Hnalo ma to za niečím na čo som nikdy nemal dostatok guráže. Prekročiť svoje limity a vydať sa na cestu do Peru. Druhá strana zemeguľe, vzdialená nekonečne d'aleko, predovšetkým vzdialená od nej, Marianny. Utekal som od nej, aby som utiekol pred sebou samým. Pred tým čo som cítil. Desivá legenda El Tunche ma viedla preč od nej, preč od reality v ktorej som sa necítil živý. A tak som sa rozhodol odísť, do zeme kde nie je nič ako sa na prvý pohľad zdá.

Je to raj alebo peklo od ktorého sa ľudia s hrôzou vzďaľujú? Miesto, ktoré existuje len v predstavách, alebo skutočnosť, ktorú nikto nechce vidieť. Pre niekoho miesto zakázané a pre niekoho príťažlivé. Lenže aj v tom najpokojnejšom raji na zemi , kde skutočne dýchajú iba stromy a ich verní priatelia sa občas rozpúta niečo búrlivé, nebezpečné a vášnivé. Tlkot srdca, dýchanie, pulzujúca krv a veľká samota. Tajomné stvorenie odhodené od sveta ostatných. Búrlivá duša, ohromujúca krása a nezastaviteľná nenávisť. Nepoznaná a zatracovaná, La reina.

„Nechápem ťa Martin, prečo chceš ísť do toho zapadákova, to si už načisto zošalel z toho blahobytu?“, nahnevaný hlas Marianny sa šíril celým priestranným bytom. „Nepýtal som sa ťa na tvoj názor, pôjdem tam a hotovo“, odvetil Martin podráždený krikom svojej kolegyne. „Tak dobre, len tam choď, uvidíme dokedy to tam vydržíš, namyslený hlupák“. Martin si len pridržiaval ruky na ušiach po jej zvyčajnom tresknutí dverami. Čakal od nej takúto reakciu, aj keď v kútiku srdca dúfal, že raz konečne prijme jeho rozhodnutie a iba ho obyčajne podporí. Marianna sa však opäť nenechala zahanbiť. Svoju povahu potvrdila aj teraz. Martin bol sklamaný, dúfal, že Marianna pôjde s ním a konečne sa jej bude môcť priznať so svojimi citmi. Nevedel si predstaviť tú hrdú, panovačnú a drzú ženu ako ticho a pokojne počúva jeho vyznanie. Pousmial sa nad svojimi myšlienkami. Už to však dlho odkladať nemôže. Cesta do tej Bohom zabudnutej dediny nepočká. Čaká tam naňho predsa ten tajomný lesy, zahalený toľkými hlúpymi poverami, ktorým by človek ako Martin nikdy nemohol veriť. Miesto ďaleko od rušného mesta v ktorom prežíva každučký svoj deň. Ibaže v tom meste začínal strácať svoju podstatu, zmysel života. Jeho jediným a najväčším cieľom bolo spoznať to miesto a presvedčiť ľudí o jeho hrôze. Sám však tým poverám neveril, iba dúfal, že svojím hrdinským odchodom zaujme ľadové srdce Marianny Fontovej.

Slnko sa ešte len ospalo prebúdzalo. Jeho lúče neboli vôbec hrejivé. Spev malej sýkorky, ktorá sa hojdala na konári obrovského topoľa, bolo počuť v celom lese. Ináč však všade vládlo až hrozivé ticho. Nič čo by nasvedčovalo tomu, že tu niekto je. Jemné kroky na tráve spôsobili rozruch v toto krásne ráno, ktoré bolo spočiatku rovnaké ako ostatné. Konáre stromu sa rozhýbali a spoza neho vykúkali dve strachom naplnené oči. Ich zelenú farbu zatienil ťaživý pocit strachu. Ďalšie dva páry očí však neboli naplnené strachom, iba ostýchavosťou. Niečo tu nesedí. Toto miesto malo byť zahalené večnou hmlou, vznášajúcim sa dymom a strašidelným hrkútaním dravých vtákov. Naopak, on počuje, cíti aj vníma jedine pokoj a krásu. Krásu týchto lesov. Prečo ho všetci varovali pred nejakými hrozbami, keď sa tu cíti tak príjemne ? Martin pozdvihol svoje oči k nebesiam a povedal: „Bože môj, kam som sa to dostal? Tento les mi neposkytne to čo hľadám. Ja potrebujem niečo hrozivé, skutočné peklo na zemi a nie toto“. Nevedel, čo má urobiť. Zložil si batoh na skalu a rozmýšľal. Marianna mala možno pravdu. Nechal sa príliš ľahko oklamať vtedajšími poverami. Zrazu niečo zašuchotalo. Obzrel sa a zbadal malú veveričku, ktorá sa chytro ponáhľala od neznámeho cudzinca. Martin sa zrazu cítil ako votrelec. Narušil svojím príchodom atmosféru tohto malebného lesa. „Odíď odtiaľto!“ Obzrel sa a to čo uvidel, by mu nenapadlo ani v tom najhroznejšom sne. Je to nočná mora alebo sladký sen? Žena, alebo lepšie povedané mladé dievča upieralo na neho svoje zelené oči naplnené zlobou a hnevom. Čo len môže v týchto končinách hľadať takéto malebné stvorenie? „Kto si?“, opýtal sa jej. „Si cudzí, odíď, nemáš tu čo hľadať!“, zvriesklo naňho dievča. Martin vedel, že sa jej nemá prečo báť, ale aj tak v sebe mala niečo, čo ľudí odstrašuje. Nebolo to v tom, žeby bola škaredá alebo ohavná, naopak mala neskutočne krásnu tvár na tie podmienky v ktorých ako sa vidí žije. „Nechcem ti nič spraviť, prišiel som len preskúmať túto krajinu“. „To hovoril každý a ani jeden z nich sa odtiaľto živý nevrátil“. „Ako to každý, boli tu viacerí, a ty ako to, že tu žiješ?“, začal sa jej Martin odrazu vypytovať. „Boli tu viacerí, tebe podobní votrelci, ktorí chceli spustošiť tento les, môj domov.“ „Ako to, že tu žiješ, ďaleko od civilizácie?“. „Ľudia tam vonku sú zlí, zabili mojich rodičov aj moju sestru, bezcitne nám podpálili dom, iba ja som sa zachránila. Kvôli ich predsudkom som sa ocitla sama v tomto lese, iba so zvieratami a rastlinami“. „Prečo vám podpálili dom, mali na to nejaký dôvod?“ „Dôvod?, moji rodičia sa venovali liečiteľstvu, mama dokonca viackrát zachránila život svojim vrahom“. „Zabili ich, pretože si mysleli, že sú nejaký čarodejníci?“ „Áno, podozrievali ich zo smrti ľudí, ktorí zomreli na nejakú infekciu, ktorá sa začala šíriť a rozhodli sa, že ich zaživa upália“. „To je hrozné a ty sa tu teraz musíš skrývať, aby nezlynčovali aj teba?“ „Mňa nikto nezlynčuje, som silnejšia ako oni a prečo vás to zaujíma už som vám povedala, vypadnite odtiaľto!“ „Nemôžeš chcieť, aby som zabudol na to čo si mi povedala, chcem ti nejako pomôcť. Ako sa voláš?“ „Aurora“. „Pekné meno, dovoľ mi nech ťa ochránim pred tými ľuďmi. Je nemysliteľné, aby si ostávala žiť tu a za takýchto podmienok“, Martin cítil, že to čo objavil je ešte lepšie než hrôzostrašný les, ktorý tu mal údajne nájsť. Naopak našiel odvrhnuté dievča, ktorej život by zatienil mnohé životy slávnych osobností. Lenže taktiež vycítil, že dostať sa bližšie k jej mramorovému srdcu bude veľká práca. „Nechcem vašu pomoc, to vy potrebujete pomoc, Martin“. „Ako, že vieš moje meno?“ „Máš ho vpísané v očiach“. „Vidíš budúcnosť, Aurora?“. „Vidím iba to čo je potrebné, ale ak tak veľmi chceš, poviem ti tvoju budúcnosť, ak sa jej nebojíš“. Aurora sa obrátila a vyskočila na hrubý konár starého duba. Martin sa pobral za ňou a zdola jej uprene hľadel do tých záhadných očí. „Je neskutočne neskutočná, jednoducho neverím, že takáto bytosť existuje“, pomyslel si Martin.

„Myslíš si, že ju miluješ, ale keby to bola skutočne láska, bojoval by si za ňu“, prehovorila zrazu Aurora. „Áno, je pravda, že v mojom živote je žena, ktorú milujem, ale ktorá je však stelesnením dokonalosti, pýchy a vypočítavosti, pre ňu nie som ten pravý“. „Si zaslepený a zbabelý, naozaj si ju nezaslúžiš!“, vyhŕkla zo seba Aurora a s opovrhujúcim pohľadom chcela odísť. Martin rýchlo zareagoval a chytil ju za lakeť. „Si veľmi opovážlivá a netaktná, ak vôbec vieš čo to slovo znamená“. „Hovorím ti to naposledy, vypadni z môjho lesa a nikdy sa sem nevracaj, rozumel si!“ „A keď nie, tak čo spravíš, zabiješ ma ako tých predo mnou?“. „Ja nie som žiadna vrahyňa, ale ak tak veľmi chceš, môžem sa ňou pre tvoje želanie stať!“ Martin sa už len s bolesťami zvalil na zem a ako prvá sa mu v mysli vynorila Marianna, žena jeho zatratenia.

Rázne kroky a nervózne pobehovanie sem a tam. Toto sprevádzalo Mariannu po celý deň. Mučil ju pocit, že o Martinovi nemá ešte stále žiadne správy. Vyčítala si, že ho pustila samého do toho prekliateho lesa. „Je v poriadku, je v poriadku“, opakovala si v duchu. Jej srdce jej však vravelo, že sa mu niečo naozaj stalo. Sľúbila si, že ak do dvoch dní nedá o sebe vedieť, pôjde ho pohľadať. Pôjde aj do toho pekla, kam sa vybral Martin, len aby dokončil svoju knihu. Celé popoludnie strávila Marianna v jeho byte. Prechádzala sa po izbách a spomínala na všetko, čo spolu prežili. Videla toho večne ustráchaného Martina ako sa dlho do noci hrabe vo svojich papieroch. Teraz jej však dokázal, aký je odvážny. Keď jej Martin prvýkrát oznámil, že pôjde do tých lesov, neverila, že tam aj naozaj pôjde. Hrýzlo ju svedomie, že sa mu vtedy vysmiala a Martin jej týmto ráznym rozhodnutím slušne zavrel ústa. Veľmi sa o neho bála. Sama nevedela, prečo ho zmiznutie jeho kolegu tak dostalo. Druhý deň už bolo slabé mrholenie. Marianna vstala zavčasu, aby čo najskôr zistila, či nemajú o Martinovi nejaké správy. Zašla na policajnú stanicu, kde jej oznámili, že pod Martinom sa akoby zľahla zem. A podľa všetkého má čakať to najhoršie. Dosť! Musí s tým niečo urobiť. Hneď teraz sa ho vyberie hľadať, inak by jej svedomie nikdy nenašlo pokoja.

„Som určite mŕtvy a toto je ten povestný tunel, kde blúdi moja duša“, hovoril si v duchu omráčený Martin. „Ale prečo ak som už mŕtvy vidím svetlo a počujem zvuky? Nie, niečo tu nesedí“. S bolesťami si zdvihol boľavú hlavu, v ktorej mu dunelo ako na hranom bubne. Obzrel sa okolo seba a odrazu mu zaplo. Po tom hroznom páde je ešte stále nažive. Leží na starých dekách v dutine nejakého obrovského stromu a s obavami sa pozerá nadol. Aurora, to ona ho zachránila, keď spadol do tej hlbokej rokliny. Ale prečo tam spadol? Prečo asi? No predsa, aby mu tá divoška neušla. Do čoho sa to len zaplietol? Cítil túžbu vrátiť sa domov, ale aj zodpovednosť pomôcť tej úbohej dievčine. A nemohol poprieť, že reportáž o dievčati, ktoré žije v divokej prírode úplne sama, by sa stala bombou medzi správami. Bol by to najväčší úspech v jeho kariére. Ale nemôže ju takto bezcitne využiť, len pre svoje ambície. To dievča už aj tak dosť trpelo. Zohol sa, aby zhodnotil svoju situáciu, ktorá sa mu zdala veľmi zahmlená. „Kam si sa to vybral!“, skríkla na neho Aurora z druhej strany mohutného stromu. Martin sa až striasol pri jej prísnom hlase. „Nikde, iba sa pozerám, kde som a rozmýšľam, ako som sa sem dostal“. „Nenamáhaj sa, po tom páde si budeš len sotva niečo pamätať“. „Ako som, len mohol spadnúť, myslel som, že mám dobré reflexi“. „Tak vidíš, nemal si si merať sily so mnou“. „ Nemaj strach, nemám to v úmysle viacej skúšať. Nechcela by si mi poukazovať tento les?“, konečne sa odhodlal spýtať sa jej to. „Nemyslím, že by si to zvládol, si ešte zranený“. „Cítim sa dobre, myslím, že to zvládnem“. Viac už hovoriť nemusel, videl v jej očiach, že s ním súhlasí.

To, čo Martin videl mu vyrazilo dych. Nikdy si nemyslel, že v tomto lese môžu oči vidieť takú nádheru. Najkrajší bol ten západ slnka, tá ohnivo červená farba slnka bola ako z iného sveta. Aurora sa všade dobre vyznala. Vedela o každučkom kútiku v tomto lese. O stromoch, zvieratách a tajomných duchoch mu rozprávala celé hodiny. Martin si v hlave zapol imaginárny diktafón a nahrával si jej rozprávanie. Keď sa mu podarí vrátiť sa späť, môže tieto svoje zážitky zdokumentovať a to by bolo pre neho a jeho prácu jednoducho úžasné. Aj keď nemohol poprieť, že živý dôkaz mladej divošky by bol ešte väčším úspechom. Bol si však istý, že Aurora by s tým nesúhlasila. Alebo áno? Rozhodol sa to skúsiť. „Nikdy si nechcela spoznať život tam vonku?“, opýtal sa opatrne Aurory. Čakal od nej veľký výbuch hnevu a rázne odmietnutie jeho návrhu. Ona sa však na neho pozrela s tými smutnými očami, ktoré boli teraz ešte smutnejšie a povedala mu: „Vždy som v kútiku srdca túžila žiť ako všetci ostatní, ale nemohla som. Navždy vo mne ostane spomienka na mojich rodičov a sestru, ktorí tak nespravodlivo umreli“. „Aj keď mi neuveríš chápem ťa, ani ja nemám rodičov. Svojich rodičov som nikdy nepoznal, opustili ma ešte keď som bol malý“. Aurora si všimla, že pri spomínaní na svojich rodičov, Martin výrazne zosmutnel. „Je mi to ľúto, ak o tom nechceš hovoriť nemusíš, nerada spôsobujem iným smútok“. „To je v poriadku, si úžasné stvorenie Aurora, aj keď ťa poznám len krátko“. „Som nikto, Martin, nemám žiadne papiere o sebe, pre svet vôbec neexistujem“. „Si taká silná osobnosť, že by si sa so životom hravo pohrala, len to musíš skúsiť“. „Možno je pre mňa už príliš neskoro. Čo mieniš teraz robiť?“. „Vieš prečo som sem prišiel?“ „Myslím si, že si chcel túto krajinu preskúmať a počúvol si bludy tých hlupákov z dediny“. „Áno, všetkému som naivne uveril, ale všetko je inak, ako som si myslel“. „Mal by si odtiaľto odísť a splniť si svoje záväzky“. „Aké záväzky?“. „Marianna je tvoj záväzok“. „Ako o nej vieš, ja som...“. „Prestaň s vysvetľovaním, jednoducho to viem!“ „Nemyslím, že si na mňa čo i len spomenula“. „Vravela som ti už, že sila mužov spočíva v tom, aby radšej nemysleli?“. „Haha, to je veľmi smiešne, aj tak viem, že Marianna ma vo svojom preplnenom, búrlivom živote nepotrebuje“. Aurora sa mu hlboko pozrela do očí a pohladila ho po tvári. „Je to po prvýkrát, čo som sa tak blízko dostala k nejakému mužovi a vieš čo, nehanbím sa za to, môžeš sa mi kľukne smiať“. „Je pre mňa radosťou poznať také úžasné, pojašené stvorenie, ako si ty“. A ich štebotanie sa nieslo dlho vo vzduchu, kým sa mesiac neponoril celkom do tajov noci.

„Ste si istý, že sme na správnom mieste?“, nafučane sa pýtala Marianna svojho sprievodcu. „Áno, slečna len si dávajte pozor, je to tu veľmi zradné“. „Čo len tu môže byť zradné, zajace a srnky, prosím vás!“ Rozbehla sa ráznymi krokmi do neznáma. „Martin, si tu, prosím ozvi sa mi!“, začala bezmyšlienkovite kričať ako o dušu. Lenže nikto sa jej neozýval späť. Bola zúfalá a jej hrdé srdce nechcelo pripustiť, to čo jej zmiznutie Martina spôsobilo. Vojna, ktorú viedla so svojím srdcom začínala vyhrávať nad logikou jej mysle.

Martin sa rozhodol počúvnuť svoju novo nadobudnutú kamarátku a išiel si trochu oddýchnuť do dutiny obrovského stromu, ktorý sa na tento čas stal jeho domovom. Nedokázal však zaspať. Jeho myseľ a dušu trápilo množstvo vecí, nezodpovedaných otázok a nerozhodnutých rozhodnutí. To všetko, čo v týchto lesoch zažil mu pomohlo, aby si konečne uvedomil, že aj on má svoju hodnotu. Videl svoj život z tej temnejšej stránky, každé ráno to isté, zobúdzanie sa, cesta do práce, stresy a dlhá práca do neskorej noci. V celom jeho živote sa nevyskytlo toľko vzrušenia a pokoja ako teraz v tomto lese. A pravdaže stretol ju, Auroru. Dievča, ktoré je natoľko odlišné od všetkých. Stala sa však pre neho výnimočnou. To ona mu dala pocit, že za niečo jeho život predsa len stál. Na druhej strane sa mu v mysli opäť vynorila Marianna. Ostrý kontrast s Aurorou. Nevedel si zodpovedať na otázku, ktorá z nich má ideálnejšiu povahu. Rozhodol sa, že u žien ideálnu povahu radšej hľadať nebude.

Peklo v raji

„Ja to tu už nevydržím Peter, som unavená, špinavá a navyše ma táto háveď zaživa zožerie!“ , sťažovala sa Marianna po únavnom dni čo hľadali Martina. „Chápem vás slečna, ale nič s tým nezmôžeme, navrhol som vám už, že ak sa cítite naozaj veľmi slabá, vrátime sa späť do mesta“, predložil svoj návrh ešte raz Peter. „To neprichádza do úvahy, nájdem Martina aj keby ma mali tieto pijavičky vycicať“. Už bola hlboká noc a Marianna sa s rozochveným telom schúlila pri ohni do malého, nepohodlného stanu. Triasla ňou zimnica a potila sa. Nechcela však Petra znepokojovať, nejako to len vydrží. Určite ju nejaký hmyz poštípal, to ju dozajtra prejde, presviedčala samú seba. V duchu sa však modlila, aby táto nočná mora sa už čím skôr skončila. Slnko len nedávno vykuklo zo svojho spánku a Marianna už bola hore. Lepšie povedané celú noc sa len triasla a bolo jej naozaj zle. Peter si našťastie nič nevšimol, inak by bol schopný ju hneď zaraz odviesť späť do mesta. Pozerala východ slnka, ktorý tu bol naozaj čarovný. Odrazu ju oblial studený pot a pri pohľade na svoju nohu sa zhrozila. Keď s bodavou bolesťou spadla na zem jediné čo vyslovila bolo, „Martin, ľúbim ťa“.

Aurora veľmi intenzívne cítila, že sa v okolí niečo deje. Všetko navôkol bolo znepokojené až vystrašené. Zbadala to na zvieratách ba dokonca aj na rastlinách. Vedela, že deň keď sa o všetkom rozhodne sa neodvratne blíži. V kútiku srdca nechcela Martina stratiť, ale takisto vedela, že jej svet sa s tým jeho svetom nikdy nestotožní. Jej tichú meditáciu narušilo žalostné nariekanie. Aurora sa ihneď postavila a išla sa pozrieť odkiaľ ten zvuk prichádza. Na zemi neďaleko močiarov zbadala ženské telo poznačené znakom smrti. Sklonila sa k nej a pozrela jej na bolesťou skrivenú tvár. Ešte dýchala, ale čerpala zo svojej minimálnej energie. Jej noha posiata červenými fľakmi a opuchmi vyzerala hrôzostrašne. Aurora nepotrebovala lekársku diagnózu, aby usúdila, že ide o slizkého hada, ktorý jej spôsobil tieto bolesti. Zavrela oči a pokúšala sa pomôcť jej duši znovu ožiť. Aurora vedela, že jej život sa veľmi rýchlo vzďaľuje od života živých. Bála sa ňou čo i len pohnúť. Tak jej iba podoprela hlavu a rýchlo odbehla pre svoje bylinky. Pri jej náhlom behu ju prichytil Martin, ktorý sa jej začal vypytovať, čo sa stalo. Aurora nemala čas nič vysvetľovať, tak mu povedala nech počká, že sa hneď vráti. Martinovi sa to nepáčilo, vedel, že sa určite stalo niečo vážne. Aurora si kľakla vedľa ženy a začala jej prikladať na nohu listy z liečivých bylín. K tomu všetkému zistila, že žena má navyše veľmi vysokú horúčku. Obávala sa, že jej život je naveky stratený.

Peter bol celý bez seba. Ako len mohol dopustiť, že sa jej slečna Marianna tak šikovne stratila. Ak by sa jej niečo stalo, zbláznil by sa od výčitiek svedomia. Našiel však niekoho na koho si v tej chvíli ani nepomyslel. Hlavnú príčinu ich cesty do tej zabudnutej pustatiny. Obďaleč zbadal Martina. Neveril, že ho našiel a Martin neveril, že stretáva človeka, ktorý ho hľadá. Martin bol taký rozčarovaný, že stretol niekoho, kto si prišiel po neho, že Petra nepustil vôbec k slovu. „Ani nevieš Peter, čo všetko som tu zažil a objavil, z toho ale budú články v novinách“. „Pane, prosím počúvajte ma, niekto, niekto sa mi tu stratil“, konečne sa vykoktal Peter. „Čo ste stratili Peter?“. „Nie čo, pán Martin ale koho.“ „Tak teda koho, nemali ste si sem brať svoje domáce zvieratko, Peter“, žartoval Martin. „Nejde o zviera, ale o ženu stratila sa mi slečna Marianna“. Martin pri jej mene zmeravel a skoro nedokázal nič vysloviť. „Marianna je tu? Ona prišla sem, aby ma našla?“ „Áno, ona to celé zorganizovala a teraz sa po nej akoby zľahla zem“. Martinovi sa skrútil žalúdok do klbka. Pri pomyslení, že žena ako je Marianna je tu, ho napadli hrôzostrašné myšlienky. Cítil to, vedel to, že sa jej niečo muselo stať.

Marianna sa odrazu cítila akoby strávila roky v horúcej púšti. Bola celkom vyschnutá. Aurora jej hneď dala vodu, po ktorej jej telo doslova prahlo. Utrela jej spotené čelo a upokojovala ju. Noha sa jej pomaly hojila a ona sa začínala dostávať z toho najhoršieho. „Martina, musím nájsť Martina!“, začala po sebe odrazu opakovať. „Prosím, hľadáš Martina?“, neveriacky sa pýtala Aurora. „Musím nájsť Martina, prosím pomôž mi!“, neustále opakovala Marianna. Aurora nepotrebovala vysvetľovanie, aby pochopila, komu vlastne zachránila život. Konečne má Martin možnosť vrátiť sa späť do svojho sveta, do ktorého ona nijako nezapadala. Pri tej myšlienke náhle zosmutnela.

Keď sa Martin dozvedel, že Marianna sa rozhodla kvôli nemu prísť do týchto lesov, premkol ho pocit, že si o nej možno príliš skoro spravil mylnú mienku. Cítil sa vinný, že kvôli nemu sa dostala do nebezpečenstva. „Kde, dočerta zmizla Aurora“, znervóznel odrazu Martin. „O kom to hovoríte?“, zvedavo sa vypytoval Peter. „To je nadlho, ale raz vám to určite porozprávam“.

Po niekoľkých dňoch...

„Hneď, ako som ho zazrela sa mi v srdci rozpútalo obrovské zemetrasenie. Ja, vždy pripravená na každú situáciu som odrazu stratila svoj dar výrečnosti. Nedokázala som sa pozrieť do očí tomu mužovi, ktorému som toľkokrát v živote ublížila. Muža, ktorého som tisíckrát nazvala hlupákom, nemehlom a bojkom, ten sa stal najdôležitejšou súčasťou môjho života. Toho muža ja milujem. Lenže som si vedomá toho, že je už možno príliš neskoro mu to povedať“. Marianna sa pomalými krokmi priblížila k Martinovi, ktorý jej stál chrbtom a dotkla sa jeho pleca. Martin sa nepreľakol, akoby čakal, že za ním príde. Už niekoľko dní nemal o Aurore ani o Marianne žiadne správy. Akoby sa obe prepadli pod čiernu zem a natoľko túto oblasť nepoznal, aby ich našiel. Vedel, že sú obe niekde spolu. Otočil sa k žene, ktorá mu spôsobila viac bolesti ako radosti, ale aj napriek tomu ju nedokázal nenávidieť. Už to nebola tá Marianna, ktorú poznal. Jej tvár bola poznačená niečím strašným. Na jednu nohu krívala a jej oči boli opuchnuté od slz. Keď chcela prehovoriť zastavil ju a povedal jej, „Neviem, či sa chcem vrátiť“. „Tušila som to a aj ťa chápem, chcem ti iba povedať jedno, odpusť mi!“ Vtedy tam pribehol rozradostený Peter, ktorý sa tešil ako dieťa, že vidí svoju zverenkyňu. Marianna mu iba povedala, aby ihneď vyrazili späť do mesta. A za Petrovej pomoci odkrívala preč. S jej odchodom odchádzalo niečo aj z Martina.

„Si skutočne ten najväčší hlupák, ak ju necháš odísť!“, skríkla na neho Aurora. Aurora k nemu pristúpila a pozrela sa mu do očí. Nahla sa k nemu a pobozkala ho svojimi jemnými, neskúsenými perami. „Ty tú ženu, ktorú si nechal práve teraz odísť. miluješ“ „Nemôžem ťa tu nechať“. „Nenechávaš ma tu, nechávaš tu svojho ducha a spomienky, ktoré si mi dal a teraz bež choď sa svojím osudom“. Aurora od neho odstúpila a povedala niečo v jazyku, ktorému nerozumel. „Odpusť mi Aurora..." , hovoril si Martin, ked' si uvedomil čo sa čoskoro stane. Získal všetko čo chcel, Marianninu lásku aj úspech v kariére. Napísal ten článok o ktorom toľko sníval, poskytol ľud' om to čo počuť chceli. Predostrel ľudstvu to, čo malo ostať nepoškvrnené. Avšak na ľútosť bolo až príliš neskoro.

Kto je pravým diablom?

„Život nás nikdy neprestáva prekvapovať. To, čo sa nám v prvú minútu zdá správne sa v priebehu sekundy zmení. Nikdy sa nestaneme rovnocenným súperom života. Vždy bude mať v rukáve nejaké nové esá, ktorými nás bude vedieť prekvapiť. Ale aj napriek tomu mu nič nevyčítam. Ja som mu predsa tiež súperom a viem, že nariekaním nič nedosiahnem. Moje slzy neuhasia ten oheň, ktorý vidím. Ale aj napriek tomu sa nevzdávam nádeje, že sa dokážem proti svojmu osudu vzbúriť a zmeniť ho. Raz sa mi to musí určite podariť“, zneli Aurorine slová pri pohľade na horiace fakle, ktoré práve ničili jej domov.